Jedna definícia postmodernej doby hovorí, že je to doba ustavičného pohybu. Veľa z nás mení miesto svojho pobytu - sťahujeme sa do nových domov alebo navštevujeme rôzne miesta a krajiny bez toho, že by sme sa tam niekedy chceli usadiť. Niektorí z nás na to, aby cestovali, ani nepotrebujú vyjsť zo svojho bytu alebo kancelárie: môžu sa preháňať webovými stránkami alebo sa stretať s ľuďmi z opačných kútov zemegule.
Vo svete, ktorý obývame, nehrá dnes vzdialenosť veľkú úlohu. Niekedy to dokonca vyzerá tak, že existuje len preto, aby bola zrušená; ako keby priestor nebol ničím iným, než stálou výzvou na svoje zneváženie, spochybnenie alebo popretie. Priestor jednoducho prestáva byť prekážkou. Nech už sa v ktoromkoľvek okamihu nachádzame kdekoľvek, nemôžeme sa ubrániť vedomiu, že by sme práve v tejto chvíli mohli byť niekde inde a máme čoraz menej dôvodov zostávať na jednom konkrétnom mieste.
Nový konzument
Rozdiely medzi životom v našej spoločnosti a životom v spoločnosti, ktorá jej bezprostredne predchádzala, sú také hlboké a mnohotvárne, že podľa britského sociológa poľského pôvodu Zygmunta Baumana môžeme o súčasnej spoločnosti hovoriť ako o samostatnom a zvláštnom type - ako o konzumnej spoločnosti. A to preto, že dnešný konzument je tvorom, ktorý sa jasne odlišuje od konzumentov v ktorejkoľvek z doterajších spoločností.
Nový typ konzumenta chce byť podľa tejto teórie uspokojený ihneď. Spotrebné tovary by tak mali ponúkať okamžité uspokojenie, ktoré nevyžaduje žiadnu zdĺhavú prípravu a malo by sa končiť v momente, keď sa čas, nevyhnutný na kúpu alebo spotrebu, naplní. Túto nutnú časovú redukciu však možno dosiahnuť len vtedy, keď sami konzumenti nie sú schopní sústrediť svoju pozornosť na dlhší čas.
Potreba a uspokojenie
Podľa Baumana sa tak kultúra konzumnej spoločnosti sústreďuje nie na učenie, ale najmä na zabúdanie. Ak od samotnej túžby oddelíme čakanie, môžeme spotrebnú kapacitu konzumentov rozšíriť ďaleko za hranice minulých potrieb. Tradičný vzťah medzi potrebami a ich uspokojením sa obracia: prísľub uspokojenia predchádza samotným potrebám. Najzaujímavejšie na tom je, že prísľub je tým atraktívnejší, čím menej je známa daná potreba.
Byť v ustavičnom pohybe - hľadať, pátrať či nenachádzať - neznamená pre konzumentov dôvod na smútok. Naopak, svoj raj majú stále pred sebou. Tomuto trendu sa musia vo vlastnom záujme prispôsobiť najmä výrobcovia tovarov a poskytovatelia služieb. Pokiaľ chcú v konkurencii iných firiem prežiť a naďalej zvyšovať spotrebnú kapacitu spoločnosti, nemôžu konzumentom povoliť oddych. Je nutné ich stále držať v bdelosti a ustavične ich prekvapovať s inováciami, ktoré majú udržať ich pozornosť.
Pohyb
Často počúvame, že výrobcovia svojich zákazníkov doslova zvádzajú. Aby to však mohli robiť, potrebujú zákazníkov, ktorí chcú byť zvádzaní. Tu narážame na problém, ktorý sa sociálnym vedám stále nedarí vyriešiť. Ako je možné, že nie každý, kto by chcel byť konzumentom, ním aj byť môže. Jedna skupina autorov tvrdí, že je to prirodzený dôsledok vrodených schopností jednotlivcov, iní zdôrazňujú najmä nadvládu mocných, ktorým vyhovuje, že časť spoločnosti zostáva ekonomicky slabšia.
Nech je však príčina tohto stavu akákoľvek, faktom zostáva, že tak, ako všetky iné známe spoločnosti, aj postmoderná a globalizovaná konzumná spoločnosť zostáva rozvrstvenou spoločnosťou. Jednu spoločnosť od druhej možno odlíšiť na základe toho, podľa akých dimenzií svojich členov stratifikujú. Podľa Baumana sa vyššie a nižšie postavení v konzumnej spoločnosti delia podľa stupňa svojej mobility, teda podľa slobody vybrať si, kde práve budú.
Možnosť a nutnosť
Rozdiel medzi tými "hore" a "dole" je v tom, že tí prví cestujú po svete tam, kam ich ťahá srdce a že si vyberajú svoj cieľ podľa toho, aké uspokojenie im ponúka. Ľudia z druhej skupiny sa často nemôžu hýbať vôbec alebo sa musia hýbať zo strachu o svoj život. Tí prví žijú v čase; na dimenzii priestoru im nezáleží, pretože každú vzdialenosť dokážu okamžite preklenúť. Naopak, tí druhí žijú v priestore, ktorí zväzuje čas a drží ho mimo ich kontroly. Ich čas je prázdny a nedeje sa v ňom nič, čo by v skupine turistov stálo za zmienku.
Bauman tieto dve krajné skupiny nazýva turistami a tulákmi. Medzi nimi sa však nachádza najväčšia časť spoločnosti, ktorú charakterizuje najmä túžba stať sa turistami a zároveň strach, že by sa raz mohli zmeniť na tulákov. Predstava, že sa budú presúvať podľa toho, kde im bude najpríjemnejšie, sa im veľmi páči, ale desí ich vízia, že sa budú musieť presúvať.
Spojení
I keď sa to na prvý pohľad nezdá, tulák je alter ego turistu. Je tiež jeho najhorlivejším obdivovateľom, a to o to viac, že nemá tušenie o reálnych ťažkostiach života turistu. Jeho predstava má podobu sladkého ničnerobenia v turistickom raji.
Skutočným spoločným znakom turistu a tuláka je to, že sú obaja konzumenti. Ako takí sú najmä hľadačmi zážitkov a zberateľmi skúseností. Ich vzťah k svetu je predovšetkým estetický: vnímajú ho ako možnosť uspokojenia svojej senzitivity a mapujú ho podľa zážitkov, ktoré v nich vyvolal. Tento postoj k svetu ich spája a zároveň robí podobnými. To umožňuje tulákom vcítiť sa do turistov alebo prinajmenšom do svojich predstáv o nich. Turisti sa, naopak, na túto podobnosť zo všetkých síl snažia zabudnúť.