18.08.2004, 00:00

Právne záruky vo verejnej správe -- právo na informácie

V ostatnom čase sledujeme zvýšenú frekvenciu odporúčaní ohľadom využívaní práva na prístup k informáciám, petičného práva a práva podávať sťažnosti či podnety. De iure i de facto nejde o nový fenomén v spoločnosti. Tieto práva boli zakotvené v právnych poriadkoch rozličných režimov. Je nepochybné, že právo na informácie, petície i sťažnosti a podnety patria do sféry právnych záruk vo verejnej správe.

V ostatnom čase sledujeme zvýšenú frekvenciu odporúčaní v súvislosti s využívaním práva na prístup k informáciám, petičného práva a práva podávať sťažnosti či podnety. De iure i de facto nejde o nový fenomén v spoločnosti. Tieto práva boli zakotvené v právnych poriadkoch rozličných režimov. Poznatky z ich vybavovania sú diametrálne odlišné (pozitívne i negatívne). Je nepochybné, že právo na informácie, petície i sťažnosti a podnety patria do sféry právnych záruk vo verejnej správe. Vyplýva to o. i. z toho, že v demokratickom právnom štáte nie je verejná správa nástrojom nejakej zvláštnej, od spoločnosti separovanej moci, ale naopak -- je službou verejnosti, aj keď sa často opiera o autoritu založenú na (štátnej) verejnej moci.

S touto funkciou správy by nebolo v súlade, keby medzi ňou a verejnosťou boli vytvorené informačné bariéry, ktoré by občanom bránili dozvedieť sa, čo verejná správa robí, ako to robí..., teda kontrolovať jej činnosť. V praxi jednotlivých štátov možno sledovať dve základné koncepcie riešenia tohto problému. Prvá vychádza z princípu publicity správy a dáva všetkým občanom právny nárok na prístup k informáciám, pravda, okrem tých, ktoré sú zákonom taxatívne vylúčené.
Druhá koncepcia vychádza, naopak, z princípu diskrétnosti správy a poskytuje občanom nárok na prístup k informáciám len vtedy, ak tak ustanovil právny predpis, prípadne povolenie prístupu ponecháva na voľnej úvahe správnych činiteľov (v totalitných režimoch sa prirodzene uplatňuje druhý princíp). Petícia (žiadosť) zohrala historicky relevantnú úlohu ako nástroj verejného pôsobenia na panovníkov i parlamenty najmä v období, keď subjektívne verejné práva sa ešte neuznávali. V moderných ústavách je petičné právo expressis verbis formulované ako jedno z občianskych práv. Tak to je aj u nás. Zákon o práve petičnom bol jedným z prvých politických zákonov, ktoré boli prijaté po novembri 1989 (zákon č. 85/1990 Zb.).
Petičné právo
Listina základných práv a slobôd petičné právo výslovne zaručila v čl. 18. Vymedzila ho tak, že vo veciach verejného alebo iného spoločenského záujmu má každý, t. j. aj cudzinec, právo sám alebo s inými sa obracať na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami (petíciou sa však nesmie vyzývať na porušovanie základných práv a slobôd zaručených Listinou a nesmie sa nimi zasahovať do nezávislosti súdov).
Listina základných práv a slobôd je premietnutá aj do príslušných článkov Ústavy SR. Žiada sa pripomenúť, že petíciami nie sú sťažnosti, oznámenia a podnety alebo podobné podania, ktoré sa netýkajú veci verejného a iného spoločenského záujmu, ale viac-menej veci osobného záujmu (ich rozlišovanie v praxi môže spôsobovať určité problémy).
Ak vylúčime ešte procesné prostriedky upravené právnymi predpismi, napríklad odvolanie, návrh na povolenie obnovy konania, rozklad, rôzne druhy námietok, ostáva veľký okruh podaní takého druhu, ktorých vybavovanie je rozlične upravené alebo právne upravené vôbec nie je. Pripisuje sa to do značnej miery vývoju po roku 1948, konkrétne vtedajšej etatizácii spoločnosti a uplatňovaniu "starostlivej" funkcii štátu, s čím súviselo obmedzovanie verejných subjektívnych práv občanov a prenášanie rozhodovania o veciach občanov zo sféry právnej do sféry mimoprávnej.
Bumerangové právo
Národná rada SR 14. mája 1998 sa uzniesla na zákone č. 152 o sťažnostiach. Tento zákon teda upravuje postup pri podávaní, evidovaní, vybavovaní a kontrole vybavovania sťažností fyzických osôb a právnických osôb. Nie je žiadnym tajomstvom, že mnohí sťažovatelia získali aj negatívnu empíriu. Žiaľ, napriek tomu, že zákonodarca jednoznačne upravil, že "podanie sťažnosti sa nesmie stať podnetom ani dôvodom na vyvodzovanie dôsledkov, ktoré by sťažovateľovi spôsobili akúkoľvek ujmu", mnohým takáto ujma bola a je spôsobovaná. Inými slovami, právo podať sťažnosť sa zmenilo na tzv. bumerangové právo.
Takto "zasiahnutý" sťažovateľ si potom položí aj otázku: Čo zmôžu zákony, kde vládnu len peniaze? Alebo premýšľa nad otázkou: Čím sú zákony bez dobrých mravov? Nechýba ani úvaha o tom, že "kto šetrí vinných, trestá nevinných"! Zdá sa, že zákon o sťažnostiach zodpovednými nie je interpretovaný objektívne tak, aby sa zachoval jeho zmysel. Preto časté prezentovanie potreby práva na sťažnosť aj v súvislosti s pokračujúcou reformou v niektorých oblastiach sa javí ako, slušne povedané, nadsadené či idealizovanie vyriešenia problémov sťažovateľa (i keď nemožno vylúčiť, že v určitých prípadoch môže byť na základe podanej sťažnosti dosiahnutý určitý efekt.
Prešetrovanie anonymných sťažností
V neposlednom rade možno dať do pozornosti, že v minulosti (aj v súčasnosti?) úradníci vybavujú agendu sťažností, značnú pozornosť venovali prešetrovaniu anonymných sťažností, a to ani nie tak z aspektu ich obsahu, ako z hľadiska meditácií o možnom pisateľovi (mnohí sa vzájomne upodozrievali bez rešpektovania princípu prezumpcie). Hlavným dôvodom však bola skutočnosť, že "sťažovateľovi" nebolo treba odpovedať práve z dôvodu jeho anonymity. I napriek napísanému, aj sťažnosti sú neodmysliteľnou súčasťou kontrolných mechanizmov činnosti verejnej správy v demokratickom právnom štáte. Žiada si to však podstatnú zmenu myslenia v kompetentných subjektoch.

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.