Bratislava – Len viac ako desiatka chránených oznamovateľov za viac ako rok a pol účinnosti zákona, o ktorom väčšina obyvateľstva nemá vedomosti. Zákon o whistleblowingu mal byť účinným nástrojom boja proti korupcii. Kým u nás existuje v plienkach, v Európe a vo svete funguje významným spôsobom.
Myšlienka je dobrá
Chránené oznamovanie alebo whistleblowing je možnosťou zamestnanca nahlásiť nekalé praktiky na pracovisku. Zákon tieto praktiky pozná pod balíkom takzvanej protispoločenskej činnosti. „Samotné oznámenie sa týka iných osôb, nemá slúžiť na riešenie osobných krívd a sporov zamestnanca,“ vysvetľuje podstatu whistleblowingu advokát a právnik spolupracujúci s Transparency International Slovensko Pavel Nechala. Do úvahy neprichádza ani svojvoľné šírenie či zverejňovanie informácií, s ktorými sa zamestnanci v rámci svojej činnosti stretnú.
Cieľom právnej úpravy, ktorá u nás funguje od minulého roka, je vytvoriť u zamestnávateľov prostredie odmietajúce podvody a zaviesť „kultúru všímavosti“. „Má sa vytvoriť také prostredie, kde zamestnanec v prípade pochybností oznámi svoje výhrady zamestnávateľovi. Tento spôsob odhaľovania podvodov je až trikrát účinnejší ako štandardné vyšetrovania internými audítormi vo firmách,“ hovorí Nechala. Podľa neho však potenciál chráneného oznamovania nie je na Slovensku dostatočne využitý. Podnikatelia si na jednej strane splnili zákonné povinnosti, no na druhej strane ich splnenie je veľakrát iba formalistické. „Vytvorenie dôveryhodného nástroja, ktorý by prispel k vytváraniu etického prostredia na pracovisku, si vyžaduje viac ako zverejnenie e-mailovej adresy a prijatie príslušnej smernice,“ myslí si advokát.
Vyspelé zahraničie
Najčastejšie skloňovaným nedostatkom našej úpravy je nemožnosť oznamovať nekalú činnosť navonok. Podnety totiž vždy vybavuje osoba určená a zodpovedajúca priamo štatutárnemu orgánu zamestnávateľa. Práve tento fakt spôsobuje u potenciálneho oznamovateľa nedôveru. „Toto u nás neplatí absolútne. Vonkajšie oznamovanie nie je vylúčené alebo zakázané,“ hovorí vedúca advokátka v kancelárii Glatzová & Co. Veronika Pázmányová. Podľa nej vonkajšie oznamovanie síce nie je zakomponované do zákona o whistleblowingu, no je možné v rámci iných zákonov, napríklad Trestného poriadku. „Povinnosť oznámiť spáchanie závažného trestného činu polícii, prípadne oznámením polícii prekaziť jeho spáchanie, je všeobecnou povinnosťou každého občana,“ tvrdí Pázmányová.
Rýdzo externé mechanizmy oznamovania však obsahujú napríklad právne úpravy v Spojených štátoch či vo Veľkej Británii. Ide o krajiny, ktoré zákony o whistleblowingu prijali už v 19. storočí. „V Spojených štátoch je dôveryhodnosť inštitúcií oprávnených na prešetrenie protispoločenskej činnosti zabezpečená ich nezávislosťou od akéhokoľvek iného orgánu, pričom riaditeľov týchto orgánov vymenúva priamo prezident. V Británii môže zamestnanec za určitých podmienok urobiť širšie zverejnenie, keď sa oznamovateľ môže obrátiť vo veľmi výnimočných prípadoch aj na externé miesta vrátane médií,“ objasňuje advokát v kancelárii Ikrényi & Rehák Viktor Ewerling.
O krok vpredu je dokonca aj rumunská úprava whistleblowingu. „Rumunský zákon uvádza širokú škálu interných a externých metód zverejnenia vrátane pracoviska, polície, súdnictva, parlamentných komisií, mimovládnych organizácií a médií. Zverejnenie vykonané prostredníctvom novinárov alebo aktivistov je chránené, rovnako ako zverejnenie na pracovisku,“ hovorí Pázmányová.
Problémom nášho zákona môže byť aj definícia samotného oznamovateľa. U nás to môže byť len osoba v zamestnaneckom vzťahu, kým zahraničné úpravy poskytujú ochranu napríklad aj bývalým zamestnancom, uchádzačom o zamestnanie, alebo dobrovoľníkom či stážistom. „Rozsiahlejšia definícia oznamovateľa a rozsahu ochrany by bola vhodná, pretože aj tieto a iné osoby sa môžu dozvedieť o protispoločenskej činnosti vykonávanej u zamestnávateľa či u iných subjektov,“ vysvetľuje Ewerling.
Nepomáha ani vidina odmeny
Za oznámenie závažnej protispoločenskej činnosti môže slovenský oznamovateľ dokonca zinkasovať odmenu. A to až 20-tisíc eur. „Podmienkou na jej poskytnutie je nadobudnutie právoplatnosti rozsudku o vine v prípade spáchaného trestného činu alebo rozhodnutia o spáchaní správneho deliktu,“ hovorí advokát Ewerling. Odmenu však rezort poskytuje na základe žiadosti, pričom zohľadňuje mieru účasti oznamovateľa na objasnení protispoločenskej činnosti či na usvedčení jej páchateľa. „Keďže nie je právne nárokovateľná, je rozhodnutie o nej vylúčené zo súdnej kontroly. Takéto nejednoznačné podmienky a nemožnosť účinnej kontroly rozhodnutí ministerstva môžu potenciálnych oznamovateľov odradiť od podania oznámenia,“ dodáva Ewerling.
Nový inštitút by pomohol
Na základe údajov zverejnených Transparency International Slovensko udelili inšpektoráty práce od začiatku minulého roka do konca tohto mája ochranu jedenástim oznamovateľom. Za rovnaké obdobie zaznamenali inšpektoráty len dve žiadosti o pozastavenie pracovnoprávneho úkonu, s ktorými sa môžu na ne obrátiť priamo zamestnanci, ak si myslia, že práve kvôli ich oznámeniu voči nim zamestnávateľ podnikol odvetné opatrenie, napríklad ich prepustil z práce alebo preradil na inú pozíciu. V oboch prípadoch boli žiadosti zamietnuté.
Pomôcť by podľa Ewerlinga mohol vznik nezávislého orgánu, ktorý by sa whistleblowingu a oznamovateľom venoval. „Zatraktívneniu zákona by mohla pomôcť aj osveta, poradenstvo a podpora pre prípadných záujemcov o oznámenie nekalej praktiky,“ dopĺňa advokát.
--------------------------------------------------------
V praxi však priznanie takejto ochrany nemusí byť pre oznamovateľa vždy prospešné. Je nutné si uvedomiť, že priznanie ochrany doručené zamestnávateľovi je vždy adresné, čiže uvádza meno zamestnanca, ktorý je chránený. Ak teda cieľom zamestnanca je, aby sa zamestnávateľ o jeho oznámení nedozvedel, žiadosť o ochranu vopred nie je dobrou voľbou. Naopak, ak sa zamestnanec pod podnet podpísal, prípadne si myslí, že zamestnávateľ sa o jeho anonymnom podnete už dozvedel, niet dôvodu to ďalej skrývať a takáto ochrana bude namieste.