(Dokončenie z piatka 4. októbra)
V úvodných ustanoveniach tohto rozboru o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia bolo už spomenuté, že podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. z. v platnom znení v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu stanovenú v § 7 ods. 1 vyhlášky , t. j. nad sumu 60 Sk za 1 bod podľa jej aktuálneho znenia (prípadne nad sumy 15 a 30 Sk za 1 bod). Predpokladom takéhoto nároku poškodeného je existencia takých skutočností, ktoré umožňujú záver, že obmedzenie poškodeného nie je možné vyjadriť len základným odškodnením za bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré už samotne predstavuje náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného a pre uspokojovanie a plnenie jeho životných a spoločenských potrieb a úloh. Inak vyjadrené musí ísť napríklad o mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia s vylúčením či obmedzením účasti poškodeného na plnom osobnom a rodinnom, spoločenskom, kultúrnom a športovom živote a na druhej strane sťaženie, či dokonca priamo znemožnenie výkonu či voľby povolania, resp. možnosti ďalšieho sebavzdelávania a pod., či mimoriadne bolestivé liečenie. Z dikcie ustanovenia § 7 ods. 3 citovanej vyhlášky je zrejmé, že ide o kompetenciu súdu zamyslieť sa nad osobitosťou bolestí a sťaženia spoločenského uplatnenia poškodeného, pričom ak tieto súd u daného poškodeného považuje za prípad hodný osobitného zreteľa, má možnosť základné odškodnenie zvýšiť, a to neobmedzene, keďže v uvedenom ustanovení obmedzenie dané nie je.
Mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť
Pri rozhodovaní o takomto mimoriadnom zvýšení náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia súd vychádza z listinných dôkazov predložených navrhovateľom (lekárske posudky o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia vystavené ošetrujúcim lekárom, prepúšťacia správa z hospitalizácie, znalecký posudok znalca z odboru psychológie), z výsluchu účastníka (konkrétne navrhovateľa), ktorý je taktiež rovnocenným dôkazným prostriedkom a v prípade potreby pre spravodlivé rozhodnutie vo veci možno i v samotnom súdnom konaní nariadiť súdom znalecké dokazovanie jednak na otázky týkajúce sa bolestného, ako i na otázky týkajúce sa sťaženia spoločenského uplatnenia. Ako príklady evidentne odôvodnených nárokov na mimoriadne zvýšenie náhrady možno jednoznačne uviesť napr. stratu niektorej končatiny, impotenciu, čiastočné ochrnutie, stratu zmyslu, zohyzdenie a pod. Z praxe súdov vychádza, že je tendenciou poškodených v každom prípade domáhať sa mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia s odôvodnením, že aktuálne vyhláškové odškodňovanie (prípadne v závislosti od účinností jednotlivých vyhlášok) je nekorešpondujúce s dnešnými ekonomickými pomermi v spoločnosti. Nárok navrhovateľa je teda v rámci návrhu na začatie konania často odôvodňovaný len skutočnosťou, že vyhláška č. 32/1965 Zb., i keď aktualizovaná, nepredstavuje reálnu satisfakciu zdravotne hendikepovaného človeka na ľahšie zaradenie sa do súčasného ekonomicky náročného života. V tejto súvislosti však treba spomenúť, že využitie ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky je dané len v prípadoch hodných osobitného zreteľa, a nie v každom prípade z dôvodu jej zastaranosti. Súd preto nemôže nahrádzať legislatívu a zvyšovať odškodňovanie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia len z dôvodu, že nedošlo k legislatívnej zmene v rámci úpravy zásad týkajúcich sa bodového ohodnocovania bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia a finančného ekvivalentu za 1 bod. Je preto potrebné, aby už v samotnom návrhu na začatie konania bolo podrobne v rámci rozboru rozhodných skutočností potrebných pre rozhodnutie vo veci opísané vysvetlenie všetkých aspektov, prečo v osobe navrhovateľa, v jeho bolestiach a v sťažení jeho spoločenského uplatnenia ide o prípad hodný osobitného zreteľa, aby súd svoju kompetenciu mohol využiť.
Náležitosti návrhu na začatie konania
Podrobné opísanie rozhodných skutočností je jednou z náležitostí návrhu na začatie konania v zmysle § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Preto v prípade absencie takéhoto písomného ozrejmenia dôvodov hodných osobitného zreteľa súd v zmysle § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyzýva navrhovateľa na odstránenie tohto nedostatku s poučením o možnosti zastaviť konanie a v prípade neodstránenia tejto vady návrhu, t. j. nedoplnenia písomného vysvetlenia týchto dôvodov, konanie bude zastavené. Tu treba dať do pozornosti novelu Občianskeho súdneho poriadku účinnú od 1. 1. 2002, podľa ktorej proti uzneseniu o zastavení konania v dôsledku neodstránenia vád návrhu nie je prípustné odvolanie. V súvislosti s ustanovením § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. treba uviesť, že ide výlučne o kompetenciu súdu, zodpovedný subjekt, prípadne poisťovňa, nemôže plniť poškodenému dobrovoľne zvýšené plnenie bez rozhodnutia súdu. Z uvedeného dôvodu preto nemôže dôjsť k situácii, že by medzi sporovými stranami došlo k uzavretiu mimosúdnej dohody a rovnako ani nemôže dôjsť k omeškaniu zodpovedného subjektu a poisťovne, keďže nárok navrhovateľa je daný až súdnym rozhodnutím. Z tohto potom nepochybne vyplýva, že u poškodeného navrhovateľa nie je daný nárok na uplatnenie úroku z omeškania z priznanej istiny. Pokiaľ ide o posúdenie možnej úspešnosti navrhovateľa, v konaní treba uviesť, že podľa § 9 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. posúdenie sa vykoná len čo stav poškodeného možno považovať za ustálený. Jednak z obsahu uvedeného ustanovenia, ako i zo samotného ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky o možnosti mimoriadneho zvýšenia náhrady vyplýva, že nárok navrhovateľa je daný len vtedy, ak jeho zdravotný stav, a to v časti bolestného i v časti sťaženia spoločenského uplatnenia, je ustálený. V praxi to znamená, že nárokovať si poškodený môže až po podrobení sa všetkým odporúčaným operáciám, rehabilitáciám či iným terapiám, keď nie je predpoklad ďalšieho zlepšovania jeho zdravotného stavu, a tým ani predpoklad zlepšovania jeho spoločenského uplatnenia.
V danej súvislosti azda stojí za zmienku príklad zo súdnej praxe, keď sa poškodený po dopravnej nehode nachádzal v stave kómy. Súdom ustanovený opatrovník (matka poškodeného) podal na súd návrh na mimoriadne zvýšenie odškodnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. z. v platnom znení. Z lekárskych správ o poškodenom, ako i zo samotného faktu, že sa nachádza v kóme, nebolo možné riadne posúdiť zásah do jeho zdravia a následky jeho zranenia v rôznych sférach osobného a spoločenského života. Z tohto dôvodu preto súd považoval žalobu za predčasnú pre nenaplnenie hmotnoprávnej podmienky nároku o ustálenosti zdravotného stavu poškodeného a návrh bolo potrebné zamietnuť, i keď takéto rozhodnutie sa mohlo javiť nehumánne. Navyše poskytnutá náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia má slúžiť poškodenému ako satisfakcia jeho zdravotným hendikepom, čo v prípade kómy poškodeného splnené logicky nie je. Na doplnenie uvedeného prípadu z praxe uvádzam, že poškodený zomrel bez prebratia sa zo stavu kómy a súdne konanie bolo potrebné zastaviť podľa § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keďže smrťou fyzickej osoby zanikla jeho právna subjektivita, ktorej nedostatok je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania. V danej právnej veci neprichádzalo do úvahy pokračovať v konaní s prípadnými dedičmi poškodeného, keďže daný nárok na odškodnenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia je nárokom nemajetkovej povahy, ktorý je viazaný výlučne na osobu poškodeného. Pre jeho čisto osobnú povahu smrťou poškodeného zaniká, neprechádza na dedičov bez ohľadu na skutočnosť, či počas života poškodeného bol uplatnený, ba dokonca súdom priznaný.
Vyplatené jednorazové sumy
V tejto súvislosti treba spomenúť i skutočnosť, že jednorazové sumy vyplatené z titulu bolestného, resp. sťaženia spoločenského uplatnenia, netvoria ani bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Pokiaľ ide o sťaženie spoločenského uplatnenia poškodeného, už bola spomínaná nutnosť jeho trvalého charakteru, ku ktorému pristupuje i potreba objektívnosti. Znamená to, že nárok poškodeného navrhovateľa nie je daný za stavu, keď jeho zranenia spôsobili, že stratil záujem realizovať niektoré činnosti, či už kultúrne alebo športové, bežne vykonávané pred škodou na zdraví, avšak objektívne v zmysle lekárskych posudkov ich vykonávanie je možné. Pre úspešnosť poškodeného je preto podstatné, aby jednotlivé prejavy a úkony v rámci spoločenského života mu neboli objektívne prípustné vzhľadom na zdravotný hendikep napriek snahe prekonať ho, a nielen z dôvodu psychického dosahu nehody či úrazu na vôľové a povahové vlastnosti poškodeného, ktorý mu priniesol nezáujem o pôvodne vykonávané záujmy. Podľa stanovísk NS SR (i ČR) primerané zvýšenie na stanovené najvyššie výmery odškodnenia v zmysle ust. § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. prichádza do úvahy len celkom výnimočne, keď kultúrne, športové či iné zapojenie poškodeného pred úrazom bolo na vysokej úrovni a mimoriadne, čo je taktiež potrebné objektívne preukázať (napr. listinnými dôkazmi či výsluchom svedkov). Pre prípady nie takého závažného a mimoriadneho charakteru postačí totiž aplikovať ust. § 6 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. v platnom znení, podľa ktorého suma zodpovedajúca základnému počtu bodov zistenému lekárom ohľadom sťaženia spoločenského uplatnenia sa primerane zvýši až na dvojnásobok podľa predpokladov, ktoré poškodený vo veku, v ktorom bol poškodený na zdraví, mal pre uplatnenie v živote a v spoločnosti a ktoré sú v dôsledku poškodenia obmedzené alebo stratené. Priznané zvýšenie súdom má teda vždy zodpovedať na jednej strane výnimočnosti a útrapám toho-ktorého prípadu, avšak na druhej strane má ponechávať pre budúcu súdnu prax priestor na riešenie i výnimočnejších prípadov.