Popredné osobnosti slovenského živnostníctva si už v medzivojnových rokoch uvedomovali, že pre zachovanie remesla a drobného obchodu v podmienkach masovej veľkovýroby bolo nevyhnutné zabezpečiť živnostníkom zvyšovanie kvalifikácie a odborné poradenstvo. Preto už na prvom zjazde Slovenskej remeselníckej jednoty vo februári 1919 sa zrodila idea založiť celoslovenskú inštitúciu na pomoc živnostníkom. Jej predchodcom bola Úradovňa štátnej služby živnostensko-zveľaďovacej, pôsobiaca v Martine od januára 1921.

Provizórne začiatky
Na podklade vládneho nariadenia z februára 1923 sa prikročilo k založeniu plánovanej inštitúcie pod názvom Štátny ústav pre zveľaďovanie živností v Martine. Zriaďovateľom a hlavným zdrojom financovania novej ustanovizne bolo ministerstvo priemyslu a obchodu. Na jej budovaní sa však rôznymi formami podieľali aj ďalšie štátne orgány, regionálna správa, najmä Krajinský úrad v Bratislave, obchodné a priemyselné komory, živnostenské a iné korporácie. Na čele ústavu stál riaditeľ, orgán kuratórium, zložený zo 40 zástupcov viacerých ministerstiev, inštitúcií a organizácií, ďalej výkonný výbor kuratória a poradné zbory. Riaditeľom bol celé sledované obdobie Ing. Albert Urban a predsedom výkonného výboru nestor živnostníkov Gustáv Šimko. Ústav spočiatku pracoval v provizórnych podmienkach, ale od roku 1925 sa začalo s výstavbou rozsiahlej budovy v Martine podľa návrhov popredného architekta Františka Krupku. Výstavba etapovite pokračovala až do konca 30. rokov. Postupne sa otvárali jednotlivé odborné oddelenia, a to všeobecné a národohospodárske, mechanicko-technické, elektrotechnické, chemickotechnologické, stavebné a oddelenie pre umeleckú výrobu. Oddelenia viedli odborní referenti, väčšinou špičkoví odborníci, medzi ktorými vynikali napríklad Ing. E. Phyladelphy alebo budúci profesor bratislavskej techniky Ing. Ľ. Kneppo. Programové úlohy ústavu predstavovali široké spektrum aktivít, zahŕňajúcich oboznamovanie živnostníkov s najnovšou technikou, materiálmi a surovinami, právne poradenstvo, sprostredkovanie nákupu strojov, vedenie odborných kurzov, prednášok, výstavnícka a propagačná činnosť, skúšobníctvo nových výrobkov a normalizácia, realizácia patentov, živnostensko-výskumnícka činnosť, podávanie legislatívnych a iných návrhov do vládnych orgánov.

Prednášky aj cez rozhlas
Hlavné ťažisko činnosti ústavu pre zveľaďovanie živností spočívalo v odbornej výchove živnostníkov prostredníctvom odborných kurzov a prednášok. S odbornými kurzami sa začalo ešte v období príprav ústavu od roku 1921. Táto činnosť z kvantitatívnej stránky vyvrcholila na konci 20. rokov. Najviac kurzov prebehlo v Martine, ale odborníci ústavu ich organizovali aj v desiatkach ďalších miest a obcí. Do konca roku 1931 sa uskutočnilo 391 odborných kurzov v 107 mestách a obciach, na ktorých sa odučilo 50 176 vyučovacích hodín pri celkových nákladoch 1,413 mil. Kčs. Rozširoval sa aj počet študijných odborov o nové nastupujúce profesie ako automechanik, autogénne zváranie, elektrotechnické, chemicko-technologické alebo nové umelecké odbory. Hospodárska kríza rozmach odbornej výchovy čiastočne spomalila. Napriek tomu sa do konca roka 1938 uskutočnilo ďalších približne 250 kurzov s nákladmi okolo 0,9 mil. Kčs. Na odbornej výchove však bol najdôležitejší počet účastníkov. Za celé medzivojnové obdobie kurzy absolvovalo 13 500 živnostníkov. Zníženie počtu kurzov v 30. rokoch sa nahradilo zvýšením odbornej kvality a rozšírením počtu prednášok. Tieto viedli odborní referenti, riaditeľ A. Urban a prizvaní odborníci. Prednášky boli spojené s premietaním odborných filmov. Uskutočňovali sa aj prostredníctvom rozhlasu pre živnostníkov celého Slovenska. Ústav zároveň vydával vlastným nákladom odborné publikácie, napríklad o autogénnom zváraní alebo o podkováčstve. Veľmi dôležité bolo výstavníctvo a propagácia výrobkov. Každoročne sa konala výstava učňovských prác a umelecké výstavy. Mimo Slovenska ústav propagoval slovenské výrobky napríklad na výstave v Brne roku 1928 a na svetových výstavách remesiel v Paríži roku 1937 a v Berlíne roku 1938. Odborníci ústavu vydali stovky posudkov a dobrozdaní na nové remeselné výrobky. Podali aj návrhy viacerých legislatívnych opatrení a zákonov.

Príspevky pre nemajetných
Výstavba objektov ústavu s moderným zariadením sa financovala zo štátneho rozpočtu. Približne 80 % nákladov na kurzy, prednášky a inú činnosť poskytovali ministerstvá. Slovenská krajina, priemyselné a obchodné komory, Živnostenská rada a rôzne korporácie hradili asi 5 % a zúčastnení živnostníci len okolo 15 % nákladov. Účastníci mali okrem toho možnosť využiť príspevky na dopravu a ubytovanie v internáte ústavu od spomínaných orgánov a organizácií. V rokoch 1923 -- 1932 sa vyplatili príspevky v hodnote 110,4 tisíca Kčs. Pre zabezpečenie účasti nemajetných alebo nezamestnaných frekventantov sa vytvorila nadácia Spolku pre podporovanie účastníkov kurzov. Spolok poskytoval pôžičky alebo formou dotácie kompletne hradil náklady účastníka. Štátny ústav pre zveľaďovanie živností pokračoval v činnosti aj po roku 1938. Odchodom českých odborníkov však úroveň jeho aktivít upadala.