Podľa ods. 2 čl. 7 Ústavy SR v platnom znení Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom alebo na základe takej zmluvy, preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvo (ES) a Európsku úniu (EÚ). Právne záväzné akty ES a EÚ majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 ústav. Táto ústavná úprava vyžaduje od úradníkov verejnej správy, aby popri vnútroštátnom správnom práve poznali tiež základy európskeho správneho práva.

Právo ES
Právo ES je osobitným právom poriadku, odlišným tak od právnych poriadkov členských štátov, ako aj od medzinárodného práva. Upravuje organizáciu, kompetencie a činnosť ES a je kreované zmluvami, na ktorých sú spoločenstvá založené, tzv. odvodeným právom, judikatúrou súdu spoločenstiev a všeobecnými princípmi práva spoločenstiev (je to určitá podobnosť skôr s právom vnútroštátnym). Určité normy však majú prednosť pred národným právom členských štátov, sú bezprostredne použiteľné (pôsobia bez akejkoľvek recepčnej normy) a majú priame účinky (každý sa ich môže dovolať v sporoch pred štátnymi orgánmi). V prospech tohto právneho poriadku členské štáty obmedzili svoju suverénnu normotvornú právomoc. Rýchly integračný vývoj vedie k reštriktívnym vzťahom i v oblastiach, ktoré dosiaľ boli zdanlivo mimo priameho vplyvu ES. Preto tiež v tomto právnom poriadku dochádza k rozlišovaniu medzi právom ES a tzv. unijným právom, t. j. právom prijatým orgánmi EÚ na základe ustanovení o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike a o spolupráci vo veciach súdnych a vnútorných po platnosti zmluvy o EÚ (právo ES je záväzné v rámci ich členských štátov).

Europeizácia správneho práva
Pripomeňme, že moderná história správneho práva sa začína v západoeurópskej a stredoeurópskej právnej oblasti pred približne dvoma storočiami. V 19. storočí sa však ešte žiadny zo správnoprávnych systémov, ktoré by mohli byť nazvané európskymi, nerozvinul. Európske správne právo v súčasnom zmysle je právnym produktom veľmi novým, vyvíjajúcim sa v druhej polovici 20. storočia. Pre európsku právnu tradíciu má viac než iba symbolický význam, že práve v Ríme boli podpísané zmluvy, od ktorých sa odvíja najnovší trend v oblasti verejného európskeho práva. V roku 1950 to bol Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd a v roku 1957 tu bola tu bola podpísaná Zmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS), ktorá sa spolu so staršou parížskou zmluvou o zriadení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele a ďalšou rímskou zmluvou o Európskom spoločenstve pre atómovú energiu stala prvým základom úsilia o vytvorenie spoločného trhu a od neho sa odvíjajúcej európskej politickej a ekonomickej integrácie. Po zasadaní Európskej rady (opäť v Ríme -- 1990) sa oficiálne odštartoval proces rokovania o Zmluve o EÚ, t. j. o právnom dokumente, ktorý pokročil na ceste k európskej inštitucionálnej integrácii najďalej. EÚ je integračným, nadštátnym spoločenstvom, ktorého história sa začala písať krátko po druhej svetovej vojne. Inštitucionalizácia tohto spoločenstva nie je vecou jednorazovej ústavy, ale dlhodobým procesom, procesom permanentným. Pojem "europeizácia" správneho práva reflektuje stav, v ktorom existuje dualita -- národného i európskeho práva. V súčasnosti je už dostatočne známe, že právo ES, resp. právo EÚ pôsobí ako najsilnejší faktor procesu správnoprávnej europeizácie. Ako ďalší mimoriadne silný faktor sa prejavili dôsledky "strategického" rozhodnutia, podľa ktorého každý, koho práva a slobody priznané Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené, musí mať zabezpečenú možnosť využiť účinných právnych prostriedkov nápravy, garantovanej vnútroštátnym právom, a to proti všetkým osobám, vrátane tých, ktoré plnia úradné povinnosti (porov. čl. 13 cit. "Dohovoru").
Ak sa neosvedčia tieto prostriedky ako dostatočne účinné, majú občania tých štátov, ktoré oznali jurisdikciu Európskeho súdu pre ľudské práva, možnosť iniciovať proces, ktorý môže viesť k preskúmaniu veci týmto "medzinárodným" súdom. Zo spojenia právnej inštitucionalizácie ES, resp. EÚ a európskeho systému ochrany základných práv vychádza vo svojich zisteniach i veľmi významná práca o europeizácii správneho práva -- "Administrative law under European influence". Európsky vplyv na národné právne systémy je tu sledovaný v dimenziách modifikácií hmotného, organizačného i procesného práva. V hmotnom práve sa veľmi silne prejavuje predovšetkým vplyv tzv. európskych smerníc, ako nástroja prispôsobenia vnútroštátneho práva členských krajín EÚ potrebám jednotného vnútorného trhu a koncepcii tzv. euroobčianstvo, ktorá akceptuje výhodnosť skutočnosti, že sa štátny príslušník určitého štátu stal tiež občanom EÚ. Vplyvy na národnoorganizačné a procesné právo sú v globálnych rozmeroch menej výrazné a sú hodnotené skôr z aspektu, že nedostatočná organizačná a procesná flexibilita v právnych poriadkoch niektorých štátov spôsobuje v procese súčinnosti s európskymi inštitúciami komplikácie jednotlivým štátom. V ostatnom čase, najmä v súvislosti s koncepciou euroobčianstva, vynikla problematika funkcií verejnej správy a správneho súdnictva v sociálnej oblasti a pri prekonávaní právnych a administratívnych prekážok voľného pohybu osôb v súvislosti s prípravou na výkon povolania a s pracovnými príležitosťami. Ďalšou špeciálnou a veľmi frekventovanou oblasťou záujmu je hospodársko-správne právo, zacielené na ochranu voľnej súťaže v extenzívnejších súvislostiach štátnych aktivít. Dynamický vývoj možno sledovať v oblasti európskeho práva ochrany spotrebiteľa a agrárneho práva, čo sú odbory tvoriace symbiózu civilného a administratívneho práva. V neposlednom rade dosť často sú veľmi komplikované administratívne problémy v oblasti práva životného prostredia.

Obraz európskeho správneho práva
S prihliadnutím na administratívne tradície je možné rozlišovať tri rôzne a rozdielne významy, ktoré vo svojom prepojení dávajú celkový obraz európskeho správneho práva.
* Európske správne právo je charakterizované ako správne právo EÚ (alebo ako komunitárne správne právo).
* Ide o právo administratívnej spolupráce štátov, ale i ďalších subjektov v zjednocujúcej sa Európe.
* Možno európske správne právo chápať ako administratívne právo, ktoré je spoločné európskym demokratickým štátom, a to tak v rovine všeobecných pojmov, ako aj v rovine spoločných právnych princípov a základných inštitútov.
Európske správne právo je správnym právom EÚ. Už z názvu komunitárne správne právo je evidentné, že právo EÚ sa vyvíja s právom ES. Inštitúcie a právo ES sa potom, keď v r. 1993 vstúpila do platnosti Maastrichtská zmluva, transformujú na inštitúcie a právo EÚ. Pretože však z radu dôvodov nezanikla právna subjektivita ES, žije v právnom jazyku naďalej vedľa seba ako označenie EÚ, tak ES. Teda v štátoch EÚ sa vedľa seba uplatňujú dva systémy správneho práva (vnútroštátne a komunitárne). Komunitárne právo obsahuje časti, ktoré sa stali bezprostredne účinným právom v členských štátoch a rovnako niektoré časti, ktoré môžu byť priame alebo subsidiárne (v prípade nečinnosti orgánov členských štátov) vykonávané orgánmi EÚ. V prípade konfliktu práva komunitárneho a práva vnútroštátneho sa stávajú kritériom ustanovenia zmlúv, na ktorých základe členské štáty delegovali určitú pôsobnosť na orgány EÚ. Ak svedčí zmluvné ustanovenie pre túto delegáciu, má komunitárne právo prednosť pred právom vnútroštátnym a vzniká tiež zodpovednosť dotknutého štátu za porušenie komunitárneho práva. Napr. podľa komunitárneho práva je Rada EÚ splnomocnená vydávať smernice upravujúce proces zbližovania ako pôvodných, tak odvodených správnych predpisov členských štátov, ak sa tieto predpisy týkajú kreovania alebo fungovania spoločného trhu. Európska komisia má v oblasti zblíženia právnych predpisov predovšetkým iniciatívnu, poradnú a sprostredkovateľskú funkciu s tým, že má najmä formou odporúčaní pôsobiť na členské štáty, ktoré by boli v rozpočte s komunitárnym právom. Európske správne právo je právom administratívnej spolupráce štátov i mimovládnych organizácií v zjednocujúcej sa Európe. Jedným z cieľov, pre ktoré bola založená Rada Európy, je i odstraňovanie právnych bariér, ktoré sú spojené s rozdelením Európy na rad štátov. V tejto súvislosti žiada sa pripomenúť, že Rada Európy nie je totožná s Radou EÚ, ani s tzv. Európskou radou, pretože je vládnou medzinárodnou organizáciou, zatiaľ čo Rada EÚ je orgánom EÚ a Európska rada je rovnako orgánom EÚ, ktorý vznikol na základe vývoja a bol potvrdený jednotným európskym aktom ako orgán, v ktorom zasadajú šéfovia vlád či hlavy členských krajín EÚ spoločne s predsedom Európskej komisie.

Zodpovednosť jednotlivých štátov za dodržiavanie zákonov vnútorného poriadku i medzinárodnej bezpečnosti nie je dotknutá skutočnosťou, že EÚ na seba preberá úlohu koordinovať spoločnú politiku v mnohých oblastiach. Amsterdamská zmluva rozštiepila maastrichtský tretí pilier ("piliere" -- metaforické označenie pre štruktúru EÚ, ktorú definuje Maastrichtská zmluva -- hovorí sa, že EÚ sa podobá antickému chrámu, ktorý spočíva na troch pilieroch: 1. Európske spoločenstvo; 2. Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika; 3. Spolupráca v oblasti vnútornej politiky a justície). Veci, ktoré sa tesnejšie viažu ku slobode pohybu osôb, najmä vízová agenda, azylové veci a prisťahovalectvo, sa stávajú organickou súčasťou Zmluvy o založení ES. V tomto kontexte treba uviesť, že z právneho aspektu dochádza (ako v prípade ustanovení hlavy IV. Zmluvy o založení ES, tak hlavy VI. zmluvy o EÚ) k tzv. supranacionalizácii, čo znamená, že sú potlačené klasické medzinárodné mechanizmy "dohadovania sa" štátov o spoločných záväzkoch ingerencie komunitárnych inštitúcií. "Schengen acquis", teda "bezpečný vnútorný bezhraničný" a všetko čo s tým súvisí vo vzťahu k tretím štátom, bol integrovaný do acquis communautaire. Bola prijatá zásada, že úroveň bezpečnosti, ktorá bola garantovaná Schengenskou dohodou, nebude ani v nových podmienkach žiadnymi opatreniami znižovaná. Amsterdamská zmluva novo vymedzuje jurisdikciu Európskeho súdneho dvora nad tým, ako EÚ rešpektuje základné práva, ústavné tradície a všeobecné tradície komunitárneho práva i vo vzťahu k oblasti administratívnej spolupráce vo veciach vnútornej bezpečnosti a výkonu spravodlivosti. Tu sa ponúka komparácia s veľmi progresívnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Európske správne právo (ius cummune) je spoločným správnym právom demokratických európskych štátov. Vzhľadom na tom, že správne právo patrí medzi odbory, ktoré sa dlhodobo bránia kodifikačným metódam unifikácie, je hľadanie tohto spoločného práva postavené skôr na uznávaní všeobecných princípov správneho práva väčšinou európskych štátov a na zdokonaľovaní inštitucionálnej ochrany základných práv jednotlivcov i skupín osôb vo vzťahu k výkonu verejnej správy. Najdôležitejším prameňom takto koncipovaného európskeho správneho práva je správnoprávny štandard Rady Európy. Vznik a existencia tohto štandardu je spojená s činnosťou kľúčových inštitúcií Rady Európy, osobitne Európskeho súdu pre ľudské práva, Parlamentného zhromaždenia a Výboru ministrov Rady Európy. Akty týchto orgánov sú v súčasnosti základnými prameňmi poznania toho, aké správnoprávne štandardy sú na úrovni Rady Európy uznávané a odporúčané. Za rozhodujúci moment kreovania správnoprávneho štandardu Rady Európy možno považovať fungujúci mechanizmus ochrany ľudských práv s možnosťou priamej sťažnosti na porušovanie verejných subjektívnych práv s vládami a správnymi orgánmi štátov a iných verejných korporácií na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu.
Už pre túto možnosť sa stali mnohé štáty, ich orgány i iné správne úrady citlivejšími k právam občana. Rozsudky Štrasburského súdu viedli niekoľkokrát k tomu, že dotknuté vlády v prípadoch, kedy vnútroštátne právo a správne procedúry nerešpektovali otázku ľudských práv v požadovanej kvalite, boli nútené iniciovať príslušné legislatívne návrhy na zlepšenie situácie. Vedľa rozhodnutí v konkrétnych záležitostiach bol vydaný i rad rezolúcií a odporúčaní orgánov Rady Európy, ktorými je správnoprávny štandard Rady Európy vyjadrovaný v podobe písaného práva. Tento štandard je v tej svojej časti, ktorá má bezprostredný vzťah k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznávaný ako prameň i v systéme komunitárneho práva, i keď ES ako medzinárodná organizácia sui generis členom EÚ nie je a jurisdikcii Európskeho súdneho dvora nepodlieha. Podľa judikatúry Európskeho súdneho dvora je však nemysliteľné, aby štandard, na ktorého rešpektovanie sa zaväzujú členské štáty, nevstupoval vo forme všeobecných princípov tiež do systému komunitárneho práva. Rovnako osoby v jurisdikcii členských štátov sa európskej ochrany ľudských práv môžu dovolávať aj keď nie priamo voči EÚ, resp. ES, ale len vo vzťahu k príslušnému členskému štátu. V ostatnom čase sa čoraz viac judikátov Európskeho súdneho dvora opiera i v interpretačnom a aplikačnom rozmere o spoločne uznané základné práva a o všeobecné právne zásady. Tieto pramene sú primárnym právom, tak voči sekundárnej komunitárnej legislatíve, ako i vo vzťahu k národným správnym predpisom a umožňujú preto Európskemu súdnemu dvoru účinne pôsobiť ako správny súd, ktorý je garantom spoločného európskeho správneho práva. Tu žiada sa podčiarknuť, že Európsky súdny dvor zabezpečuje výklad a dodržiavanie zmlúv ES a EÚ. K jeho úlohám teda patrí aj výklad práv a vzájomných povinností inštitúcií EÚ či členských štátov voči EÚ, overovanie kompatibility prijatej legislatívy so základnými zmluvami a ďalšie.