18.10.2016, 00:00

Najslávnejší proces v dejinách vylúčil nemeckých sudcov

Pred 70 rokmi sa skončil tribunál, ktorý nemá dodnes obdobu.

Najslávnejší proces v dejinách vylúčil nemeckých sudcov
Zdroj: wikipedia.org/Harvard Law School Library

Vo svojej dobe bezprecedentné súdne konanie. Norimberský proces bol prvým krokom k tomu, aby sa svetová verejnosť dozvedela o obludných rozmeroch nacistických zverstiev. Špeciálne na tento účel vznikol Medzinárodný vojenský tribunál.

Proces s prominentmi režimu Adolfa Hitlera sa skončil pred 70 rokmi - 1. októbra 1946. V bavorskom Norimbergu, teda v meste niekdajších ríšskych zjazdov NSDAP, kde boli schválené aj protižidovské zákony, tribunál pod vedením víťazných mocností posudzoval podiel viny 24 mužov a siedmich organizácií na vedení vojny a zločinoch proti ľudskosti. Pred tribunál však predstúpilo len 21 obžalovaných. Na súd sa nedostavil Martin Bormann, po tele ktorého sa pátralo až do 70. rokov minulého storočia, a zo zdravotných dôvodov neprišiel Gustav Krupp von Bohlen und Halbach. Okrem toho v norimberských celách spáchal samovraždu Robert Ley. Dvanásť z obžalovaných bolo napokon odsúdených na trest smrti obesením. Pri poprave boli prítomní zástupcovia každej zo štyroch veľmocí a ôsmi novinári. Fotografovať a filmovať bolo zakázané.

Súd víťazov
Norimberský proces bol kritizovaný ako prejav „justície víťazov“. Sudcov totiž vymenovali len Sovietsky zväz, Spojené štáty, Veľká Británia a Francúzsko. „Domáci“ nemeckí sudcovia boli z pojednávania úplne vylúčení. Okrem toho boli obvinenia vytvárané retroaktívne. Súd rozhodoval o činoch, ktoré v tej dobe ešte podľa práva neboli trestné. Právnym základom na ich trestanie sa stala až takzvaná Londýnska charta, ktorá bola podpísaná v auguste 1945. Kontroverznými osobami celého tribunálu boli sovietsky sudca Ion Nikitčenko, ktorý sa podieľal na Stalinových procesoch, a hlavný sovietsky žalobca a prokurátor Roman Rudenko, ktorý sa aktívne zúčastnil na rozhodovaní o masakri v Katyni. Masaker poľských dôstojníkov sa na programe rozhodovania taktiež objavil, súd sa však uspokojil so sovietskou správou, podľa ktorej masaker spáchali Nemci.

Stovky tisíc svedectiev
Hlavnou otázkou, ktorá musela byť ešte pred pojednávaním vyriešená, bola, čo je vlastne potrebné súdiť. Teda, aké trestné činy. Vznesenie obvinenia tvorili štyri hlavné body. Tribunál rozhodol, že bude viesť konanie o zločinoch proti mieru, vojnových zločinoch a zločinoch proti ľudskosti. Počas procesu, ktorý trval 218 dní, bolo vypočutých 240 svedkov a prečítaných 300-tisíc svedectiev. Obžaloba predložila viac ako 2 630 dokumentov, obhajoba o sedemdesiat viac. Protokol z celého pojednávania mal nakoniec 16-tisíc strán. V súdnej sieni boli taktiež premietané filmy natočené americkými, britskými či sovietskymi vojakmi pri oslobodzovaní koncentračných táborov, ale napríklad aj nacistický propagandistický dokument Leni Riefenstahlovej Triumf vôle.

Boom v medzinárodnom práve
Najradikálnejšie stanovisko presadzovali zástupcovia Sovietskeho zväzu, ktorí sa domáhali pre všetkých obžalovaných vynesenia rozsudkov smrti. Nakoniec o osude každého z nich rozhodlo hlasovanie sudcov.

Rozsudok smrti dostali napríklad ríšsky protektor Čiech a Moravy Wilhelm Frick, minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop či ríšsky maršal Hermann Göring, ktorý pár hodín pred popravou spáchal samovraždu. Na 20 rokov väzenia bol okrem iných odsúdený minister zbrojného priemyslu a architekt Albert Speer. Traja obžalovaní boli dokonca zbavení viny – bankár Hjalmar Schacht, diplomat Franz von Papen a novinár a funkcionár na ministerstve propagandy Hans Fritzsche. Za zločinecké boli vyhlásené štyri organizácie. Išlo o riadiace grémium politických vodcov NSDAP, SS, Gestapo a SD.

Zločinov sa podľa súdu dopúšťali jednotlivci nie v postavení súkromných osôb, ale v postavení štátnych orgánov. Vymedzenie zodpovednosti v Norimberskom procese bolo dôležité z pohľadu individuálnej trestnoprávnej zodpovednosti. „Na základe toho v súčasnosti považujeme jednotlivca v konkrétnych prípadoch za subjekt medzinárodného práva,“ hovorí pre HN Stela Kovaľová z Katedry medzinárodného práva a medzinárodných vzťahov na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vytvorenie a činnosť Medzinárodného trestného tribunálu v Norimbergu sa taktiež stalo vzorom pre vznik medzinárodných dokumentov. „Závery procesu prispeli napríklad k vytvoreniu a prijatiu Dohovoru o genocíde, Všeobecnej deklarácii ľudských práv či Ženevského dohovoru,“ dopĺňa Kovaľová.

Najhorší chýbali
Norimberský tribunál však nemal šancu odsúdiť Adolfa Hitlera a hlavného šéfa propagandy Josepha Goebbelsa. Tí spáchali samovraždu krátko pred tým, ako sovietski vojaci dobyli bunker, v ktorom sa nacistický vodca so svojimi najvernejšími ukrýval. Veliteľa SS Heinricha Himmlera síce Briti zajali, no kým ho stihli podrobiť dôkladnej osobnej prehliadke, rozhrýzol ampulku s kyanidom draselným.

Obžaloba bola vznesená 6. októbra 1945, súdny proces sa začal 20. novembra 1945 a ukončený bol vynesením rozsudkov 1. októbra 1946.


Kto dostal trest smrti


Martin Bormann
– ríšsky protektor, vedúci straníckej kancelárie NSDAP


Hermann Göring – ríšsky maršal, zakladateľ nemeckej tajnej polície Gestapo, veliteľ nemeckých vzdušných síl Luftwaffe


Joachim von Ribbentrop – ríšsky minister zahraničných vecí

Zloženie medzinárodného súdneho tribunálu
Donedieu de Vabres (Francúzsko)
Francis Biddle (USA)
Geoffrey Lawrence (Veľká Británia)
Ion Timofejevič Nikitčenko (ZSSR)

Štyri body obžaloby
1. sprisahanie s cieľom zmocniť sa vlády nad svetom
2. zločiny proti mieru
3. vojnové zločiny
4. zločiny proti ľudskosti


Tokijský proces
Tokijský tribunál alebo aj Medzinárodný vojenský tribunál pre Ďaleký východ bol zriadený na súdenie a potrestanie vodcov Japonska po druhej svetovej vojne. Tribunál sa konal od 3. mája 1946 do 12. novembra 1948. Zo zločinov proti mieru bolo obvinených 25 vojenských a politických predstaviteľov. Viac než 300 000 japonských občanov bolo obvinených z vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti, väčšinou z týrania a zneužívania väzňov. Zločiny spáchané japonskými jednotkami počas okupácie Kórey a Číny neboli súčasťou procesu. Čína sama viedla 13 tribunálov, následkom ktorých bolo 504 odsúdených a 149 popravených.


PRÁVO A MORÁLKA
Prípad ženy, ktorá počas vojny udala manžela za urážku Hitlera

Lucia Berdisová
Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta
Ústav štátu a práva SAV

Norimberský proces je niekedy zaraďovaný medzi politické procesy. Je údajne odplatou za vojnu. Kritici tvrdia, že ak by aj nešlo o odplatu, i tak by proces nebol procesom podľa práva, ale morálky. To, čo nacisti robili, nebolo nelegálne - niektoré zločiny, z ktorých boli obvinení, neboli vtedy zločinmi.

Norimberský proces, ako proces pred Medzinárodným trestným tribunálom, nebol vyvodením kolektívnej zodpovednosti, ale súdením indivíduí na základe ich činov. Súd bol síce obsadený právnikmi víťazných mocností, ktorí tak údajne nemohli byť nezávislými. Britský profesor Goodhard nám však pripomenul, že hoci nemohli byť neutrálnymi, mohli byť nezávislými. Sudcovia totiž nie sú osoby bez skúseností a názoru, ich nezávislosť znamená, že rozhodujú podľa práva. A podľa práva rozhodnúť mohli – aj tzv. zločin útočnej vojny existoval už v čase, keď ho nacisti vykonali. Nebol vymyslený a uplatnený na nič netušiacich pohlavárov spätne. Viacerí právnici poukázali na vojne predchádzajúce dohovory o vzdaní sa útočnej vojny či na schválenie princípov charty, ktorou sa tribunál založil zo strany OSN. Tí, ktorí sa zamýšľajú nad podstatou zákazu spätného pôsobenia práva tiež tvrdia, že má význam vtedy, ak je možné očakávať, že páchateľ by čin nevykonal, ak by o jeho trestnosti vedel. Od nacistov však nič také očakávať nemožno. A ak hovoríme o kategórii zločinov proti ľudskosti, vyhladzovanie Židov je možné považovať za takú hrôzu, že je, použijúc slovník medzinárodného práva, zjavne v rozpore s princípmi práva civilizovaných národov. Nešlo teda ani o politický proces, ani o uprednostnenie morálky pred právom.

Otázka vzťahu práva a morálky sa však objavila v prípade ženy, ktorá počas vojny udala manžela za urážku Hitlera údajne preto, aby sa ho zbavila. Muž bol poslaný na front, vojnu však prežil. Žena bola po vojne odsúdená za obmedzenie osobnej slobody, hoci podľa nacistického práva bolo manželovo odsúdenie legálne. Herbert Hart, superstar právnej filozofie, tvrdil, že právo a morálka nie sú nevyhnutne spojené. Právo, na základe ktorého bol sudcom odsúdený manžel a na základe ktorého konala žena, bolo zlým právom, ale stále právom. V takej situácii máme niekoľko možností. Jednak možno ženu oslobodiť. Možno ju však aj odsúdiť a priznať, že toto odsúdenie je retroaktívne. Tiež je možné odsúdiť ju, ale argumentovať morálkou a tým, že staré právo bolo nemorálne. Hart vybral ako najmenšie zlo možnosť druhú. Lon Fuller, naopak, tvrdil, že právo musí mať istú vnútornú morálku. Časť práva tretej ríše nepovažoval vôbec za právo, lebo právom nemôže byť obyčajný príkaz vodcu. Jeho východiská na riešenie dilemy sú tak úplne iné. I on však napokon argumentuje za retroaktívny zákon. To ale z dôvodu, že ten by poukázal na dištancovanie sa od minulosti, a bol by najviac „verný právu“.

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.