Myslíte si, že dozrel čas na ďalšie zmeny v Zákonníku práce?
-- Samozrejme. Odbory už nemajú takú moc ako v minulosti, čo je veľmi pozitívne. Nech je na dobrovoľnej úvahe zamestnanca a zamestnávateľa, koľko sa bude pracovať nadčas. Štát to nemá diktovať. Samozrejme, že treba dodržiavať podmienky bezpečnosti práce. Napríklad také upratovanie. Kedysi pracovali upratovačky dve -- tri hodiny na základe dohody o vykonaní práce. Teraz im to takzvaný liberálny a progresívny Zákonník práce neumožňuje. Pracovať môžu na skrátený úväzok, pričom treba platiť odvody. V tejto oblasti je to teda podstatne horšie ako pred štyrmi -- piatimi rokmi. Preto je v zákonníku ešte stále čo zlepšovať.
Robí táto pracovnoprávna norma dosť pre flexibilitu trhu práce?
-- Zmeny v Zákonníku práce prijaté prvou Dzurindovou vládou, keď bol ministrom práce Peter Magvaši, znamenali veľký krok späť. Odborári mali nadštandardné podmienky. Terajší zákonník predstavuje oproti svojmu predchodcovi veľký pokrok. Je však pravda, že veľa vecí mohol urobiť ešte voľnejšími. Najmä vzťah zamestnávateľa a zamestnanca. Otázkou je, či sa to dalo presadiť. Zákonník mal riešiť aj problém nezamestnanosti. Keby bol flexibilný trh práce, tak nezamestnanosť by nebola taká veľká. V anglosaských krajinách je trh práce veľmi flexibilný. Dôsledkom je tamojšia nízka nezamestnanosť.
Je Zákonník práce pri riešení nezamestnanosti rozhodujúcou právnou normou?
-- Tvrdím dve veci. Zamestnanosť ovplyvňujú odvody, teda cena pracovnej sily, a Zákonník práce. Odvody sú u nás tretie najvyššie z krajín OECD. Keď sú vysoké, tak aj pracovná sila je drahšia. Podnikateľom sa neoplatí zamestnávať nových pracovníkov. Alebo budú riskovať a zamestnávať ľudí načierno. Všetky príplatky a doplatky pre ľudí snažiacich sa nájsť si prácu považujem za absolútny nezmysel. To, čo v tejto súvislosti vymýšľa ministerstvo práce, považujem za sociálne inžinierstvo. Problém nezamestnanosti sa nedá riešiť tak, že ľudom dáme nejakú korunu, ak sa presťahujú za prácou. Ide o to, aby sme zreálnili ponuku a dopyt po pracovnej sile.
Odbory majú v niektorých štátoch únie veľkú silu. Neodkláňame sa u nás od tejto európskej tradície?
-- Je to individuálne. Napríklad v Nemecku a vo Francúzsku je tradícia byť etatistickým štátom (etatizmus -- zasahovanie štátu). Tieto krajiny by nemali byť pre nás vzorom. Na druhej strane Anglicko, Írsko, Holandsko sú celkom iné. Tam je trh práce flexibilnejší a majú podstatne nižšiu nezamestnanosť. Francúzske odbory napríklad dosiahli 36-hodinový pracovný týždeň. A teraz si položme otázku: Ako chce Európa ekonomicky dobehnúť Spojené štáty americké? S 36-hodinovým pracovným týždňom? Nikdy ju nedobehne, ak nevyrieši pracovné vzťahy.