Ukazuje sa, že nie Marco Polo otvoril Čínu svetu, ako si zvyknú zásluhy privlastňovať Európania, ale zahraničných investorov na obrovský čínsky trh pustil Teng Siao Pching, ako zasa hovoria Číňania. A odštartoval ekonomické reformy, a to pred viac než dvadsiatimi rokmi. Do krajiny prichádza ročne približne 50 mld. dolárov priamych investícií.

Marco Polo Čínu pred pol tisícročím objavoval. Dnes je to zbytočné. Pochopiť Čínu je asi rovnako ťažké ako pochopiť buddhizmus. Ľudský život je na jedno i druhé krátky. Čo sa dá vidieť i z okna ponorky, je úžasný stavebný boom, predovšetkým v južných provinciách - Šanghaj a Huangžou. Ľudia, more ľudí, na uliciach i v obchodoch, sú pekne poobliekaní, taxislužba používa passáty (najviac sa platí za kilometer asi 3 jüany, približne 12 korún, v Pekingu asi polovicu...), oficiálne sa hovorí o trojpercentnej nezamestnanosti, na nespočetných staveniskách sa pracuje nepretržite, mládež už prechádza od kokakoly na minerálne vody, ale americké "fastfoody" ešte stále priťahujú ... Pritom čínske reštaurácie sú na každej ulici, možno si vybrať podľa chuti a peňaženky. (Číňan príde domov, vezme rodinu na večeru do čínskej reštaurácie na "čínu". Fajn, nie?)
Mať jedno dieťa je pomaly v mestách obvyklé, tak, ako nie je ničím výnimočným, že rodičia posielajú svoje deti na štúdiá do Európy, Austrálie, Kanady i USA. To všetko stojí veľa peňazí. Tak, ako nový byt v 40- až 50-poschodových činžiakoch. Štvorcový meter v priemernom byte v Šanghaji s rozlohou 80 m2 stojí v prepočte do 80 tis. korún, pritom priemerný ročný zárobok je asi 20 tis. jüanov... (Šanghaj, ale ani Peking, však nemá slumy, známe z predmestí latinskoamerických alebo afrických miest.)
Komerčné banky sú azda na každej ulici. Biznis je biznis.

Marx, policajti a mobily
Pre Európana, a osobitne pre ľudí z bývalého socialistického tábora, do ktorého patrila aj Čína, a myslím si, že nielen pre nich, je záhadou, ako dokážu zladiť komunistickú ideológiu s trhovou ekonomikou. Na takúto otázku s viditeľnou satisfakciou Číňania odpovedajú, že majú svoju vlastnú cestu k prosperite, že z Marxa si vyberajú, čo považujú za rozumné, že sovietsky výklad marxizmu odmietajú... Keď sa potom prechádzate po Zakázanom meste (sídlo posledných cisárskych dynastií), pokračujúc na neslávne známe pekinské námestie Tienanmen, s vysokou koncentráciou policajtov a vojakov a ďalších civilistov s vysielačkami v rukách, kam nesmiete vojsť s profesionálnou videokamerou a minimálne jeden pár očí sleduje, čo fotografujete, vyvolá to pochybnosti o zvládnutí ideológie a presvedčovanie o ľudských právach stráca na vierohodnosti. S ekonomickým rozvojom prichádza do krajiny aj nevídaná informatizácia, mobil v rukách mladých ľudí patrí k základnej osobnej výbave a televízia? CCTV je štátna, vysiela na 15 kanáloch, privátnej zatiaľ niet. Štruktúra vysielania na jednotlivých kanáloch môže pokryť všetky potreby. Neviem posúdiť: šport, opery, recepty, americké filmy, obvyklý sortiment. Spravodajským reláciám som nerozumel.

Čínske dievčatká na adopciu
Pochopil som desiatky mladých manželských párov očividne z Európy, zo Severnej Ameriky alebo z Austrálie, vezúce v "buginách" malé, azda šesť- až osemmesačné batoľatá. Nie každému páru je súdené mať vlastné dieťa. Adopcie sú v Číne schodnejšou cestou na vyrovnávanie sa s tradíciami. Na vidieku, a predovšetkým v rozsiahlych hornatých oblastiach, vládne tvrdý patriarchát. Každý otec chce mať syna. Keď sa narodí prvé dievča, nie je to dobré. Horšie však je, keď sa aj potom narodí dcérka, a následne ďalšia. Otec hľadá na okolí rodinu so synmi, aby sa s nimi dohodol. Neviem, aký osud stíhal dievčatká doteraz, ale v posledných rokoch je pre ne spásou možnosť adopcie.
V krajine je však nesmierna ponuka akéhokoľvek iného tovaru. Od bratislavských Touaregov, cez drahokamy, perly, po drahé hodinky. Stačí chvíľa a pred autobusom sa zjavia drobní obchodníci, ponúkajúci zaručený drahý kameň jadeit, v Európe vzácne ovocie liči alebo - hodinky: "...luka-luka, guda-guda, tajmex tu fo fajv, čipa-čipa", čo znamená: pozri, dobré timexy, dvoje za päť dolárov, lacné.

Tréning na schody
V Číne sa dobre papá. Kuchyňa, aspoň podľa reštaurácií, ktoré som okúsil, na prekvapenie mala jedlá skôr sladké ako slané alebo pikantné. (Slovenská "čína" je lepšia.) Aj keď každá provincia má svoje chute. Vo veľkých mestách akoby sa stierali. Pekinská kačica, spôsob prípravy sa vraj odvodzuje od dynastie Ming, je lahôdkou, ale kam sa hrabe na našu pečenú kačku s červenou kapustou a knedľou... Oči by jedli, jedlá sú totiž nádherne naaranžované, ale na ne nezvyknuté telo si myslí svoje... Toalety sú čisté, voňavé, porcelánová výbava je na spôsob "american style", ale v kabínkach sa "odkladá" po balkánsky... Ocenil som tento "tréning", keď som zdolával stovky nerovnako vysokých schodov na obnovenú časť Veľkého čínskeho múru neďaleko Pekingu. Aj svalovicu však možno rýchlo vyriešiť, tak, ako vám tu z večera do rána ušijú hodvábny, kašmírový alebo plátenný oblek na mieru. Keď odoláte pokušeniu pekných dievčat, lákajúcich cudzincov do rôznych umeleckých ateliérov, v druhej vlne nastupujú verbovači na čínsku masáž. Deväťdesiat minút otročiny na veľkých bielych a aj tučných telách belochov dá masérom zabrať. Je to ťažká práca. Po vyjednávaní z pôvodných 400 jüanov je to za 150... Tých šesť stovák korún stojí za to. Veľké telo po masáži zo stola ľahučko "odletí".

Impressioni optimi. Aj zopár intenzívnych dní v kúštiku veľkej Číny je zážitok, ktorý nemožno ničím pokaziť, myslel som si, kým som nenastúpil do lietadla Aeroflotu, a neskôr pri kontrolných priehradkách na letisku... Flegmatický personál lietadla (čo neplatí na bezkonkurenčne vynikajúcich ruských pilotov), zbytočne premárnené desiatky minút na nevľúdnom a pochmúrne pôsobiacom Šeremeteve 2... Ale tam ďalej, na východe, svieti slnko, aj keď je tam trochu dusno.