Bez neho si len pomerne ťažko vieme predstaviť moderné dejiny architektúry. Meno tvorcu, ktorý dokázal skombinovať stredovekú tradíciu s vlastnou fantáziou, sa v poslednom čase intenzívne skloňovalo najmä v súvislosti s riešením revitalizácie priestoru, ktorý vznikol na mieste bývalých budov Svetového obchodného centra v New Yorku. Niekoľko dávno načrtnutých skíc bolo vážnym kandidátom na projekt obnovy "Ground zero".
Španiel v New Yorku
V prvých rokoch 20. storočia bol Gaudí na výslní svojej profesionálnej slávy. Bol uznávaným umelcom, jeho zrealizované geniálne vízie však obdivovali iba návštevníci Barcelony. Ako silný lokálpatriot totiž drvivú väčšinu svojich diel projektoval pre túto španielsku metropolu. K jednej z mála výnimiek prišlo v roku 1908 na základe ponuky bohatého amerického obchodníka, ktorému Gaudího diela absolútne učarovali. Išlo o zákazku na nový hotel. Objednávateľ nechal architektovi voľnú ruku, ale druhý grandiózny projekt popri katedrále Sagrada Familia (a navyše na opačnom konci Atlantického oceánu) jednoducho nebolo v ľudských silách zvládnuť. Newyorský hotel tak zostal len v podobe niekoľkých náčrtov v diári, ktoré prekvapujú silnou vizuálnou príbuznosťou s riešeniami svojho barcelonského "dvojčaťa".
Skúste si to predstaviť: musel by to byť určite veľkolepý pohľad dôstojný nového milénia -- mohutná tristometrová budova s kruhovým pôdorysom, uprostred nej strmá hlavná veža obklopená niekoľkými vysokými kopulovitými stavbami. To, čo Gaudí pôvodne plánoval ako megasymbol americkej viery v hospodársky rozvoj, malo po sto rokoch reálnu šancu stať sa viac než len obyčajným pamätníkom tragických udalostí z 11. septembra 2001 z New Yorku. Podľa posledných správ nakoniec definitívne rozhodnutie komisie o obnovení miesta "dvojičiek" padlo na iný projekt. V každom prípade, vytiahnutie starých náčrtov opäť len potvrdilo nadčasovosť Gaudího diela.
Príbeh veľkého staviteľa
Kde sa vlastne vzal mladík tesne po tridsiatke, ktorému zverili realizáciu monumentálnej stavby kostola, ktorý zostáva dodnes nedokončený napriek tomu, že práce na ňom trvajú už viac než tucet desaťročí?
Antoni Gaudí sa narodil v chudobnej rodine v roku 1852 a už od útleho detstva trpel reumatizmom. Zato mal výborný zmysel pre detail a húževnatosť. Tá sa naplno ukázala už počas jeho štúdií na architektúre -- pri predkladaní projektu na bránu do cintorína v snahe vniesť do svojho výkresu čo najviac atmosféry nakreslil najskôr pohrebný voz. Tomu sa potom venoval tak detailne, že bol nakoniec v deň odovzdania prepracovanejší než návrh samotného portálu. Tento spôsob práce sa stal neskôr pre jedného z najznámejších Španielov vôbec charakteristický, namiesto konštrukčných výkresov si robil na začiatku vždy len vizionárske skice. Výsledná podoba sa rodila priebežne počas osobnej prítomnosti a diskusií priamo na stavbe.
Než na architektonické nebo vyšla hviezda s menom Gaudí, mladý absolvent univerzity žil bohémskym životom. Prospechom práve nevynikal, hoci to bol skôr dôsledok neschopnosti pedagógov rozhodnúť, či majú do činenia s excentrikom alebo originálnym autorom. V každom prípade, jeho asketické obdobie bolo v nedohľadne a to, že radšej nosil ošúchané topánky (nové mu vždy musel "rozchodiť" brat), sa dalo ešte chápať ako prejav praktickosti.
Katalánska duša
Niet dôvodov neveriť historickým prameňom, ktoré uvádzajú, že Barcelona Gaudího mladosti bola ideálnym miestom pre urbanistov s modernými nápadmi. Mesto expandovalo ekonomicky i priestorovo. Z dvadsiatich hektárov obytnej plochy sa čoskoro stalo dvesto, počet obyvateľov sa zoštvornásobil -- staré mestské hradby museli strhnúť, aby ustúpili novej zástavbe. Začínajúci architekt si vďaka mimoriadne priaznivým okolnostiam mohol starostlivo vyberať zákazníkov. Preto nie divu, že nemal príliš dôvod obzerať sa po práci mimo miesta svojich študentských čias. Popri nadväzovaní spoločenských stykov a dôkladnom štúdiu gotickej architektúry (na konci 19. storočia sa vo veľkom začal v celom umení návrat k stredoveku) sa v jeho duši naplno rozhorela hrdosť na svoj katalánsky pôvod. Tá dokonca zašla údajne až tak ďaleko, že robotníkom odmietol dávať pokyny v kastílskej španielčine a nebyť tlmočníkov, práca by sa značne skomplikovala.
V šťastnom období boli však netradičné architektonické nápady pre štát a mesto príliš náročné. Našťastie, v podstate už od svojich profesionálnych začiatkov mal Gaudí šťastie na veľkorysých a nadšených sponzorov (vtedy sa im hovorilo mecenáši). A to rovnako z radov vzmáhajúcej sa buržoázie, ako i medzi vysokými cirkevnými hodnostármi. Nikdy nemal problém s dostatkom zaujímavých zákaziek. Posadnutosť prácou si však na druhej strane vybrala obeť v podobe staromládeneckého života.
Gaudí zomrel v roku 1926 smrťou, ktorá sa zvykne nazývať zbytočná. Pri pravidelnej prechádzke ho zachytila električka a vliekla ho niekoľko metrov. Niekoľkí taxikári odmietli naložiť skromne oblečeného starého muža v bezvedomí do auta. Slávny architekt, ktorého tvár však poznalo len niekoľko ľudí, sa dostal do nemocnice neskoro. Smútočný sprievod meral vyše kilometra a telesné pozostatky boli so súhlasom pápeža uložené do krypty v stavenisku kostola Sagrada Familia.
Najväčší z najväčších
Bol to práve kostol Svätej rodiny, ktorý sa stal najväčším Gaudího projektom. V roku 1883 mu po nezhodách s jeho predchodcom (v ktorého ateliéri pracoval) bol zverený jeden z najambicióznejších stavebných projektov na území Barcelony. Kostol mal byť symbolom návratu k rodine -- tradičnej hodnote katolíckej cirkvi -- a súčasne akýmsi mementom nastupujúcej éry priemyselného rozvoja. Združenie ctiteľov svätého Jozefa vykúpilo celý jeden blok domov, aby pri kostole mohlo vyrásť akési cirkevné sociálne centrum. Vtedy však ešte nikto, vrátane samotného autora, nemohol tušiť, že pôvodná idea sa rozrastie do podoby katedrály budúcnosti. Gaudímu sa ju nepodarilo dokončiť napriek tomu, že sa jej plne venoval posledných dvanásť rokov svojho života. Bolo to okrem avantgardného riešenia spôsobené aj dohodou, na základe ktorej sa kostol s ideou slúžiť pokániu musel financovať výlučne z milodarov (podľa legendy dokonca sám Gaudí niekoľkokrát obchádzal Barcelonu s klobúkom v ruke).
Čo sa týka štýlu, oveľa osobnejšie, než pri kostole Sagrada Familia rozostavanom svojím kolegom, sa Gaudí mohol prejaviť na iných objektoch. Všetky sa nachádzajú v Barcelone, ktorá sa tak stala jeho "večnou" expozíciou. Ak by sme chceli zhrnúť inšpiračné východiská najväčšej španielskej architektonickej hviezdy, boli by dva: gotika a príroda. Kým princípy gotických stavieb študoval už na škole, k riešeniam podľa prírody sa dostal postupne. "Chcete vedieť, kde som našiel svoj vzor? Rovný strom, na ňom sú konáre, na konároch ratolesti a na nich listy. A každá jednotlivá časť rastie harmonicky, veľkoryso odvtedy, keď ju stvoril umelec Boh."
Popretie tradičných prístupov
Na jeho stavbách dodnes uchvacuje spôsob, akým dokázal využiť použité materiály (ako napríklad úlomky keramiky na lavičkách Güellovho parku), fantazijnosť riešení fasády a komínov na streche Casa Batlló a pred jedinečnosťou tvarov a gejzírom interiérových nápadov na grandióznej Casa Milŕ musí okoloidúci človek jednoducho znehybnieť. Dom bez tradičného rohu s masívnymi stĺpmi a priečelím pripomínajúcim skôr niekoľko orlích hniezd vedľa seba než bežné ľudské obydlie chodia dodnes obdivovať zástupy odborníkov i obyčajných návštevníkov Barcelony. Je to absolútny vrchol Gaudího svetských stavieb. Kto sa zaujíma hlbšie o technické detaily Gaudího štýlu a o jednotlivé diela, nájde ich výstižne opísané vo výpravnej a precízne pripravenej monografii z pera nemeckého kritika Rainera Zerbsta (je dostupná aj v slovenčine).
Ak sa však zvykne tvrdiť, že vizionár nemyslí na detaily, tu máme do činenia s veľkou výnimkou. Gaudí bol architektom -- fanatikom, ktorý chcel mať kompletnú realizáciu svojich vízií pod maximálnou možnou kontrolou. Keď sa v roku 1914 rozhodol všetku svoju energiu venovať stavbe Sagrada Familia, na stavbe dokonca býval a dopodrobna každodenne s robotníkmi rozoberal jednotlivé riešenia. V jeho vnútri sa bila praktickosť konštruktéra s dušou slobodomyseľného umelca. Namiesto vopred stanoveného plánu neustále priebežne vymýšľal a navrhoval nové varianty objektu počas výstavby. Spôsob práce, z ktorého by dostal infarkt nejeden stavbyvedúci, však dokázal ovplyvniť svojou charizmou a presvedčením. Vďaka tomu sa kostol ešte počas jeho života stal "národným záujmom".
Čakanie na dostavbu
Ak sa o novostavbe opery v Bratislave vedú nekonečné diskusie na margo jej dokončenia, skúste si jej rozmery a rozpočet mnohonásobne zväčšiť a dostanete sa do situácie dnešných otcov mesta Barcelona. Pre Kataláncov je napriek tomu dokončenie "ich" diela otázkou prestíže napriek reálnemu riziku, že ešte niekoľko desaťročí bude ich metropolu symbolizovať torzo obklopené žeriavmi. Vedia totiž, že z torza sa stane úchvatná nová dominanta a ich potomkovia budú mať niečo, na čo môžu byť hrdí. Či to isté budú môcť povedať aj ďalšie generácie obyvateľov nášho hlavného mesta, je otázne. A to sa netýka len novostavby pri brehu Dunaja. Slovenský Gaudí sa, zdá sa, ešte nenarodil. Alebo sme mu len zatiaľ nedali šancu?