Veľmi zvláštny prípad nastane v situácii, kedy istina, ktorá tvorí právny základ pre život úrokov z omeškania, sa oslabí tzv. premlčaním. Premlčanie je ďalší nástroj, ktorý si spoločnosť vymyslela, aby veriteľov donútila viac a intenzívnejšie sa starať o svoje veci, v našom prípade podnikateľov o svoje dávno splatné a dávno neuhradené pohľadávky. Na rozdiel od preklúzie alebo zákonnom uznaného zániku záväzku, kedy pohľadávka zanikne, premlčaním sa pohľadávka iba oslabuje. Vo všeobecnosti platí, že nerušeným uplynutím zákonnej lehoty (vo všeobecnosti pre občianske vzťahy ide o 3-ročnú lehotu, pre obchodné vzťahy potom ide o 4-ročnú lehotu) sa každá pohľadávka až na určité výnimky premlčí, inak povedané právne oslabí.
Oslabenie sa z právneho hľadiska prejaví najmä v tom, že nie je možné sa efektívne domáhať súdnej ochrany, pokiaľ druhá strana upozorní súd na premlčanie pohľadávky, a ďalej v niektorých prípadoch, najmä náhrady škody v prípade poistných zmlúv, nenamietnutím premlčania pohľadávky stráca poistený právo na poistné plnenie. Pohľadávka naďalej existuje a môže sa stať aj predmetom dedičstva. Problémom však je, ako donútiť dlžníka, aby sa so cťou vyrovnal s ňou, keď súdnej ochrany nie je možné sa dovolať? V tejto situácii existuje iba morálna rovina a prípadná apelácia na etiku dlžníka, čo si však povedzme, veľmi nefunguje v súčasnej slovenskej spoločnosti.
Príklad
Na jednom českom krajskom súde prebiehal zaujímavý spor, ktorý mal vyriešiť spomenutú otázku, čo sa udeje s príslušenstvom pohľadávky (t. j. že aj s úrokmi z omeškania) v prípade, keď je istina premlčaná. Hoci žaloba sa opierala o nároky vyplývajúce z už neplatného Hospodárskeho zákonníka, kontinuita právneho poriadku pre túto oblasť obchodného práva je taká výrazná, že uvedené rozhodnutie by sa dalo bez problémov aplikovať na súčasný stav s tým, že pod pojmom organizácia je potrebné chápať podnikateľa, pod pojmom poplatok z omeškania je potrebné vidieť úrok z omeškania. Inštitút premlčania je rovnaký aj v súčasnosti. Žalobca tvrdil, že žalovaný mu dňa 20. 6. 1991 neoprávnene vybral z účtu sumu 100 000 Sk, ktorú napriek výzvam žalovaný nevrátil. Preto žalobca žalovanému vyúčtoval listom zo dňa 2. 6. 1994 poplatok z omeškania od 20. 6. 1991 do 31. 5. 1994 podľa § 378 ods. 2 písm. b) Hospodárskeho zákonníka za meškanie s vrátením neoprávnene vybratej čiastky, čo predstavovalo celkovú sumu 43 450,96 Sk.
celkové omeškanie
15. 1. 1994
20. 6. 1991 31. 5. 1994 15. 7. 1994
(neoprávnený výber peňazí) (žaloba)
omeškanie po späťvzatí
Pred pojednávaním zobral žalobca žalobu v časti o zaplatenie poplatku z omeškania vo výške 37 944,30 späť (z dôvodu čiastočného premlčania), a naďalej trval na zaplatení sumy 5 506,60, ako poplatku z omeškania za obdobie od 15. 1. 1994 do 31. 5. 1994. Hospodársky zákonník zaviedol tento právny stav:
* podľa § 378 ods. 2 písm. b) Hospodárskeho zákonníka poplatok z omeškania v rovnakej výške je organizácia oprávnená požadovať od organizácie, ktorá neoprávnene vyberie z jej účtu peňažnú sumu, na ktorú nemá právo; v tomto prípade sa poplatok z omeškania počíta odo dňa, keď bola suma vybraná, do dňa, keď bola suma vrátená.
* podľa § 123 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka platí, že ak organizácia prijala plnenie alebo inak získala majetkový prospech, ktoré jej nepatria, musí ich bez meškania vydať organizácii, na úkor ktorej boli získané; pritom je povinná spravovať sa jej pokynmi.
* podľa § 131b ods. 2 Hospodárskeho zákonníka premlčacia lehota práva na náhradu škody je dva roky a začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Právo na náhradu škody sa však premlčí najneskôr za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. To platí obdobne o premlčacej lehote práva na vydanie neoprávneného majetkového prospechu.
Rozsudok
Nakoľko žalovaný vzniesol námietku premlčania, český krajský súd vyvodil z tohto záver, že premlčané právo nie je možné v súdnom konaní priznať, a nakoľko právo na vrátenie neoprávnene získaného majetkového prospechu sa premlčalo ku dňu 20. 6. 1993, t. j. uplynutím 2-ročnej premlčacej lehoty, zaniklo i právo na vyúčtovanie a priznanie majetkovej sankcie -- poplatku z omeškania z tohto prospechu odo dňa získania prospechu do jeho vrátenia. Ďalej tvrdil, že majetkové sankcie uvedené v ustanovení § 141 až 144 Hospodárskeho zákonníka nie sú príslušenstvom pohľadávky, ale samostatným právom, ktoré plní celý rad funkcií. Súd sa tiež vyjadril, že majetková sankcia predstavuje akcesorický záväzok k hlavnému záväzku a jej uplatnenie ponechal zákonodarca na vôli oprávnenej organizácie. Premlčaním majetkového práva (viď § 130 až 131d Hospodárskeho zákonníka) nenastáva jeho zánik, ale po vznesení námietky premlčania nie je možné právo priznať. To isté sa vzťahuje na majetkovú sankciu, ktorá predstavovala k hlavnému záväzku akcesorický záväzok, nakoľko žalovaný nebol odo dňa 20. 6. 1993 v omeškaní. Nespokojný žalobca sa odvolal a ďalší súd iba potvrdil hore uvedené stanovisko. Podľa odvolacieho súdu predchádzajúci súd postupoval správne, pokiaľ ide o vyriešenie otázky vynútiteľnosti majetkovej sankcie (poplatku z omeškania), ktorý je akcesorickým (odvodeným) záväzkom k hlavnému záväzku. Hlavný záväzok nie je možné priznať v dôsledku vznesenej námietky premlčania. Rovnako, ako hlavný záväzok, trvá aj akcesorický (odvodený) záväzok. Nie je možné ho však ako naturálne právo prostredníctvom súdu vynútiť. Žalobca sa napriek svojim neúspechom dovolával aj na českom Ústavnom súde. Bohužiaľ, čo musím konštatovať pre tento prípad, Ústavný súd ČR zamietol podanú sťažnosť z celkom iného dôvodu, a preto nebola objasnená základná myšlienka, či naturálne (tzn. premlčané právo) stráca svoje príslušenstvo automaticky, alebo uvedené premlčanie hlavného záväzku nemá na existenciu príslušenstva vplyv.
Slovenské pomery
V tomto okamihu vyvstane otázka, či konajúce české súdy vyslovili pravdivé riešenie aj pre slovenské pomery, alebo ich rozhodnutie nie je vhodné na Slovensku aplikovať. Na toto si však budeme musieť chvíľu počkať. Napriek tomu autorovi nedá, aby sám nepolemizoval s uvedeným obsahom rozhodnutí. Nedomnievam sa, že je správne konštatovať, že premlčanie hlavnej veci a príslušenstva má rovnaký priebeh, resp. že premlčanie príslušenstva podlieha režimu premlčania hlavnej veci. Pokiaľ by sme si osvojili tvrdenie českých súdov, skutočne by došlo k právnemu unikátu, nakoľko podľa § 121 ods. 1 Občianskeho zákonníka sú príslušenstvom veci (a úroky z omeškania do tejto kategórie jednoznačne patria), ktoré patria vlastníkovi hlavnej veci (t. j. pohľadávky) a sú ním určené na to, aby sa s hlavnou vecou trvale užívali. Podľa § 118 ods. 1 Občianskeho zákonníka predmetom občianskoprávnych vzťahov sú veci, a pokiaľ to ich povaha pripúšťa, práva alebo iné majetkové hodnoty. Je možné konštatovať, že právo veriteľa na zaplatenie úrokov z omeškania upravené v ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka je predmetom občianskoprávnych, konkrétne obchodných záväzkových vzťahov a tiež, ako právo majetkovej povahy, je súčasťou majetku veriteľa, a v konečnom dôsledku pôsobí na jeho nárast.
Na rozdiel od súčasti veci, ktorou je v súlade s ust. § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka všetko, čo k veci podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila, je príslušenstvo veci, v našom prípade úroky z omeškania, určené na trvalé užívanie s hlavnou vecou. Až definitívnym zánikom hlavnej veci -- práva na peňažné plnenie, dochádza k súčasnému zániku možnosti trvalého užívania úrokov z omeškania. Zánik práva je výslovne riešený na základe zákonných dôvodov, v prípade Obchodného zákonníka sú tieto vymedzené v ust. § 324 až 364. Premlčanie práva nespôsobuje jeho zánik, ale dochádza iba k jeho vnútornému oslabeniu, čo sa konkrétne prejavuje znížením možnosti získať judikované právo či pohľadávku, a na druhej strane nič nebráni ďalšej existencii tohto práva, resp. plneniu na základe premlčaného práva, čo výslovne potvrdzuje nielen ust. § 388 ods. 1 Občianskeho zákonníka ale aj napríklad ust. § 455 Občianskeho zákonníka. Dokonca aj pohľadávka, ktorá je premlčaná, môže byť priznaná a stať sa judikovanou pohľadávkou (t. j. na 10 rokov nepremlčateľnou) v prípade opomenutia vzniesť námietku premlčania.
Poistné vzťahy
Iný prípad nastane v poistných vzťahoch krytých zákonným zmluvným poistením, ak ten, kto škodu spôsobil, nenamietal v súdnom konaní premlčanie práva na náhradu vzniknutej škody a tým si oslabil nielen svoju vlastnú právnu pozíciu, ale aj pozíciu zákonnej poisťovne. Potom nositeľ povinnosti môže právo odmietnuť. Tak je táto sankcia zakotvená napríklad v § 5 ods. 2 písm. b) zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Ďalej, pokiaľ by sme pristúpili na právnu argumentáciu českých súdov, oslabila by sa takýmto prístupom k aplikácii práva majetková pozícia žalobcu, ktorá je chránená nielen v čl. 20 ods. 1, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Iba okrajovo upozorňujem na tú skutočnosť, že v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky musí aj súd vykonávať ústavno-konformný výklad zákonov. Podľa § 397 Obchodného zákonníka platí, že ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba všeobecne štyri roky. Obchodný zákonník neustanovuje odlišnú premlčaciu lehotu pre príslušenstvo, resp. pre úroky z omeškania, a pre rozhodovanie vo veci nie je relevantnou tá skutočnosť, že pre úroky z omeškania, ktoré majú základ v občiansko-právnych vzťahoch, ustanovenie § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka ustanovuje 3-ročnú premlčaciu lehotu, nakoľko podľa § 387 ods. 2 Obchodného zákonníka režimu premlčania práva upravenému v Obchodnom zákonníku podliehajú všetky práva zo záväzkových vzťahov obchodného charakteru s výnimkou práva vypovedať zmluvu uzavretú na dobu neurčitú. Právo veriteľa na zaplatenie úrokov z omeškania patrí ku skupine časovo závislých práv, nakoľko v závislosti od plynutia tejto právne relevantnej skutočnosti sa jeho obsah narastajúcim spôsobom mení a súčasne sa viaže na uplynutie najmenšej možnej časovej jednotky, ktorou je v tomto prípade deň. Preto sa právo veriteľa na zaplatenie úrokov z omeškania opakovane a súčasne deň za dňom novým spôsobom vytvára, a po uplynutí uvedenej 4-ročnej zákonnej premlčacej lehoty aj právo, ktoré vzniklo uplynutím dňa, počas ktorého bol dlžník v omeškaní, sa periodicky premlčí, pokiaľ veriteľ nevykoná efektívne opatrenia, aby zabránil plynutiu premlčacej lehoty a aby nastalo pretrhnutie alebo spočívanie plynutia premlčacej lehoty. Preto sa domnievam, že uvedené rozhodnutie českých súdov nebolo tvorivým prínosom pre civilné právo.