Poznáme ľudí, ktorí sú vážne chorí, neraz aj veľmi trpia, a predsa to znášajú statočne. Sú však aj takí, čo sa ustavične sťažujú na nejaké bolesti, a pritom to s nimi nemusí byť až také zlé. Môžeme ich rozdeliť na simulantov a hypochondrov, lebo hoci si to neraz neuvedomujeme, je medzi nimi rozdiel.
Priateľ Štefana K., silný fajčiar, dlhší čas pokašliaval. Zistili mu pľúcne ochorenie. Podstúpil operáciu a po liečbe sa zotavil. Štefan, ktorý tiež silno fajčil, trpel utkvelou predstavou, že aj on je chorý. Skončil s fajčením, no začal sa nadmerne pozorovať, a napriek negatívnym výsledkom všetkých vyšetrení, ktoré podstúpil, veľmi trpel, a bál sa, že je nevyliečiteľne chorý. Úľavu pocítil až po návšteve psychiatra. Niektorí známi si ešte dlho potom mysleli, že je simulant. On však bol hypochonder, mal strach z choroby.
Hypochondrický syndróm je istý spôsob posudzovania a prežívania vlastných ťažkostí. Človek, ktorý ním trpí, sa zvyčajne podrobne zaoberá svojím zdravotným stavom, citlivo prežíva akúkoľvek odchýlku, viac sa sleduje a obáva nepriaznivého vývoja svojich zdravotných problémov. O každom z nich je presvedčený, že signalizuje závažné ochorenie, trápi sa, je často depresívny a má strach z toho, čo bude nasledovať.
Spomínané ťažkosti majú zvyčajne korene ešte v pacientovej pôvodnej rodine - v rodinných zvykoch. Ak matka alebo otec venujú svojim zdravotným problémom značnú pozornosť a rovnako pristupujú k svojim deťom, tento prístup si mimovoľne zafixujú aj ich potomkovia. Po zistení zdravotného problému má takto "postihnutý" človek sklon neprimerane sa preň trápiť a pripisovať mu veľký význam.
Hypochondrický pacient naozaj trpí. Kolotoč zdravotných problémov niekedy odštartuje celkom obyčajná bolesť hlavy. Človek, ktorý má sklony k hypochondrii, berie každú bolesť vážne. Vyšetrenia prežíva s veľkou úzkosťou a očakávaním tých najhorších správ. Často však negatívny výsledok ho nepresvedčí a žiada lekára o pomoc v ťažkostiach, prípadne vyhľadáva ďalších a ďalších odborníkov. Praktický lekár ho v zúfalstve posiela na množstvo testov a odborných vyšetrení, čím u pacienta posilní pocit, že skutočne ide o vážnu diagnózu. Uvažuje o tom, že by mohol mať nádor v hlave, alebo mu hrozí porážka, ochrnutie... Ustavične sa pozoruje, veľa o sebe premýšľa a prichádza k presvedčeniu, že ho možno nedostatočne alebo chybne vyšetrili, poplietli jeho výsledky alebo že mu lekári nechcú povedať pravdu...
Fantázia hypochondra pracuje naplno. Život človeka, ktorý takto citlivo prežíva svoje zdravotné problémy sa naozaj môže stať utrpením. Zmieta sa v pochybnostiach a úvahách, upadá do depresie a nedokáže svoju myseľ odpútať od vlastných ťažkostí. Niekedy trpí sám, inokedy zaťažuje svojimi neustálymi analýzami svojich blízkych, nechá si uprostred noci zavolať záchrannú službu, stáva sa pravidelným návštevníkom lekárskej pohotovosti. Napokon sa prestane venovať všetkým záľubám, ba v ťažkých prípadoch zanedbáva i svoje bežné pracovné i rodinné povinnosti. Vo svojom depresívnom prežívaní nadobúda pocit, že nič už nie je dôležité, lebo je možno nevyliečiteľne chorý...
Hypochonder však môže skutočne ochorieť. V dôsledku jeho trápenia sa uňho môže vyvinúť depresívno-úzkostná neurotická porucha. Niekedy, ak má na to pacient vrodenú dispozíciu, presvedčenie o skutočnom ochorení ho ovládne natoľko, že sa mu život začne zdať neznesiteľný, podľahne depresii a pokúsi sa ho ukončiť. Žiaľ, tieto pokusy pacienti zväčša myslia vážne a neraz sa končia smrťou. Hypochondria totiž nie je samostatná diagnóza, ale neurotická porucha. Preto takého človeka nemožno považovať za simulanta. Ten je zdravý a ochorenie len predstiera, aby bol zaujímavý pre svoje okolie alebo aby dosiahol nejakú výhodu. Hypochondrický pacient však naozaj trpí a jeho zdravie je naozaj ohrozené.
Hypochondrami môžu byť muži i ženy v rôznom veku, jednoduchí i vzdelaní, umelci i manuálne pracujúci. Takého pacienta by mal lekár pozorne vypočuť a ak sa diagnosticky vylúči závažné zdravotné ochorenie, je namieste pomôcť mu antidepresívnu liečbu. V psychoterapeutických rozhovoroch by sa mal pacient naučiť prekonávať a korigovať svoje obavy, ktorými sa umára. Vo vážnejších prípadoch, keď svoje problémy v domácom prostredí nezvláda, je vhodná aj hospitalizácia. Dlhodobý kontakt s hypochondrom býva často negatívnym zážitkom pre blízkych príbuzných. V zle fungujúcej rodine sa navyše takýto človek so svojimi starosťami často cíti veľmi osamelý. Hypochondrický človek si svoje ťažkosti nevymýšľa, on ich naozaj pociťuje a má z nich strach. Našťastie, takýmto pacientom už vie dnešná medicína pomôcť, len sa musia obrátiť na odborníka..
Hypochondria je choroba známa od konca 18. storočia, pomenovali ju podľa bolesti v hypochondriu - čiže v oblasti brucha pod rebrami.
Dnes sa hodnotí ako psychická porucha prejavujúca sa strachom a presvedčením o svojom závažnom ochorení.
Hypochonder nie je simulant, svoje ťažkosti si nevymýšľa, ale ich naozaj pociťuje, má z nich strach a skutočne trpí.
Ak ste sa podľa niektorých príznakov hypochondrie spoznali, skúste si pomôcť najprv sami:
- Keď sa napriek tomu, že vás lekár presvedčil o opaku, vážne strachujete, že trpíte ťažkým ochorením, požiadajte o radu niekoho iného.
- Ak ani to nepomôže a nikomu sa nepodarí rozptýliť vaše obavy, skúste pochopiť a prijať, že ide o psychický problém.
- Podstúpte liečbu u odborníka, ktorý vám naordinuje lieky na zvládnutie úzkostí či depresie alebo psychoterapiu.