Medzinárodná výstava v Benátkach je pre architektov čosi ako vztýčený naslinený prst, ktorý ukazuje, odkiaľ vietor fúka. Benátske bienále je svetovým fórom, kde každé dva roky uvažujú o budúcnosti architektúry, o jej sociálnych a filozofických problémoch. Najprv výtvarným jazykom, potom sčasti osobne, no najmä prostredníctvom odborných médií. Preto za autorov národných expozícií vyberajú takých, čo tvorbou dávajú najavo, že majú šiesty zmysel, vycítia, čo vo svete architektúry visí vo vzduchu.
Tohoročné bienále je otvorené od 7. septembra. Jeho témou je NEXT, malo by teda ukázať, kam bude smerovať architektúra najbližšieho desaťročia. Nijaké sci-fi vízie.
Benátsky výstavný pavilón s nápisom Cecoslovacchia sa po rozdelení spoločnej republiky na istý čas predelil tiež a Česi i Slováci si pripravovali expozície osobitne a o čosi menej veľkoryso. A tak sme sa roku 2000 nakoniec dohodli, že v organizácii prípravy sa SR a ČR budú striedať a víťazi konkurzu -- bez ohľadu na národnosť -- naplnia celý hlavný priestor pavilónu.
Smrť autorskej architektúry?
Túto expozíciu pripravil miešaný kolektív nazvaný ksa. -- Čech David Kopecký a Slovák Ján Studený, autori "skleného" rodinného domu v Stupave, ktorý získal Jurkovičovu cenu za rok 2001. Túto cenu spomeňme preto, že stupavský dom veľmi úzko súvisí s úvahami jeho autorov o budúcnosti architektúry, ktorými sa zapodievajú bez ohľadu na Benátky. Navyše, dom je v benátskom pavilóne virtuálne prítomný (pôdorysom premietnutým na dlažbu pavilónu, premietanými fotografiami či zvukmi jeho života). Je jedným z exponátov, nesúcich zárodok priestorovej bunky, ktorá sa môže stať základom mestskej štruktúry budúcnosti, zloženej z formácií buniek s voliteľnými prvkami.
Scenár konceptu pre tohtoročnú benátsku expozíciu národného pavilónu, organizovanú Národnou galériou v Prahe, spracoval David Kopecký s teoretičkou Monikou Mitášovou na poslednú chvíľu, lebo o konkurze vďaka kvalite jeho produkcie vraj dlho vôbec nevedeli. Cieľom konceptu bolo podľa architektov zrozumiteľne opísať systém práce, ktorý sa vyvinul z ich realizácií a zlomových súťaží. Išlo najmä o novostavbu Národnej technickej knižnice v Prahe (s Mirom Hazuchom, 2000) a rekonštrukciu českej ambasády v Londýne (s Imrom Vaškom, 2001), ktoré rozličným spôsobom využívajú formácie priestorového konštrukčného modulu. Po víťazstve v konkurze ksa. prizvalo k spolupráci Imra Vaška a Mariána Zervana, bratislavských vysokoškolských pedagógov. Ich expozícia na bienále pred dvoma rokmi (spracovaná s pražským kritikom Jiřím Ševčíkom) patrila podľa názoru nádejných tohtoročných autorov k najlepším.
Akú ideu na bienále ponúkajú k úvahám o ďalšom vývoji architektúry?
"Predovšetkým presvedčenie, že sebectvo autorskej architektúry je prežitok odtrhnutý od života a od individuálnej voľby jednotlivcov, ktorým je stavba určená," vraví D. Kopecký. "Stačí sa rozhliadnuť. Nemám na mysli len slovenskú biedu. Po celej Európe narážate na rozmerné, veľmi hmotné, neprehliadnuteľné nezmysly či exaltované exkluzívne výtvory. Paradoxne ich zväčša odsudzujú sami architekti-konkurenti. Ľudia-užívatelia to už väčšinou dávno vzdali. Zakaždým ide o ten istý problém. Architekt či tím nadopovaný reguláciami, vzdelaním a ambíciami vyniknúť, či už kritikou podporovaný alebo opovrhovaný, neodvolateľne rozhodne za desiatky či stovky ľudí v mene momentálnej estetickej viery o megainvestícii na päťdesiat rokov dopredu. Takto zaobchádzať so životným priestorom môže niekomu zďaleka pripadať ako riadna pochabosť."
Zdanlivo sami proti sebe
Preto architekti pokladajú za aktuálnu tému blízkej budúcnosti architektúru bez architektov -- variabilné systémy umožňujúce formovať a obmieňať stavbu podľa želaní a potrieb užívateľov. Profesia architekta sa pri realizácii budúcich stavebných systémov podľa kolektívu ksa. posunie z pozície autora definitívnej nemennej formy do polohy koordinátora celého procesu. Výraz stavby -- teda to, ako vyzerá -- stratí prioritnú dôležitosť. Bude výsledkom radu praktických rozhodnutí smerujúcich k tomu, aby celý organizmus fungoval a mohol sa vyvíjať podľa toho, kto, kedy a ako ho využíva.
Smrť autorskej architektúry nie je nová téma. Potrebu alternatívy k západnej postkresťanskej architektúre, neschopnej zohľadniť vzrastajúcu individualizáciu spoločnosti môžeme sledovať v niekoľkých vlnách od šesťdesiatych rokov. "Myslenie, ktoré sme prevzali z epochy vyžadujúcej si potvrdzovanie poriadkov vo formálnom vzhľade architektúry už nestačí. Gutenberg, priemyslová revolúcia, psychotropné drogy, kybernetika, globálna komunikácia, genetické inžinierstvo, nanotechnológie... Doba sa zrýchľuje, čoskoro zažijeme sci-fi, mieru materiálnej slobody, akú si dvadsiate storočie ledva dokázalo predstaviť. To zákonite vyvolá potrebu zmeniť myslenie architektúry," vysvetľuje Kopecký.
"Úroveň a dostupnosť súčasných technológií i miera slobody jednotlivca, tolerovaná spoločnosťou už umožňujú využiť variabilné systémy v praxi. Ekonomické dôsledky tohto kroku budú pravdepodobne veľmi priaznivé," tvrdí. "A práve výsledky výskumu v tejto oblasti predstavíme na tohtoročnom Benátskom bienále."
Vráťme sa k rodinnému domu v Stupave. Verejnosti je tento dvojgeneračný "sklený" dom na zvažujúcom sa pozemku zatiaľ pomerne neznámy, lebo majitelia si neželajú fotografovanie svojho bydliska. Aj novinárom ho autori predstavili pred udeľovaním Jurkovičovej ceny len skúpymi fotografiami snímanými pred dokončením stavby.
Sklený dom ako tvorivý experiment
Jeho oceľová konštrukcia je obalená skleným kopilitovým plášťom vyvinutým pre priemyslové stavby. Plášť je zložený z dvoch vrstiev, medzi nimi je prevetrávaná vzduchová medzera. Táto skladba umožňuje ochladzovanie plášťa v letných mesiacoch. V zime sa cirkulačné klapky uzavrú a tepelný zisk fasády pokryje približne 40 percent energie potrebnej na vykurovanie domu. Vďaka sklu je dom takmer transparentný a pri celodenných zmenách osvetlenia nezvyčajne premenlivý. Večer za osvetlenými sklenými stenami dokonca vidieť jeho obyvateľov, i keď len nezreteľne...
No premenlivé je predovšetkým vnútro domu. Jeho obyvateľ má možnosť voľby, vyššiu mieru slobody. Môže ďalej so svojím domom pracovať -- meniť dispozíciu, presúvať priečky, dokonca kuchynskú linku i knižnicu podľa toho, čo si život rodiny práve vyžaduje. Súčasný majiteľ vraj variabilitu domu bohato využíva. A ďalší vývoj technológie a kultúry umožní meniť stavby ešte vo vyššej miere, tvrdia architekti.
Každý stavebník by sa, pravda, nedal na taký tvorivý experiment. Našťastie pre architektov sa stupavský investor nebál vykročiť do neznáma. Výsledok bol ocenený Jurkovičovou cenou za rok 2001. Aj za ten prienik do budúcich parametrov bývania. "Je to dom monumentálny svojou skromnosťou v uličnom rade domov vidieckeho sídla," povedal v hodnotení prof. Ivan Gurtler, podpredseda medzinárodnej poroty súťaže o túto cenu. "Jednoduchosťou dáva architektom príučku ako pracovať. Nenatláča sa, nedevastuje krajinu, hoci vyrástol v dotyku so stupavským parkom. Vložený interiér s prevahou dreva, najmä flexibilné steny reagujú na potreby obyvateľov domu a zmeny v ich životnom štýle."
Ak teda naše dnešné domy a byty v mnohom spoluurčujú spôsob nášho života (v nejednom ohľade aj negatívne), stupavský dom už predznamenáva tie budúce, ktoré sa slobodne zvolenému spôsobu života prispôsobia. Architekti vidia svoju úlohu práve v navrhovaní inteligentných konštrukcií schopných efektívne zohľadniť špecifiká miesta stavby a pre obyvateľov vytvoriť priestor pre vlastnú voľbu. Variabilné systémy budúcnosti prinesú podľa nich novú estetiku, zdanlivý chaos núkajúci bohatstvo foriem a navyše rozmanitosť určovanú zvnútra, o akú sa autorská architektúra už roky márne usiluje.
Budovy premenlivé ako ľudia v nich
Chvíľu má človek pri ich rozprávaní dojem, že by sa architektúra azda nemala vzdávať čŕt, ktoré obohatili svet o toľko skvelých diel. Tu sa však vytvára živná pôda pre krásu, akú sme dosiaľ nepoznali. V predstavách Kopeckého a Studeného už dlhšie žijú inteligentné modulové systémy, povedzme mestskej zástavby, ktoré každému ich obyvateľovi poskytnú možnosť ovplyvniť nielen vnútorný, ale i vonkajší vzhľad obývaného priestoru. Rozmanitosť ľudí tak nájde odraz v rozmanitosti obrazu živej, premenlivej architektúry.
"Čo keď sa niektorému z budúcich obyvateľov takéhoto systému bude páčiť práve stará, historická architektúra?" uvažujem nad načrtnutou predstavou.
Kopeckého to nevyviedlo z miery. "Tak si na konštrukciu vyberie segmenty v historickom štýle, barokovú fasádu s balkónom atď. Podstatné je, že si bude môcť vybrať, a nikomu nemusí vnucovať, čo mu nevyhovuje."
Vábivá predstava. Škoda, že ešte nemáme na to, aby sme si vyskúšali, či a ako to funguje. Niežeby architekti nerešpektovali ekonomické aspekty výstavby, no na takýto experiment by museli získať viac ľudí a väčšiu podporu než na rodinný dom -- či už vo verejnom alebo súkromnom sektore.
Sociálna nôta im neznie cudzo
V bratislavskom i pražskom ateliéri autorskej dvojice sa nájdu návrhy finančne nenáročných obytných jednotiek, ktoré by sa dali realizovať veľmi rýchlo. Architektúra pre každého -- aj to je jedna z tónin, ktoré znejú v benátskom pavilóne. Niečo si už v posledných rokoch vyskúšali -- trebárs prefabrikáciu drevených prvkov trámovej konštrukcie, obalených izolačným materiálom. Využívanie nových typov plastov na konštrukciu plášťa v kombinácii so sériovo vyrábanými plastovými produktmi ako sú dvere, okná, nábytok atď. Alebo jednoduché "ekobývanie" na spôsob chaty pri seneckom jazere.
V Benátkach nejde o konkrétne domy, skôr o videnie súčasnej situácie a filozofiu najbližších ciest.
"Ako ste sa dali dovedna s mladším slovenským kolegom? Pri jeho štúdiu v Prahe?" pýtam sa Davida Kopeckého. Vraj nie. Sú to už typicky dnešní mladí. Stretli sa -- Čech a Slovák -- v Londýne, kam každý prišiel celkom nezávisle. A už po krátkom čase nadobudli dojem, že by si pri spoločnej práci mohli rozumieť.
Zdá sa, že ich intuícia funguje dobre.