Kniha českého historika Stanislava Auského Kozáctvo - poslední nástup a zánik (Mladá fronta, Praha 2003) oboznamuje čitateľa neobyčajne pútavým a presným spôsobom s dosiaľ málo vnímanými osudmi kaukazských a iných menších národov Ruska počas II. svetovej vojny a ich krvavým koncom po jej skončení.
Autor knihy vie veľmi dobre, o čom píše. V máji 1945 sa ako dobrovoľník a tlmočník v prieskumnej čate 2. pluku ruskej oslobodeneckej armády zúčastnil na bojoch o záchranu Prahy, ktorými si príslušníci Vlasovovej armády chceli vykúpiť odchod do amerického zajatia. Vtedy ešte netušil, aký osud čaká príslušníkov tohto vojska, bojujúceho za oslobodenie Ruska od zhubného boľševizmu. Väčšinu z nich popravili komandá NKVD a Stanislav Auský len zhodou šťastných náhod unikol rovnakému osudu.
Obeť režimu
Ako poručík pechoty, absolvent Vojenskej akadémie v Hranicích na Morave, bol v roku 1951 vojenským súdom degradovaný a odsúdený na dvanásť rokov väzenia za velezradu a špionáž. V roku 1960 bol v rámci vlny amnestií podmienečne prepustený na slobodu. Po obsadení Československa v auguste 1968 emigroval do Spojených štátov. Ako historik debutoval v roku 1982 knihou Predateľstvo i izmena. Vo vydavateľstve Jozefa Škvoreckého Sixty Eight Publishers vydal mimoriadnu prácu Vojská generála Vlasova, ktorá sa po roku 1989 dočkala v Československu niekoľkých úspešných reedícií. V roku 1999 vyšla vo vydavateľstve Academia jeho jedinečná monografia Kozáci zaoberajúca sa fenoménom kozáctva od jeho vzniku až po krvavú porážku v občianskej vojne. Svojou najnovšou historickou prácou spláca dlh spolubojovníkom a príslušníkom národov, ktorých zomlel krvavý boj dvoch najbeštiálnejších ideológií v dejinách ľudstva.
Dobrý pôvod
Počínajúc 22. júnom 1941 sa vojna medzi dvomi krvavými tyranmi stala skutočnosťou. Národy, ktoré dosiaľ stáli obidvom stranám v ceste, boli vojensky porazené a okupované. Vzťah k týmto malým národom vyjadril Adolf Hitler v prejave, ktorý odznel 16. júla 1941: "Nikdy nesmie byť povolené, aby niekto iný okrem Nemcov nosil zbraň! Zbraň smie nosiť len Nemec, nie Slovan, nie Čech, nie kozák alebo Ukrajinec."
To, čo platilo v hlavnom stane, však nefungovalo na frontoch. Na nemeckú stranu sa hlásilo čoraz viac dobrovoľníkov z utláčaných národov Sovietskeho zväzu a túto situáciu muselo veliteľstvo wehrmachtu urýchlene riešiť. Národy, ktoré už dve desaťročia ťažila sovietska nadvláda, videli v Hitlerovom Nemecku jediného možného spojenca v boji proti nenávidenej Stalinovej tyranii.
Nemecká politika voči kozákom nebola nikdy jasne definovaná. Keďže však armáda musela konať rýchlo a pod tlakom zhoršujúcej sa vojenskej situácie, problém kozákov vyriešil Hlavný úrad pre rasu a osídlenie novou teóriou o pôvode kozáctva. Podľa tohto, vtedy vraj najnovšieho "prieskumu", boli kozáci výsledkom zmiešania nordickej a dinarskej rasy a majú teda pokrvné puto k pôvodným germánskym krajinám. V nemeckej vojnovej dokumentácii sa nenašla ani zmienka o tom, že by bol tento neobyčajný "objav" oznámený kozákom, alebo aspoň ich predstaviteľom, ale SS-Hauptamt tak vyradil z hry akékoľvek námietky proti rasovej čistote kozákov.
Tragické spojenectvo
V Berlíne už v tom čase sídlili centrálne kozácke vojenské úrady a tiež bývalý ataman donského vojska P. N. Krasnov, ktorý sa sem ušiel ukryť z Francúzska, prešpikovaného agentmi NKVD. Spojenectvo emigrantských vlád národov Sovietskeho zväzu a tretej ríše vzniklo hlavne pod tlakom stalingradskej katastrofy vo februári 1943, keď sa karta obrátila a ustali masové dezercie červenoarmejcov do nemeckého zajatia. Nemecká armáda potrebovala podporu miestneho obyvateľstva, pretože tisícky sovietskych vojakov blúdili po lesoch a vytvárali neobyčajne úderné partizánske oddiely v nemeckom tyle. Hitler dokázal využiť zdatnosť a bojachtivosť kozáckych vojenských oddielov rovnako ako ruskú osloboditeľskú armádu bývalého generálporučíka Červenej armády, vojenského zajatca Andreja Andrejeviča Vlasova, práve v boji na ochranu svojich tylových jednotiek. Tragiku boja týchto dvoch vojenských zoskupení, ktoré v zúfalej situácii podali ruku diablovi, aby si vybojovali slobodu, podčiarkuje nielen neexistencia inej voľby, ale aj jeho nezmyselnosť. V tom období už boli karty dávno rozdané a Stalin sa stal váženým spojencom demokratickej protifašistickej koalície. Bojovníci proti komunizmu sa stali obeťami "vyšších" politických cieľov.
Vlasovcov nedokázal pred deportáciami do Sovietskeho zväzu a následnými hromadnými popravami uchrániť ani posledný zúfalý pokus vykúpiť svoju vinu statočnou obranou Prahy na priamu výzvu Českej národnej rady a povojnový osud kozákov bol ešte tragickejší. Po kapitulácii nemeckej armády v máji 1945 došlo k odzbrojeniu väčšej časti kozáckej armády a v júni boli kozáci britskou armádou v Rakúsku násilne repatriovaní do sovietskeho zajatia.
Kto je bez viny...
Už 4. septembra 1944 sa totiž britská ministerská rada napriek námietkam W. Churchilla rozhodla podriadiť nátlaku sovietskej strany na vydanie všetkých sovietskych občanov do vlasti, bez ohľadu na ich vôľu. Odovzdanie niekoľkých desiatok tisíc kozáckych oddielov a ich rodinných príslušníkov do rúk Červenej armády nielenže hrubo porušilo medzinárodné právo, ale aj ustanovenia Haagskej konvencie. Násilná likvidácia takého obrovského počtu ľudí, ktorá sa diala za priamej účasti a z rozhodnutia americkej a britskej vlády, vyhubenie takmer celého národa, rozbitie a zničenie ich náboženských a rituálnych symbolov, ostávajú natrvalo veľkou škvrnou na štíte anglo-americkej demokracie. Veľká časť kozáckeho dôstojníckeho zboru, vrátane generála P. N. Krasnovova, bola prevezená do Moskvy a ich osud ukončili beštiálne ruky vrahov z Lubjanky za radostného potlesku kremeľského Kobu, ktorý si tak dovybavil účty z čias občianskej vojny.
Niekoľko mesiacov po oslobodení Európy od fašistickej tyranie sa pod dohľadom pilierov svetovej demokracie odohrala posledná genocída druhej svetovej vojny. Je dobré a potrebné o nej vedieť a hovoriť, pretože nešlo o likvidáciu nejakého kolaborantského vojenského oddielu, ale o aktívnu snahu zahubiť celý jeden národ.