Článok vznikol v spolupráci so spoločnosťou Simplea a spravodajským portálom Peniaze.sk
Áno, požičiavanie peňazí zvyčajne niečo stojí
Pravdou však je, že aj požičiavanie peňazí druhým niečo stojí. Získavanie kapitálu, obsluha klientov, overovanie ich bonity, vymáhanie požičaných peňazí od klientov, ktorí sa zdráhajú splácať, alebo krytie strát v prípade, že požičané peniaze jednoducho nevrátia, nie je zadarmo. Nezanedbateľné sú aj náklady na kontrolu dodržiavania všetkých pravidiel a predpisov, ktoré sú určené predovšetkým na ochranu spotrebiteľov.
Aj nová smernica EÚ obsahuje niekoľko bodov, ktoré môžu zvýšiť náklady na požičiavanie peňazí. V prvom rade bankám a iným subjektom, ktoré ponúkajú úvery. Tie však svoje náklady zvyčajne premietajú do cien úverov pre koncových klientov.
|
Nájdite si najvýhodnejšiu hypotéku na trhu ešte dnes. |
Pozrime sa na tri typické príklady:
Prvým je úplné začlenenie odložených platieb do právneho režimu spotrebiteľských úverov. Odložená platba je špecifický typ platobného styku v kombinácii s krátkodobým úverom, ktorý je obľúbený najmä pri nákupoch cez internet. Klient platí za zakúpený tovar alebo služby až s časovým odstupom, po dodaní tovaru. Namiesto toho v čase nákupu zaplatí e-shopu poskytovateľ odloženej platby. Ak klient zaplatí za nákup v stanovenej lehote, napríklad do 1 mesiaca, za odloženú platbu zvyčajne nič neplatí.
Krátkodobých a bezplatných odložených platieb sa súčasné nariadenie dotkne len v menšej miere. Regulácia odložených platieb, podobne ako všetkých ostatných spotrebiteľských úverov, však proces poskytovania tohto spôsobu platby predĺži a skomplikuje. Klienti budú musieť napríklad prejsť rovnakým overovaním a posudzovaním bonity ako pri žiadosti o bežný (a rádovo vyšší) úver. Otázkou je, či je to naozaj potrebné a ako na túto zmenu zareagujú najväčší poskytovatelia odložených platieb na európskom a svetovom trhu. Napríklad, či obmedzia dostupnosť odložených platieb pre klientov z Európskej únie...
Mimochodom, aj reklama na odloženú platbu, ktorá sa zvyčajne poskytuje bezplatne, bude musieť podľa novej smernice obsahovať dodatok, že požičanie peňazí stojí peniaze.
Reklama na spotrebiteľské úvery vo všeobecnosti je predmetom veľkého záujmu normotvorcov EÚ. V novej smernici sa preto stanovujú ďalšie pravidlá, ako by mala reklama na spotrebiteľské úvery vyzerať, čo môže a čo nemôže obsahovať a ako by mala celkovo vyzerať.
Určite je v poriadku zakázať reklamu, ktorá nepravdivo naznačuje, že úver znamená zvýšenie finančných zdrojov, nahrádza rozumné úspory alebo zlepšuje životnú úroveň. Menej jasné je, prečo nová smernica umožňuje zakázať aj reklamu, ktorá zdôrazňuje rýchlosť poskytnutia úveru. Pokiaľ je spotrebiteľ pravdivo a včas informovaný o všetkých náležitostiach, celkových nákladoch na úver, výške splátok atď.?
Dostupnosť úverov by mohol výrazne znížiť aj zákonný strop úrokovej sadzby alebo maximálna výška poplatkov spojených s čerpaním úveru. Je to ďalší z nástrojov, ktoré nová smernica umožňuje členským štátom použiť.
Áno, úžera je zlá, ale to nám už hovorí trestný zákonník. A zaoberajú sa ním orgány činné v trestnom konaní.
Ak však štát stanoví maximálnu úrokovú sadzbu, v praxi by to mohlo znamenať, že niektorým spotrebiteľom s horšou, ale stále prijateľnou bonitou, by za štátom stanovený úrok radšej nepožičal nikto. Teda nikto regulovaný, s licenciou na činnosť od Slovenskej národnej banky. Určite by sa zvýšil počet pôžičkových žralokov alebo rôznych veriteľov, ktorí sa snažia pôsobiť v šedej zóne. To by k ochrane spotrebiteľa neprispelo.
Nová smernica o zmluvách spotrebiteľských úverov však obsahuje aj viacero dôležitých a pozitívnych zmien. Predovšetkým posilňuje transparentnosť a kvalitu informácií poskytovaných záujemcom o spotrebiteľský úver, aby mohli ešte lepšie posúdiť, či a aký úverový produkt vlastne chcú. Alebo zdôraznenie skutočnosti, že úver môže byť poskytnutý len na základe aktívneho a vedomého konania konkrétnej osoby. A nie im ho nenápadne vnucovať, možno ako doplnok k inému produktu alebo službe.
Iné časti smernice môžu skomplikovať poskytovanie úverov aj tým, ktorí ich poskytujú slušne. Mnohé povinnosti vyplývajú priamo zo smernice a členské štáty majú len malý priestor na ich úpravu. Ale napríklad stanovenie limitu nákladov na úver alebo obmedzenie reklamy je vecou rozhodnutia národných parlamentov. Preto bude dôležité sledovať prípravu novelizácie slovenských zákonov a podľa možnosti sa do nej zapojiť. V opačnom prípade hrozí, že snaha chrániť spotrebiteľov nakoniec niektorých z nich privedie k pochybným poskytovateľom úverov, často odniekiaľ z druhého konca sveta.