Lenže samotný výlet do vesmíru bol pre Valentinu Tereškovovú náročnejší, než sa vedelo, psychicky i fyzicky. Do kozmu vyletela ako prvá žena na svete pred 55 rokmi, píše Xman.cz.
"Nepribližujte sa. Kde to som?" To boli prvé slová Rusky Valentiny Tereškovovej po nepodarenom pristátí na zem z vesmíru. V lodi Vostok 6, ktorá odštartovala z Kazachstanu 16. júna 1963, krúžila nad zemou tri dni. Pred 55 rokmi sa tak stala prvou ženou na svete, pred ktorou "sa uklonilo nebo", ako sa vtedy hovorilo.
Spomínané prvé slová predniesla Tereškovová s pištoľou namierenou na pastiera, ktorý ju po pristátí objavil. Vykonala to podľa rozkazu, nebolo totiž isté, či pristane na území ZSSR, a v čase dobývania vesmíru sa nesmela dostať do rúk napríklad Američanom. Pastier jej rovnako stroho odpovedal, že dopadla do Altajského kraja v srdci Ruska.
Tereškovová si prvýkrát po troch dňoch oddýchla. Bola pomliaždená, hladná a v celkovo zlej kondícii. Najhoršie bolo práve pristátie.
Veliace stredisko muselo preprogramovať automatického pilota a v hre bolo aj ručné riadenie, to by však kozmonautka pravdepodobne nezvládla. Nakoniec sa z kapsule musela katapultovať vo výške siedmich kilometrov, kedy si o loď škaredo poranila hlavu.
Strach a slzy vo Vostoku 6
Tých 72 hodín v kozme sa dvadsaťšesťročnej Tereškovovej nepáčilo. Hoci si počas výcviku zvykla na pretlak aj stav beztiaže a zvládla všetko na výbornú, let bol pre ňu nočnou morou.
Detaily sa svet dozvedel až po rozpade ZSSR. Kosmonautke bolo celé tri dni zle od žalúdka, trpela záchvatmi plaču, zvracala a zaspávala pri plnení úloh. Neustále sa sťažovala na banality, ako že ju tlačí popruh alebo sa jej dvíha žalúdok z nechutnej kozmickej stravy. Dnes by sa povedalo, že v lodi trpela nervovým zrútením, vtedy sa to však neriešilo. Ani nesmelo.
Napriek tomu bol jej hlas prenášaný rozhlasom do celej krajiny. Po tvrdom pristátí prišlo ešte jedno faux pas. Než dorazila posádka z Hviezdneho mestečka, hladná a vysilená Tereškovová sa spriatelila s kazašskými pastiermi, ktorí ju zahrnuli domácimi pokrmami. S chuťou sa najedla. Lenže to nesmela, lebo vedci chceli preskúmať jej "vesmírnu" črevnú mikroflóru.
Napriek tomu oslavy prepukli naplno a Rusko sa mohlo chváliť ďalším prvenstvom. Tereškovová jazdila po besedách, dostávala vyznamenania, hovorilo sa jej Gagarin v sukni. O jej hrdinskom čine nikto nepochyboval, veď strávila na obežnej dráhe viac času ako vtedajší americkí kozmonauti dohromady.
Začala veľa cestovať a jej obľúbenou krajinou sa stalo Československo. Keď 17. augusta 1963 prišla do Plzne, cestu od Prahy lemovali davy. Na námestí ju pozdravili desaťtisíce ľudí, ktorí boli okrem iného zvedaví na to, či je pravda, že Ruska po pristátí spyšnela.
To sa však nepotvrdilo. Pôsobila vraj pokorne a skromne. "Cítim okolo seba toľko tepla, toľko priateľských slov, že sa u vás cítim nie ako doma, ale skutočne doma," vyhlásila a dodala: "Nedopusťme, nikdy nedopustíme, aby sa naša čistá a krásna planéta pokryla čiernym atómovým prachom."
Zavítala aj do Bratislavy, kde ju vymenovali čestnou občiankou mesta, do Karlových Varov alebo v roku 1975 do Písku, kde si prezrela textilný závod Jitex. Dorazila aj na vyhlásenú medzinárodnú výstavu bižutérie v Jablonci, čo bola vtedy akási prestížna akcia celebrít východného bloku. V Rusku nesie jej meno, hneď po Leninovi, najviac ulíc a námestí.