V októbri roku 2017 sa podarilo pozemským ďalekohľadom uvidieť prvý objekt, ktorý musel priletieť od inej hviezdy. Teleso nazvané 1I/2017 U1 čiže 'Oumuamua k nám totiž musela prísť takou rýchlosťou a z takého smeru, že na obežnej dráhe okolo Slnka sa nemôže udržať.
V dosahu našich teleskopov zostalo len pomerne krátku dobu, do decembra toho istého roku, potom už sa teleso stalo príliš malé aj pre tie najsilnejšie. Aj predtým sme o objekte získali len veľmi málo obrazových informácií, aj na snímkach tých najsilnejších teleskopov tvoril doslova pár pixelov, z ktorých sa dalo v podstate vyčítať iba to, že je tmavý a má zrejme na asteroid nezvyčajný (ale nie neznámy) podlhovastý tvar.
Nesúlad medzi výpočtami a meraním
Zaujímavú informáciu sa podarilo získať o niečo neskôr zo sledovania jeho polohy. 'Oumuamua sa pri svojom odlete smerom od Slnka pohybovala o niečo málo rýchlejšie, než by pri svojej rýchlosti a smere pohybu mala. Rozdiel oproti výpočtom nie je veľký, objekt bol 2. januára 2018 o zhruba štyridsaťtisíc kilometrov inde, než výpočty predpokladali. V pozemským mierkach by to bolo veľa, ale v danom prípade to znamenalo, že "neznáma sila" je rádovo stotisíckrát slabšia než pozorovateľný vplyv gravitácie.
V prípade iného telesa by nad drobným nesúladom medzi výpočtami a meraním snáď aj astronómovia mávli rukou a venovali sa zaujímavejším pozorovaniam. Avšak v tomto prípade určite chápete, že telesu sa venovala zvýšená pozornosť a malá anomália si zaslúžila pozornosť.
Autori pozorovania si zároveň všimli, že neznáma sila slabne s tým, ako sa 'Oumuamua vzďaľuje od Slnka, a to zrejme s druhou mocninou vzdialenosti. Navrhli tiež niekoľko možných vysvetlení (zrážka s iným telesom, tlak slnečného žiarenia dopadajúceho na povrch, vplyv slnečného vetra, keby bolo teleso magnetické) a dospeli k záveru, že najlepším vysvetlením sú plyny.
Konkrétne plyny, ktoré majú unikať zo Slnkom rozohriateho povrchu pri jeho prelete okolo Slnka. Prvý mimozemský asteroid bol teda podľa nich v podstate kométa. To tiež dobre zodpovedá pozorovaniu, podľa ktorého sa zrýchľovanie telesa spomaľuje so zvyšujúcou sa vzdialenosťou od Slnka.
Dobre zdôvodnené vysvetlenie má na prvý pohľad jednu veľkú slabinu. Nikomu sa totiž nepodarilo zachytiť stopy úniku plynov z medzihviezdneho objektu. Autori prvého pozorovania však prišli vo svojej práci s niekoľkými dôvodmi, prečo by to tak mohlo byť. Vo "výparoch" kométy mohlo byť napríklad málo prachových častíc a viac plynov, ktoré vo viditeľnom spektre jednoducho neboli vidieť. Alebo mohol objekt vyvrhovať predovšetkým väčšie prachové častice, ktoré znovu nie sú tak dobre vidieť ako masa drobnejších čiastočiek.
Čo ak je to plachta?
Je to však samozrejme len odhad. K samotnému telesu sa nikdy nepozrieme, takže domnienky sú to jediné, čo máme - a veľkú časť z nich nemožno vylúčiť, aj keď sú veľmi nepravdepodobné. To je prípad hypotézy Abrahama Loeba a Shmuel Bialyho z Harvardovej univerzity, ktorí sa vo svojej práci zatiaľ zverejnenej len na neformálnom serveri arXiv.org (PDF tu) snažia presvedčiť čitateľa, že 'Oumuamua sa správa ako solárna plachta, a to možno aj ako solárna plachta vzniknutá umelo.
Využitie solárnych plachiet sa zatiaľ v ľudskej kozmonautike len nesmelo skúša, ale princíp je veľmi jednoduchý. Takúto sondu má poháňať tlak žiarenia hviezd na nejakú plachtu. Hlavnou pohonnou zložkou sú častice svetla, fotóny. Tie by mali plachtám dodať 99 percent energie pre zrýchlenie. Zvyšné jedno percento ide na vrub častíc slnečného vetra. Ten vzniká vo vrstve plynov unikajúcich z povrchu Slnka (koróny) a tvoria ho elektróny, protóny a jadrá hélia, pohybujúce sa asi šesťdesiatkrát pomalšie ako svetlo.
Jednoduchý nápad komplikujú praktické ťažkosti: tlak slnečného žiarenia je veľmi slabý, a prakticky využiteľná plachta teda musí byť extrémne ľahká a v pomere k hmotnosti sondy tiež extrémne veľká. Aj keď už sa niekoľko prototypov skúšalo aj priamo vo vesmíre, zatiaľ je to kvôli nedostatočnej úrovni technológií postup veľmi nepraktický. (S malým vylepšením v podobe extrémne silného lasera a viacero ďalších inovácií by to mohlo byť inak.)
Astronómovia už vedia, že namerané parametre dráhy objektu 'Oumuamua dobre zodpovedajú aj "pohonu" na slnečné žiarenie. Objavitelia nevysvetleného zrýchlenia túto myšlienku zavrhli, pretože objekt by potom musel mať veľmi nízku hustotu - o niekoľko rádov nižšiu, než sme pozorovali v prípade planétok a ďalších podobných telies v našej sústave.
Autori novej práce však upozorňujú, že nepravdepodobné nie je nemožné. Podľa Loeba a Bialyho jednoducho nemôžeme vylúčiť, že ide buď o trosky nejakého mimozemského plavidla alebo dokonca funkčnú sondu vyslanú do Slnečnej sústavy zámerne inou civilizáciou. (Avšak prečo potom má tak nevýkonnú plachtu?)
Z vedeckého hľadiska by na tejto hypotéze bolo zaujímavé aj to, že by vysvetľovala istý nesúlad medzi teoretickými predpoveďami a pozorovaním 'Oumuamuy. Astronómovia nepredpokladali, že podobných objektov bude vo vesmíre veľa. Je preto trochu prekvapivé, že sa jeden podarilo zachytiť tak skoro po tom, čo sme vôbec získali schopnosť ich zachytiť (čo máme v podstate len pár posledných rokov).
Prvý návštevník
Prvého galaktického "hosťa" v našej sústave sa podarilo pozorovať 18. októbra 2017 havajskému teleskopu Pan-STARRS1, ktorý hľadá planétky v blízkosti Zeme. Objekt, ktorý dostal katalógové číslo 1I/ 2017 U1 a meno 'Oumuamua, prilietal z netypického smeru veľmi odkloneného od roviny obehu planét (a prakticky aj všetkých ostatných telies v Slnečnej sústave) vyššou rýchlosťou ako všetky ostatné podobné telesá, ktoré poznáme. "Padal" šikmo k rovine obehu planét vysokou rýchlosťou zhruba okolo 25 kilometrov za sekundu (cca 90 tisíc km/h) voči Slnku.
'Oumuamua je teleso s nezvyčajne podlhovastým tvarom s pomerom dĺžky a šírky približne 5:1, možno aj 10:1. Má rozmery rádovo v stovkách metrov. Ide však o odhad veľmi približný. Nie je založený priamo na snímkach telies s priloženým pravítkom, rozmery sa určujú podľa toho, koľko svetla objekt celkom odráža.
Aj keď nevieme, ako presne je 'Oumuamua veľká, zdá sa, že pravidelne raz za 7 hodín 20 minút sa otočí okolo osi rotácie, ktorá pritom nie je totožná s osou pozdĺžnou či priečnou.