V astronómii spôsobil už samotný objav telesa Oumuamua v minulom roku veľký rozruch. Išlo totiž o priame potvrdenie toho, že existujú medzihviezdne objekty. Ešte väčšiu senzáciu vyvolala informácia, že sa objekt správa zvláštne a že niektorí vedci zmieňujú hypotézu o možnej mimozemskej sonde. "Samozrejme by som si to prial. Kto nie?" povedal v rozhovore pre portál Lidovky.cz český astronóm Petr Scheirich. Odpovede poskytol taktiež riaditeľ Českej kozmickej kancelárie Jan Kolář.
Ako sa vôbec teleso dostalo do Slnečnej sústavy?
Petr Scheirich: Slnko spolu so slnečnou sústavou sa pohybuje priestorom. Voči najbližším okolitým hviezdam rýchlosťou zhruba 20 kilometrov za sekundu. Z nášho pohľadu zhruba touto rýchlosťou toto teleso do našej sústavy priletelo, a smer, z ktorého priletelo, bol takmer opačný, než je smer, ktorým sa Slnečná sústava pohybuje. Takže to možno chápať skôr tak, že teleso si len tak "trčalo" v priestore a naša sústava okolo neho preletela. Už dlho sa predpokladá, že takých telies, takzvaných medzihviezdnych objektov, je v priestore mnoho, a tiež že v minulosti už Slnečnou sústavou mnohokrát preleteli. Toto bol však prvý prípad, keď sme to dokázali zaznamenať.
Jan Kolář: O začiatku cesty tohto telesa sa nedá usudzovať. Jediné, čo je isté, je to, že sa do Slnečnej sústavy dostalo zvonku. To preto, že jeho rýchlosť je tak veľká, že by ju - len pôsobením gravitácie - nemohol dosiahnuť žiadny objekt, ktorý by sa na prelet okolo Slnka vydal z našej sústavy. Navyše jeho dráha je voči Slnku hyperbolická, nie je teda uzavretá. Rovnako rýchlo ako sa objavilo, zase toto teleso odlieta do hlbín vesmíru. Aj keď v smere jeho príletu do našej sústavy sa nachádza súhvezdie Lýry, nemožno určiť, koľkokrát bola jeho dráha stočená podobne, ako sa to stalo preletom okolo Slnka. Pritom sa dráha stočila o 66 stupňov, takže teraz mieri k súhvezdiu Pegasa. Každopádne je miesto jeho pôvodu veľmi vzdialené, napríklad aj v inej vzdialenej galaxii. Na ceste je tak možno milióny či miliardy rokov. Preto aj jeho objavitelia na havajskom observatóriu mu dali meno Oumuamua, čo v domorodom jazyku znamená "posol, ktorý prichádza zo vzdialenej minulosti".
Je vôbec známe zloženie a materiál telesa, alebo o ňom vedci nemajú žiadne detailné informácie, okrem jeho "pohybu"?
Petr Scheirich: O materiáli telesa toho vieme veľmi málo. Jeho povrch pripomína povrchy nám známych, takzvaných ľadových telies Slnečnej sústavy. Takzvaných preto, že obsahujú vodný ľad, ale nie iba ten. Na základe toho sa možno domnievať, že vnútro objektu má rovnaké zloženie, ako tieto ľadové telesá. Problém je v tom, že z ľadových telies našej Slnečnej sústavy, ak sa dostanú takto blízko k Slnku, sa intenzívne uvoľňuje vodná para a ďalšie plyny. Z tohto telesa sa toho uvoľňovalo len veľmi málo, ak vôbec.
Jan Kolář: Teleso bolo v dohľade pozemských prístrojov len niekoľko týždňov a to ešte len v podobe svietiaceho bodu. Z toho sa dala dobre určiť len jeho dráha. Z nepravidelného a výrazného kolísania jasu sa dalo usúdiť, že tvar telesa má dva rozdielne rozmery a že sa prevaľuje okolo svojho ťažiska. Tomu zodpovedá tvar cigary, ale jeho veľkosť už možno len odhadnúť: 230 m až 1,000 m dĺžka a 35 m až 167 m priemer. Tým, že drží pohromade aj napriek odstredivej sile rotácie, možno predpokladať, že je tvorené horninou s vysokou hustotou a obsahom kovu. Povrch odrážal slnečné žiarenie s ľahkým červeným odtieňom, čo ukazuje na jeho milióny rokov trvajúcemu vystaveniu kozmickému žiareniu. Je možné, že jeho povrch tiež obsahuje tholiny - zmes organických zlúčenín objavených napríklad na Plute. To je však len hypotéza, rovnako ako to, že vo vnútri telesa by pod povrchom spevneným kozmickým žiarením mohol byť zakonzervovaný ľad.
Teleso sa otáča okolo svojej osi každých sedem hodín. O čom to vypovedá? Je taký pohyb obvyklý aj pre iné telesá?
Petr Scheirich: V tomto ohľade nie je ničím výnimočné. Telesá našej Slnečnej sústavy majú rotačné periódy od niekoľkých minút až po mnoho hodín.
Jan Kolář: Oumuamua sa neotáča okolo žiadnej svojej hlavnej osi, ide o akési prevaľovanie s rôznou dĺžkou periódy rotácie. Merania kolísania jasu našli rôzne doby periódy medzi 7 a 8 hodinami. Najpravdepodobnejšie je, že sa teleso takto otáča od začiatku svojej existencie. Pretože doba jeho prirodzeného utlmenia je rádovo miliarda rokov.
Taktiež pravidelne mení svoju trajektóriu i rýchlosť. Je toto z pohľadu astronómie nezvyklé?
Petr Scheirich: To vlastne nezvyklé nie je - presne to isté totiž robia už spomínané ľadové telesá Slnečnej sústavy - kométy. Plyny unikajúce z ich povrchu fungujú ako slabý reaktívny pohon, a vďaka tomu menia kométy svoju trajektóriu a rýchlosť. Dráha tohto objektu sa menila podobne - na základe jej analýzy došli už skôr niektorí odborníci k záveru, že aj z tohto objektu niečo uniká. Snímky z ďalekohľadov však nič také nezistili. Vyzerá to ako zdanlivý rozpor, ale tých unikajúcich plynov môže byť len veľmi málo. Dosť na to, aby sa vďaka nim menila dráha objektu, ale málo na to, aby sa ich podarilo zachytiť na snímkach.
Jan Kolář: Dráha telesa je stála a úplne v zhode s Keplerovými zákonmi. To, čo vyvolalo pozornosť, bolo zistenie, že rýchlosť telesa sa počas niekoľkých týždňov, ktoré hvezdári mali k dispozícii na pozorovanie, nepatrne zvýšila. Vzhľadom na to, že to bolo už na ceste preč zo Slnečnej sústavy, to bolo v rozpore s očakávaným znižovaním rýchlosti.
Niektorí odborníci zmieňujú pojem solárna akcelerácia, čím popisovaný pohyb vysvetľujú. Čo presne to znamená? A možno to brať ako skutočný argument?
Petr Scheirich: Predstavte si, že do vesmíru vypustíte veľmi ľahkú, ale rozľahlú fóliu (niečo ako striebornú termofóliu používanú v lekárničkách). Tlak slnečného žiarenia bude túto fóliu postupne urýchľovať - na tomto princípe fungujú takzvané slnečné plachetnice, ktorých už aj ľudstvo niekoľko vyskúšalo, hoci zatiaľ iba v najbližšom okolí Zeme. A jedna skupina odborníkov prišla s myšlienkou, že toto teleso by mohlo byť práve podobnou plachtou. Spomínané zmeny dráhy možno totiž vysvetliť tiež takto. A pretože podobné "plachty" sa vo vesmíre prirodzene nevyskytujú, jediné zmysluplné vysvetlenie by bolo, že ide o zariadenie vyrobené inou civilizáciou. Avšak stále v hre zostáva aj variant, že za zmenu dráhy môžu unikajúce plyny. A ktorí z týchto dvoch variantov je správny, nedokážeme na základe pozorovaní rozhodnúť.
Jan Kolář: Výraz solárna akcelerácia označuje jav, kedy je pohyb nejakého objektu v Slnečnej sústave ovplyvňovaný čo do veľkosti aj smeru tlakom slnečného žiarenia. Je to teda pôsobenie negravitačnej sily, ktorou by urýchlenie vzďaľujúceho sa telesa šlo vysvetliť. Pôvodné vysvetlenie uvádzalo uvoľňovanie plynov z telesa, podobne ako u komét, ktoré reaktívnou silou tiež môžu zmeniť jeho rýchlosť. Žiadne výrony plynov sa však nepodarilo pozorovať, čo tiež spôsobilo opustenie pôvodnej verzie, že ide o kométu a zhode na tom, že ide o asteroid. Výpočty navyše ukázali, že ak by na teleso pôsobili reaktívne sily unikajúcich plynov, zrýchlili by postupne jeho rotáciu natoľko, že by sa rozpadlo. Ale ani tlak slnečného žiarenia nie je bezproblémové vysvetlenie. Aby teleso týmto spôsobom zvyšovalo rýchlosť v nameraným hodnotách, muselo by byť veľmi ľahké, tenké niekoľko milimetrov a pritom mať plochu stoviek štvorcových metrov. Teda niečo, čomu sa hovorí slnečná plachetnica.
Čo tento objav vzbudil na poli astronómie? Sú medzi odborníkmi vecné hádky?
Petr Scheirich: V astronómii spôsobil už vlani rozruch predovšetkým samotný objav tohto objektu. Išlo o potvrdenie toho, že medzihviezdne objekty existujú a zároveň aj o prísľub do budúcnosti, že časom pravdepodobne zaznamenáme ďalšie. Hádky o to, či ide, alebo nejde o objekt umelého pôvodu vyslaný mimozemskou civilizáciou, medzi odborníkmi veľmi nie sú.
Jan Kolář: Ako každý jav pozorovaný prvýkrát, aj tento historicky prvý zaznamenaný prelet telesa pochádzajúceho z prostredia mimo našej Slnečnej sústavy, ukázal na novú možnosť získavania údajov o tom, ako to vyzerá pri vzdialených hviezdach či galaxiách. Zistené poznatky o objekte Oumuamua dávajú dobrý dôvod sa domnievať, že objekt vznikol odštiepením alebo rozbitím väčšieho telesa. Pravdepodobne v procese súvisiacom s vytváraním nejakého planetárneho systému. Už vieme, že planetárne systémy nie sú vo vesmíre ničím výnimočným. Preto možno očakávať, že vesmírom putujú miliardy podobných pútnikov a teda našou sústavou preletí ročne niekoľko tisíc takých objektov nesúcich posolstvo o vzniku nejakej planetárnej sústavy. Rovnako tak sú medzi nimi aj telesá vymrštené do medzihviezdneho priestoru pri vzniku našej sústavy. Určite sa pozorovanie teraz viac zameria na hľadanie ďalších medzihviezdnych telies v blízkosti našej planéty. Napomôže tomu iste aj vybudovanie nového teleskopu v Čile, ktorý by mal byť hotový v roku 2021.
Prikláňate sa teda k hypotéze astronómov z Harvard-Smithsonianovho inštitútu v Massachusetts, že môže ísť o mimozemskú sondu?
Petr Scheirich: Ak otázku položíme takto, potom má odpoveď je: áno. Môže. Alebo tiež nemusí. Z dostupných údajov to nedokážeme potvrdiť, ani vyvrátiť. Ak by otázka znela, či si myslím, že skutočne ide o mimozemskú sondu, tam by som bol s odpoveďou opatrnejší. Odpovedal by som, že neviem, ale že by som si to samozrejme prial. Kto nie?
Jan Kolář: Vysvetlenie, že existuje niekde vo vesmíre inteligentný život, je lákavé, ale nie je postavené na presvedčivých dôkazoch. Je to hypotéza, na ktorej preukázanie chýbajú potrebné fakty. Pravdu o pôvode objekte Oumuamua sa tak už nikdy nedozvieme, pretože nie je pravdepodobné, že by sa do našej sústavy ešte vrátil. Tak snáď o budúcom návštevníkovi sa toho podarí zistiť viac.