Medziplanetárny priestor možno nie je úplne vhodné miesto pre život, ale môže to byť nečakane vhodná oblasť pre vytvorenie „tehál“, z ktorých je pozemský život postavený.
Myslí si to aspoň Julie McGeochová z Harvardovej univerzity s kolegami na základe analýzy vzorky z meteoritu Acfer 086. Ten sa našiel v Alžírsku v roku 1990. Informuje o tom Technet.cz.
Vo svojej práci vydanej zatiaľ na serveri arXiv.org uvádza, že v materiáli našli stopy bielkoviny, ktorá evidentne nie je pozemského pôvodu.
Autori v žiadnom prípade netvrdia, že by išlo o dôkaz mimozemského života. Bielkoviny sú síce pre živé tvory základný stavebný materiál, ale všeobecne sa odhaduje, že prvé z nich mohli vzniknúť inde ako v živých bunkách. Ako to presne bolo, však môžeme iba odhadovať.
Zložité zlúčeniny mimo Zeme
McGeochová a spol. sa domnievajú, že ich objav by mohol ponúknuť jedno hodnoverné vysvetlenie. Podľa nich ukazuje, že dôležité stavebné bloky života mohli vzniknúť mimo Zeme, že možno v oblaku, z ktorého vznikla naša sústava, môžu vznikať zložité zlúčeniny. Zárodky života - alebo dokonca už život - sa potom na Zem a ďalšie planéty mohli dostať s dopadajúcim materiálom.
Dnes je jasné, že v medziplanetárnom priestore sa skutočne vytvárajú niektoré materiály potrebné na vznik života podobného tomu na Zemi, napríklad niektoré uhľovodíky, aminokyseliny či cukry.
Ide teda o celkom zaujímavú hypotézu, ktorú by objav takých zložitých zlúčenín, ako sú bielkoviny, posunul o krok smerom k všeobecnému uznaniu. Na definitívne závery je však skoro.
Z práce McGeochovej a jej kolegov sa skutočne zdá, že pôvod materiálu je naozaj mimozemský. Obsahuje totiž na pozemské pomery príliš veľa „varianty“ vodíka, izotopu známeho ako deutérium.
Ten na Zemi tvorí zhruba 0,015 percenta z celkového množstva vodíka, v danej vzorke bolo jeho zastúpenie niekoľkonásobne vyššie - zhruba 0,4 percenta.
To zodpovedá množstvu deutéria v kométach. Zhruba podobný by mal byť jeho pomer aj v plynových medzihviezdnych mračnách, kde by bielkovina mohla podľa dohadov autorov vzniknúť.
Nič nie je isté
Väčším problémom je ukázať, čo presne bolo z tohto mimozemského materiálu postavené. Nemôžete si výsledok však predstavovať tak, že by sme na konci mali v rukách „mimozemskú bielkovinu“, ktorú by sme si mohli podrobnejšie skúmať a prezrieť.
Analýza, ktorú autori vykonávali (tzv. hmotnostná spektrometria), bola doslova deštruktívna. Autori najprv odobrali vzorky z hĺbky šiestich milimetrov, aby znížili možnosť kontaminácie. Rozomletú horninu rozpustili v zmesi kvapalín (napríklad vody a chloroformu), a potom to všetko odparili.
Zo vzorky zostanú fragmenty, z ktorých sa potom skladá podoba originálneho materiálu. V tomto prípade sa v úlomkoch našli stopy prítomnosti aminokyselín i ďalších molekúl a prvkov, ktoré podľa autorov dohromady mohli tvoriť bielkovinu zatiaľ nazvanú hemolithin.
Výsledok takejto analýzy nie je čiernobiely, a záver o „mimozemskej bielkovine“ nestojí na neochvejných základoch. To, že na mieste sú potrebné „diely“ neznamená, že z nich musí byť presne to, čo autori navrhovali.
Neúplné údaje
Robia závery z neúplných údajov, zhrnul túto výhradu pre časopis New Scientist chemik Lee Cronin z Univerzity v Glasgowe. (Navyše dodáva, že podľa jeho názoru autormi navrhovaná štruktúra bielkoviny je nezmyselná.)
Ďalším krokom by malo byť potvrdenie výsledkov v nejakom inom laboratóriu. Ak sa podarí, môže sa jednať o skutočne významný a zaujímavý výsledok.
Ak nie, môžeme to celé pridať k predchádzajúcim neúspechom, napríklad nepotvrdenému objavu stôp prítomnosti baktérií v marsovskom meteorite z Antarktídy (bol to meteorit ALH 84001).
V ich prípade sa ukázalo, že sa dá nájsť jednoduchšie riešenie. Pozorované mikroskopické útvary, ktoré mali byť dokladom prítomnosti mikroorganizmov, mohli evidentne vzniknúť aj bez pričinenia života.
Aj v tomto prípade sa môže nájsť vysvetlenie, ktoré sa zaobíde bez „mimozemských bielkovín“, a v tej chvíli bude úplne po senzácii.
Práca zatiaľ neprešla recenzným riadením, text teda nepripomienkoval nikto z kolegov z odboru. Doterajšie reakcie tiež nie sú jednoznačne pozitívne a naznačujú, že „hemolithin“ kolegovia autorov len tak neprijmú.