Keď dieťaťu hovoríme, že je veľmi inteligentné, aby sme podporili jeho sebaúctu, robí mu to nepochybne dobre, ale príliš mnoho komplimentov môže spôsobiť, že si zvykne príliš sa nesnažiť, aby dosiahlo nejaké výsledky, píše italský denník Corriere della Sera.
Ako vždy je potrebná zlatá stredná cesta. Čo by sme mali dieťaťu hovoriť a čomu by sme sa mali vyhnúť, hovorí profesorka a docentka medzikultúrnej pedagogiky na milánskej univerzite Milano-Bicocca Alessia Agliatiová. Koncom 90. rokov štúdie Kolumbijskej univerzity ukázala, ako deti, ktoré boli veľmi chválené, mali sklon vyhýbať sa výzvam a ťažkým situáciám a volili si jednoduchšie ciele zo strachu, že nesplní očakávanie dospelých, a tiež sa im už pochvaly nedostane.
Naviac vyšlo najavo, že deti, ktoré boli veľmi chválené, nevedeli vyriešiť problémové situácie a pri riešení úloh robili viac chýb. Priveľké chválenie deti zaťažuje a môže v nich vyvolať strach zo zlyhania a z toho, že nesplnia očakávania druhých. Naviac si dieťa môže vysvetľovať chválu ako signál, že už nemusí vynakladať žiadne úsilie.
„Chváľme deti v dobrej viere, že ich odmeňujeme a povzbudzujeme vo vytrvalosti. Jedným z najväčších rizík prehnanej chvály je závislosť dieťaťa na úsudku dospelého. Dieťa, ktoré je zvyknuté, že je chválené za všetko, čo urobí, si potom myslí, že ľudia musia chváliť každý jeho čin,“ vysvetľuje profesorka Agliatiová.
„Tým neposilňujeme sebaúctu našich detí, skôr v nich vyvolávame pocit neistoty. Sebaúcta sa upevňuje zakaždým, keď dosiahneme nejaký cieľ, dobrý výsledok a uvedomíme si, že sme to dosiahli sami. Sebaúcta znamená, že sa v nás utvárajú kritéria pre hodnotenie našej ceny. Ak to dospelý neustále nahradzuje a dieťa chváli, nenecháva mu nezbytný priestor k tomu, aby si tieto kritéria vytváralo samo. Ponechajme deťom čas a priestor, aby si mohli samé hovoriť, že sú schopné, že to dokázali. Sebaúcta sa utvára prostredníctvom drobných každodenných úspechov, a nie s pomocou pochvaly od dospelých,“ hovorí Agliatiová.
Staršie generácie boli pravdepodobne omnoho prísnejšie a vlastné deti chválili len zriedka. Dnešní rodičia to naopak s odmeňovaním dieťaťa často preháňajú. Až sa také deti stretnú s neúspechom alebo ťažkosťami, budú tento problém považovať za neprekonateľný. Deťom je potrebné pomôcť pochopiť, čo to znamená byť inteligentný a ako sa inteligencia prejavuje, napríklad: „Si inteligentný, pretože si dokázal vyriešiť úlohu, ktorá nie je jednoduchá.“ Rodičia sú pochopiteľne spokojní, keď ich dieťa získa dobrú známku, ale chváliť treba nie známku, ale úsilie, ktoré vynaložili. Napríklad: „Som pyšný na to, čo si dokázal.“ Najlepší spôsob, ako dieťa povzbudiť, aby vytrvalo a vytvorilo si v sebe pozitívny obraz, je zdôrazniť, ako jeho úsilie funguje a prináša mu úspech.
Identita je kombináciou obrazu, ktorý máme sami o sebe, s obrazom, ktorý o nás majú ostatní. Keď dievča stále počúva, aké je skvelé, bude presvedčené o tom, že je skutočne skvelé a bude si myslieť, že vždy musí vyhovovať tomu obrazu, ktorý mu ostatní prisúdili. Až toto dievča dospeje, učiní niečo, čo sklame očakávanie ostatných. To, že už nie je „skvelé dievča“, môže uvrhnúť do hlbokej krízy jej sebavedomie: „Keď nie som skvelé dievča, nie som to už ja a nemám žiadnu cenu“. Opakované chválenie sa stáva nálepkou, ktorá znemožňuje byť niečím iným. Strach, že sklame, že nebude už taká, aká bola, a že nebude vyhovovať predstave, ktorú o nej ľudia mali, jej zabráni v tom, aby sa pustila do väčších výziev.