Zvieratá staré 20 či 30 rokov neumierajú s väčšou pravdepodobnosťou ako polročné. Je to dokonca naopak, riziko úmrtia podľa výsledku s vekom mierne klesá, informuje Technet.cz.
Predpokladali sme, že inak ide o "zákon" (tzv. Gompertz-Makehamov zákon) všeobecne platný naprieč živočíšnymi druhmi. Ak sa výnimka u rypošov potvrdí aj v ďalších štúdiách, pôjde naozaj o nefalšované vedecké prekvapenie. Menej prekvapivé už asi je, že ak nejaký druh dokáže starnutie "obalamutiť", tak sú to práve rypoše. Títo hlodavci žijú vo veľkých skupinách až o niekoľkých stovkách členov (priemer je vraj zhruba 60) v suchších oblastiach subsaharskej Afriky. Ich domovy ich síce chránia pred dravcami či nepriaznivým počasím, ale nie je to samozrejme žiadna idyla: zháňanie potravy v tvrdej pôde nie je nič jednoduché, vzduch v tuneloch obsahuje často tak málo kyslíka, že človek by neprežil, priestory sú stiesnené a zvieratá sa musia vysporiadať s jedmi v potrave aj škodlivými látkami uvoľňovanými z pôdy atď.
Rypoše sa však dokázali vyvinúť celou radou zaujímavých adaptácií. Účel niektorých z nich je zjavný: zvieratá sú napríklad schopné prežiť extrémne dlho v prostredí s veľmi nízkou koncentráciou kyslíka - a dokonca sa spamätajú aj z takmer 18-minutového pobytu v atmosfére úplne bez kyslíka. Zrejme vďaka tomu, že majú pozmenený metabolizmus a na obmedzenú dobu môžu prežívať na nezvyčajne vysokých krvných zásobách cukru fruktózy, na vymedzenie štiepenia nie je potrebný kyslík. Rolu možná hrá aj nezvyčajne nízka teplota ich tela, len 30 ° C.
Iné vlastnosti rypošov sa nezdajú byť tak priamočiarym prispôsobením svetu pod zemou, ale sú pre nás o to lákavejšie: už roky napríklad vieme, že rypoše len veľmi zriedkavo trpia rakovinou. Zrejme preto, že ich telo vytvára veľké množstvo nezvyklej formy cukru (hyalouronanu), ktorý predchádza zhlukovaniu buniek do nádorov. Z nášho hľadiska extrémne žiaduca vlastnosť vznikla možná vďaka tomu, že príslušný cukor pomáha udržiavať namáhanú kožu rypošov elastickú. Úloha hyalouronanu v rakovine však bola predmetom výskumu už pred objavom jeho prínosu pre rypošov, tak máme nádej, že ho časom dokážeme napodobniť.
Snáď ešte radšej by sme však videli napodobenie ďalšej žiaducej vlastnosti rypošov - ich starnutie, respektíve nestárnutie. Už dlhšiu dobu vieme, že tieto zvieratá nevykazujú známky fyzického úpadku. V ich mozgu vznikajú neuróny aj v dospelosti, zatiaľ čo u nás sa ich tvorba prakticky zastaví (s drobnými výnimkami). Nepozorujeme u nich zmeny srdcovej činnosti, nemení sa im zloženie kostí, neubúda im svalov a nedochádza k niektorým metabolickým zmenám spájaným so starobou. Na bunkovej úrovni je to podobné, rypošie bunky v celom rade ohľadov fungujú rovnako dobre u mladých i starých zvierat.
Starí rovnako dobrí ako mladí
To nás privádza k otázke, čo to znamená starý rypoš. V prírode sa dožívajú podľa odhadov biológov dvoch až troch rokov života. V zajatí to môže byť (v prípade dobrého zaobchádzania) podstatne dlhšie. Biológovia na základe ich veľkosti (dospelé medzi 30 až 80 gramami), čo je vo zvieracej ríši ďalšie všeobecne platná štatistická zákonitosť, predbežne odhadovali dĺžku života v zajatí maximálne na zhruba šesť rokov. Iné metriky (napríklad odhad podľa dĺžky gravidity, ktorý štatisticky tiež u väčšiny druhov vychádza dosť presne) dávali odhady vyššie, rypoše ich však dokázali všetky hravo tromfnúť. V laboratóriu sa totiž dožívajú aj 30 rokov.
Nie je tak divu, že štatistiky o ich úmrtnosti sa zbierajú pomerne ťažko už preto, že to chce dostatok času. Asi najviac údajov na svete v tomto ohľade má biologička Rochelle Buffensteinová, ktorá rypoše vo svojom laboratóriu chová už práve viac ako 30 rokov. Za svoj profesionálny život Buffensteinová nazbierala ojedinelú zbierku údajov o necelých štyroch tisíckach rypošov. Bohužiaľ, väčšina z nich je pre tento výskum nepoužiteľných, pretože ide predsa len o laboratórne zvieratá určené k výskumu. Drvivá väčšina teda bola zabitá v rámci výskumu, či skončila v iných laboratóriách. Len zhruba päťdesiat sa ich teda dočkalo veku vyššieho ako 15 rokov (najstarší žijúci má teraz údajne 35 rokov).
Hoci na výhradu "malých čísel" by sme nemali úplne zabudnúť, rozbor týchto údajov pre Elif je vrcholne zaujímavé čítanie: ukazuje totiž, že úmrtnosť zvierat sa od dosiahnutia pohlavnej dospelosti (približne šiestich mesiacov) nezvyšuje, dokonca skôr trochu klesla. U šesťmesačných zvierat bola pravdepodobnosť úmrtia 1:10 000 na deň. U zvierat starších ako 15 rokov podľa výsledkov bola 1:12 000. "Pre mňa je to ten najzaujímavejší výsledok, ktorý som kedy získala," povedala Buffensteinová pre časopis Science.