Pod článkom je podpísaný aj profesor Václav Smrčka z Univerzity Karlovej. Jazdili skvele na koňoch, skalpovali svojich nepriateľov a relaxovali v parných kúpeľoch, kde vdychovali konopný dym. Tak opisuje Skýtov otec dejepisu Hérodotos, ktorý o "divých" ľuďoch z východu písal už pred 2500 rokmi.
Ako dnes vieme, skôr než o jednotný národ išlo o kultúrne spriaznené nomádske skupiny, ktoré ovládli eurázijske stepi. Menej už sa vie, že Skýti prenikli až na územie Maďarska a mali vplyv aj na obyvateľov Čiech doby železnej, píšu Lidovky.
Pred týždňom vydal prestížny časopis Nature štúdiu, ktorá zásluhou genomickej analýzy 137 ľudských ostatkov odhaľuje históriu kočovných populácií medzi Európou a Áziou. Ide o oblasť rozprestierajúcu sa na vzdialenosť 8000 kilometrov od Maďarska až po severovýchodnú Čínu (horstvo Ťanšan); historické rozpätie výskumu nomádskych migrácií činilo takmer 4000 rokov - asi od roku 2500 pred Kristom do konca stredoveku.
České i maďarské kosti
"Nomádske skupiny v tejto oblasti hovorili najskôr iránskymi jazykmi, potom turkickými a nakoniec mongolskými. V našej štúdii sa zistil jasný rozdiel medzi skupinami Skýtov doby železnej. Išlo jednak o maďarských Skýtov, Sigynnov podľa Hérodota, a Sakov zo Strednej Ázie," povedal profesor Václav Smrčka z Ústavu dejín medicíny 1. lékarskej fakulty Univerzity Karlovej. Ten na štúdii spolupracoval s desiatkami vedcov z Cambridge či Kodane, ale aj z Ruska a stredoázijských republík.
Práca je dôležitá v tom, že prináša genetické podklady k ďalšiemu štúdiu migrácií, šírenia jazykov i chorôb.
Dva skúmané vzorky pochádzajú z telesných pozostatkov nájdených priamo v Českej republike. Išlo o jedincov označovaných ako DA111 a DA112 halštatskej kultúry (typ Bylany) z hrobov blízko mesta Lovosice, ktoré boli archeológmi odkryté v roku 2002. Vek týchto tiel činí zhruba 2825 a 2545 rokov.
Profesor Smrčka však preskúmal ešte ďalšie pozostatky, ktoré sú z dnešného Maďarska. Ide o šesť "maďarských" Skýtov z rôznych lokalít a rozličného veku, z doby pred 2800 až 2300 rokmi. Ich populácie potom zrejme vytlačili Kelti. Vtedajší obyvatelia sa dožívali najčastejšie 30 až 35 rokov, ženy ešte o pár rokov menej.
"Maďarskí Skýti nevykazovali genetické podobnosti s vnútroazijskými, boli vlastne nerozlíšiteľné od halštatskej populácie, ktorú v štúdii zastupovala bylanská populácia zo severu Čiech. Kultúrne podobní Skýti boli veľmi rozdielni geneticky," hovorí Smrčka s tým, že maďarskí Skýti mali aj gény poľnohospodárov strednej Európy. Preukázala sa tým teória nedávno zosnulého archeológa Drahomíra Kouteckého, že halštatská kultúra mala asi stepný pôvod.
Prvá morová pandémia
Stepné oblasti neskôr ovládli Huni, ďalšia vlna nájazdníkov z Ázie, ktorí v 3. a 5. storočí rozšírili turkické jazyky. Genetické analýzy ukázali, že sa takzvaný justiánsky mor (vedecky označený ako 0.ANT1) zrodil v Sin-ťiangu v Číne, nie v Egypte, ako písali antickí historici. Stopy patogénnej baktérie Yersinia pestis spôsobujúce mor našli vedci v DNA skúmaného Huna z Ťan-šanu z 2. storočia (DA101) aj o pol milénia staršieho Alana z Osetska (DA147).
Strašný mor, o ktorom písal byzantský dejepisec Prokopius, sa podľa neho objavil v Konštantínopole na jar roku 541. V čase najhoršieho postihnutia umieralo vraj až desať tisíc ľudí denne. Mor sa šíril ďalej do Európy a v období rokov 550 až 700 neľútostne likvidoval okolo polovičky európskej populácie.
"Migrácia zrýchľuje tok génov, k čomu došlo pozdĺž hodvábnej cesty pri južnom okraji stepí i pri migrácii Hunov. Migračný tok ľudí aj zvierat strhával patogény vírusové aj bakteriálne - vrátane moru," vysvetľuje lekár Smrčka. Hunský respektíve ťanšanský morový prúd obsahoval zvláštny gén (ymt), ktorý umožnil prežívanie baktérie v krysích všiach, ktoré potom roznášali smrť po južnej Európe.
Najnovšie "prírodovedné" štúdie prinášajú iné, presnejšie pohľady na staršie teórie. "Nedávne prelomy v genomike sú výzvou pre archeológov, lingvistov i historikov, pretože umožňujú na základe dôkazov testovania starých hypotéz týkajúcich sa šírenia jazykov či kultúr. Výsledkom je, že sa genetici inšpirujú kľúčovými otázkami humanitných vied a to oživuje aj výskum humanitných odborov," hovorí k výhode interdisciplinárnosti Guus Kroonen, historický lingvista z Leidene.