Zdôraznime hneď zkraja, že univerzitný tím matematikov, biológov, IT expertov a medikov sa z celkom pochopiteľných dôvodov nezaoberal oživenými mŕtvolami vážne. Len ich využil ako praktickú demonštráciu scenára "rýchlo sa šíriacej smrteľnej choroby naprieč populáciou", vysvetľuje Xman.cz.
Neexistujúce zombie sú perfektným organizmom pre prípadové štúdie. "Keď na nich začnete modelovať, prevedie vás to dlhú radom matematicko-štatistických techník, pri ktorých využijete aplikovanej poznatky o šírení reálnych chorôb," vysvetľuje docent Alex Alemi. Nezastiera však, že existuje ešte jeden dôvod: "A tiež je to o poznanie väčšia zábava."
Nakaziť sa dnes môže ktokoľvek
Prečo sú také hrátky s hypotetickými epidémiami vôbec potrebné? "Pretože sa doba mení a klasické diferenčné rovnice prestávajú na opis šírenia epidémií stačiť," vysvetľuje Alemi.
Pôvodné a stále využívané modely epidemiológov zvyčajne zachytávali rozvetvený strom kontaktov nenakazených ľudí s prenášačom nebezpečného vírusu. Od "pacienta číslo nula" sa v nich rozbiehali do všetkých strán spojnice s ľuďmi, ktorí sa mohli stať infikovanými, boli v podozrení z nákazy, alebo sa ukázali byť voči vírusu rezistentní.
Lenže v globálne prepojenom svete, kde môže nakazený človek nevedomky, napríklad pri ceste lietadlom, nakaziť stovky ľudí na desiatkach lokalít za jediný deň, sa také mapy kontaktov stávajú nedostatočnými. "V takom katastrofickom prípade sa prakticky nezačína počítať od nuly, ale od stoviek núl súčasne," hovorí Alemi.
Zombie model síce využíva tradičný prístup, ale vnáša do neho prvok nelinearity. Nerieši ani tak počiatok nákazy, ako skôr sekundárnu fázu epidémie. Tú, pri ktorej už môže byť teoreticky nakazený ktokoľvek a kdekoľvek.
Štyri figúry
Alemi s kolegami vytvoril počítačovú simuláciu, ktorá do začiatku pridelila každému z existujúcich 320 miliónov obyvateľov USA jeden zo štyroch stavov: buď budú ďalej ľuďmi, zombie, pohrýzenými ľuďmi, teda infikovanými, z ktorých sa skôr alebo neskôr zombie stanú, alebo mŕtvymi zombie. Mŕtva zombie si už ďalej v matematickej simulácii "nezahrá".
A tieto štyri rôzne stavy spolu pri vzájomnom kontakte rôzne interagujú. "Zombie môže nakaziť človeka, človek môže zabiť zombie, dôjsť môže k pohybu alebo presunu figúr na mape," popisuje niektoré z možných reakcií Alemi.
Aby to nebolo také priamočiare, model je ovplyvnený radom premenných. "Je to podobné ako mapovanie rizík vzniku požiaru. Keď sa zíde viac príhodných faktorov, suché raždie pod stromami, lesy napadnuté škodcom, dlhé obdobie bez dažďa, turistická sezóna, je riziko vzplanutia lesa vyššie. Ak v našom modeli jedna zombie narazí na početnú skupinu ľudí, je šanca na ich prežitie vyššia, pretože zombie najskôr bude zabitá, než keď by tomu bolo naopak," líči. A každá takáto udalosť ovplyvňuje ďalšie kroky podrobného modelu.
Do hôr by to zombie trvalo dlhšie
Vo väčšine kníh alebo filmov, ktoré sa zombie apokalypsou zaoberajú, je použitý prístup nie príliš odlišný od toho, akým s epidémiou počítali na Cornell University. "Väčšinou to začne znenazdania a na množstve miest súčasne. A po niekoľkých mesiacoch bojov o holé prežitie končí hororová sci-fi s rozptýlenou hŕstkou preživších ľudí. Lenže keď sme sa pokúsili dodať zombie apokalypse realistickosť, vyzeralo to inak," vysvetľuje Alemi.
Áno, metropoly a husto osídlené mestá skutočne padli pod náporom nemŕtvych v rade hodín a dní. "Šanca, že sa v jednom vagóne metra zo štvrtiny pasažierov naraz stanú nemŕtvi, nedáva nepremeneným ľuďom veľa šancí na prežitie," hovorí Alemi.
Lenže následný prienik hladných zombie na vidiek si vyžiadal celé týždne a ďalšie mesiace trvalo, než by boli schopné doraziť do izolovaných hôr. Dynamika šírenia nákazy sa tým dramaticky spomaľuje. Na vidieku žije menej ľudí, ktorí by sa po uhryznutí stali zombie.
"Takže keby sme mali fikciu previesť do reality, mesto New York by padlo za niekoľko dní, ale na okrajoch štátu by mali dosť času na prípravu. Ja osobne by som asi zamieril ku Skalistým horám, než aby som čakal na neodvratný koniec niekde v mestskom byte," uzatvára Alemi.