Vorvaň, raja manta, drobný morský kôrovec alebo mikroskopické baktérie žijúce pri vriacich podmorských prameňov. To sú len štyri z bezmála 900 morských organizmov, ktorých dedičná informácia sa už stala predmetom medzinárodných patentov. Celkom je na svete patentovaných okolo 13 000 úsekov DNA z tvorov žijúcich v moriach. Ako podľa Lidoviek nedávno zistil medzinárodný tím pod vedením Roberta Blasiaka z univerzity v Štokholme, 47 percent týchto patentov drží nemecká spoločnosť BASF.
Prvý patent na DNA morského tvora bol udelený už v roku 1988, ale drvivá väčšina sa dočkala registrácie až v posledných pätnástich rokoch. Odhaduje sa, že v roku 2025 budú mať patenty na gény morských organizmov hodnotu okolo 6,4 miliardy dolárov, pretože nájdu uplatnenie vo farmácii, pri výrobe biopalív alebo v chemickom priemysle.
BASF rozhodne nie je jediná firma, ktorá vidí v týchto patentoch skvelú investíciu do budúcnosti. Patrí do tridsiatky veľkých spoločností, ktorým dnes hovorí pane 84 percent všetkých patentovaných génov morských organizmov. Univerzity si zatiaľ zaregistrovali 12 percent patentov na DNA z mora, zostávajúce štyri percentá patria jednotlivcom, nemocniciam alebo neziskovým výskumným organizáciám.
Hoci medzinárodné právo garantuje voľný prístup k morským zdrojom všetkým krajinám sveta, patenty na gény morských organizmov sú dnes doménou elitného klubu tvoreného desiatkou štátov na čele s Nemeckom, Spojenými štátmi a Japonskom. Tým patrí 98 percent patentov. Na druhej strane 165 krajín sveta nezískalo na gény morských organizmov ani jeden patent. "Z tohto bohatstva ťaží len hŕstka krajín - a to nie je dobre. Mali by k nemu mať prístup všetci," hovorí Blasiak v rozhovore pre časopis The Smithsonian.
Morská genetická bonanza
Spory o patenty na gény nie sú ničím novým. Napríklad v roku 2013 Najvyšší súd v Spojených štátoch zakázal patentovanie úsekov ľudskej dedičnej informácie, a vymanil tak testy na gény zvyšujúce riziko rakoviny prsníka a vaječníkov z monopolu niekoľkých málo spoločností. Zabrániť monopolizácii génov organizmov žijúcich v medzinárodných vodách je ale komplikovaná záležitosť.
Medzinárodné vody zaberajú dve tretiny celkovej plochy morí a oceánov, a keď z nich akákoľvek rybárska loď vytiahne napríklad tresku, patrí ryba posádke - aj so svojou kompletnou dedičnú informáciou. Ktokoľvek si potom z tresky môže patentovať napríklad gén pre proteín, ktorý sa v budúcnosti uplatnia napríklad ako účinný liek proti Alzheimerovej chorobe.
Medzinárodné vody a všetko, čo sa v nich nachádza, patrí všetkým a zároveň nikomu. Tí zdatnejší si z nich berú viac než tí menej zdatní a následne predávajú lukratívne porcie odkrojené z tohto "spoločného vlastníctva" tým, ktorí nemali tak ostré lakte. Napríklad zvláštny biopolymér produkovaný jedným kmeňom hlbokomorskej baktérie Alteromonas macleodii sa dnes používa v kozmetických prípravkoch, ktoré zahladzujú príznaky starnutia pokožky a výrobcovia majú účinnú látku samozrejme pokrytú patentom.
"Na tom nie je nič protiprávne," pripúšťa Robert Blasiak v rozhovore pre časopis Science. "Veda tu proste predbieha politiku." Náprava tohto stavu nebude jednoduchá. V roku 2010 bol prijatý takzvaný Protokol z Nagoje na ochranu pred biopirátstvom. Spolu s krajinami Európskej únie ho podpísalo ďalších 106 štátov sveta. Tento medzinárodný dohovor chráni jednotlivé štáty pred vykradnutím ich prírodného bohatstva vrátane DNA najrôznejších organizmov. Ak by chcela nejaká firma využívať gény izolované napríklad z mexického kaktusu, musela by sa na podmienkach dohodnúť s príslušnými mexickými úradmi. Pri ochrane bohatstva, ktoré sa nachádza v medzinárodných vodách, sa však Protokol z Nagoje neuplatňuje, pretože táto časť svetových morí a oceánov nepatrí nikomu a využívať ju môžu všetci.
Kto ochráni morský život?
Na pôde OSN v New Yorku práve prebiehajú intenzívne rozhovory o ochrane druhového bohatstva v medzinárodných vodách. Vedľa regulácie nadmerného rybolovu prichádza na program tiež využitie genetického potenciálu morí a oceánov.
Rad rozvojových krajín na čele s Južnou Afrikou presadzuje, aby sa na dedičnú informáciu morských organizmov žijúcich v medzinárodných vodách nahliadalo ako na "spoločné dedičstvo", teda podobne ako na suroviny ťažené z morského dna na základe Dohovoru OSN o morskom práve z roku 1982.
To by znamenalo, že ak niekto profituje z génov morských organizmov, musí z tohto zisku odvádzať určitú sumu do fondu, z ktorého by potom boli ostatným krajinám vyplácané kompenzácie. Za ne by si tieto krajiny vychovávali odborníkov a zavádzali opatrenia na ochranu morí a oceánov. Proti juhoafrickému návrhu sa ostro stavajú veľmoci, ako je Rusko, Spojené štáty alebo Japonsko, ktoré chcú aj naďalej ťažiť z bohatstva morského života bez obmedzenia.
Krajiny Európskej únie sa snažia o "zlatú strednú cestu". Podľa niektorých návrhov by mal zostať výskum génov morských organizmov otvorený komukoľvek - s podmienkou, že jeho výsledky budú dostupné všetkým. Súkromné firmy by mohli držať výsledky svojho bádania nejakú dobu v tajnosti, a dokonca ich aj patentovať. Museli by za to ale odviesť časť peňazí do medzinárodného fondu na výskum a ochranu morí a oceánov.
Vedci tieto snahy o ochranu bohatstva morí a oceánov vítajú. Zároveň sa však obávajú, že nové pravidlá zaťažia výskum morského života neúnosnou administratívou. Najviac sa ale boja situácie, keď k žiadnej dohode nedôjde, pretože potom sa drancovanie nepreberného bohatstva morí a oceánov nezastaví, ale naopak naberie na obrátkach.