Poznatky z kognitívnej psychológie a behaviorálnej ekonómie však ukazujú, že vaša odpoveď je tak trochu naruby, uvádza Technet.cz. "Často sme schopní odpovedať tým, že ponúkneme racionálne zdôvodnenie alebo konkrétne príklady, ktoré nás viedli k tomu, ako sa politicky rozhodujeme," pripomína psychológ Daniel Kahneman, laureát Nobelovej ceny za ekonómiu a autor knihy Myslenie rýchle a pomalé. Ale z výskumu Kahnemana i ďalších vedcov vyplýva celkom prekvapivé zistenie: táto zdôvodnenie náš mozog vymýšľa až následne. Dôvod rozhodnutia - politického alebo iného - je často iný.
"Ľudská myseľ veľmi často funguje tak, že si urobíme názor alebo sa rozhodneme, až potom si k tomu vymyslíme zdôvodnenie toho rozhodnutia," opakuje Kahneman. "Najprv si vytvoríme závery a potom tie závery zdôvodňujeme, racionalizujeme."
Inými slovami: je veľmi pravdepodobné, že pri rozhodovaní o tom, koho voliť, vás ovplyvnili aj veci, ktoré by ste za smerodajné neoznačili. A že dôvody vášho rozhodnutia - a toho, ako pevne ste presvedčení o správnosti tohto rozhodnutia - vôbec nesúvisia s faktami. Čo samozrejme značne sťažuje rozumnú diskusiu o politike a nielen o nej.
Poďme sa teda pozrieť na tieto skratky v našom mozgu. Na tzv. kognitívne omyly čiže kognitívne skreslenia. Samotná znalosť týchto omylov z nás zrejme neurobí racionálnejších rozhodovačov - hoci niektorí vedci sú v tomto optimistickejší než iní. Ale ak budete chcieť, budete vďaka tejto znalosti môcť lepšie preskúmať svoje rozhodovanie a tiež lepšie porozumieť rozhodovaniu ostatných.
Zvyknete si: Čím častejšie ich vidíte, tým viac im veríte
Niekedy sú dôvody, prečo nám strana A príde dôveryhodnejšia než strana B, naozaj podivné. Ako málo stačí k tomu, aby sme si jeden subjekt obľúbili nad ostatnými, ukázala chytro navrhnutá štúdia poľsko-amerického psychológa Roberta Zajonca z roku 1968 a nadväzujúci experiment publikovaný v roku 1969.
V laboratóriu Zajonc nadviazal na pozorovanie z druhej polovice 19. storočia, keď si nemecký filozof a psychológ Gustav Fechner všimol, že ľudia majú sklon pozitívnejšie hodnotiť vnemy, na ktoré sú zvyknutí.
Robert Zajonc sa rozhodol túto hypotézu overiť v laboratóriu. Respondentom ukazoval rôzne nové vnemy (napríklad čínske znaky alebo turecké slova) a zisťoval, či tie znaky, ktoré videli ľudia častejšie, sú zároveň vnímané ako "lepšie" alebo "pozitívnejšie". Vo všetkých laboratórnych experimentoch sa tento efekt potvrdil.
Aby Zajonc vylúčil vplyv experimentálneho prostredia, preniesol potom výskum aj do reálneho sveta (1969). Meranie prebiehalo počas celého roka na dvoch amerických univerzitách: Michigan State University a University of Michigan. Obe majú hojne čítaný univerzitný časopis. V týchto študentských časopisoch si vedci zaplatili reklamy. Na prvý pohľad úplne nezmyselné, obsahovali slová ako KADIRGA alebo IKTITAF, nič viac. Niektoré slová častejšie, iné skoro vôbec. Frekvencia bola pritom u oboch časopisov rôzna.
Výsledky sa potvrdili aj v reálnom svete. Ľudia pripisovali slovám, ktoré videli v minulosti častejšie, pozitívnejší význam, zatiaľ čo slovám, ktorá boli nové, význam menej pozitívny. Pritom si neuvedomovali, prečo tak robia.
Tri experimenty Roberta Zajonca, publikované v rokoch 1968 a 1969. Vľavo a uprostred: Zajonc ukázal, že pozitívne hodnotenie čínskeho znaku alebo neznámeho slova priamo koreluje s tým, ako často ho predtým ľudia videli. Tento jav potom overil aj experimentom v reálnych podmienkach, a to s podobnými výsledkami (porovnanie vpravo).
Podobné výsledky nameral Zajonc (a neskôr mnoho ďalších výskumníkov) aj u tvárí neznámych ľudí. Čím častejšie respondenti v minulosti tvár videli, tým skôr im daný človek prišiel dôveryhodný. Efekt "obyčajnej expozície" (mere exposure effect) je nevedomý a podvedomý. A jeho účinky sú prakticky okamžité.
Mozog nám skrátka ponúkne "inštinkt": toto už si videl niekoľkokrát, tomu môžeš veriť. Nevieme pritom, že ten pocit dôvery vyplýva z niečoho takého primitívneho, ako je opakované zahliadnutie fotky alebo mena v novinách, na billboardoch či v reklamách.
Asi nie je potrebné vysvetľovať, ako politici tohto psychologického efektu využívajú. Na lokálnej úrovni sa ešte môže stať, že volič osobne pozná aspoň niektorých kandidátov. Ale častejšia je určite oboznámenosť sekundárna, skrze médiá, inzeráty, reklamy, sociálne siete a ďalšie zmienky.
Práve preto politici oblepují mestá svojimi tvárami a menami. Vedia, že nemusia hovoriť nič ďalšie. Stačí ukázať svoju tvár a svoje meno a tým zvýši šancu na to, že ich meno bude pôsobiť dôveryhodne. Bez akejkoľvek spojitosti s čímkoľvek, čo by túto dôveru zdôvodnilo. A rovnaký efekt využíva marketing k budovaniu "povedomia o značke". Nezáleží potom ani tak na oznámení reklamy, stačí, keď je vidieť značka, a s odstupom času sa účinok dostaví a značka bude pre zákazníka dôveryhodnejšia.
Sebapotvrdenie: Omyl, ktorého sa dopúšťame neustále
Výskumníci poznajú desiatky špecifických javov, ktoré nášmu mozgu bránia rozhodovať sa racionálne. Žiadny z nich však nie je tak všadeprítomný ako tzv. confirmation bias, teda potvrdzujúce skreslenie.
Povedzme, že máte z nejakých dôvodov sympatie k strane XY. Nuž, už samotné tieto sympatie ovplyvňujú, akým spôsobom váš mozog spracováva informácie nielen o tejto, ale aj o ďalších politických stranách.
Potvrdzujúce skreslenie súvisí s kognitívnou ľahkosťou:
- informácie, ktoré potvrdzujú to, čo už si myslíme, prijímame ľahko
- informácie, ktoré odporujú nášmu názoru, sú prijateľné ťažko
Toto skreslenie funguje, bez toho aby sme si to uvedomili, na mnohých úrovniach nášho rozhodovania: vyhľadávanie informácií, spracovanie informácií, hodnotenie dôveryhodnosti, zapamätanie. Dôsledkom je niekoľkoúrovňový filter, ktorý nám uľahčuje zostať pri tom, čo už si myslíme, a naopak byť veľmi skeptickí k čomukoľvek, čo nášmu súčasnému pohľadu na svet neodpovedá.
V politickej sfére potom potvrdzujúce skreslenie znamená, že sa ťažko vzdávame našich už vytvorených názorov na politikov alebo politické strany. A politické strany to dobre vedia. Preto napríklad môžu všetky strany, bez ohľadu na svoju minulosť, na svojich plagátoch tvrdiť, že sú "proti korupcii" alebo že "dajú mesto do poriadku", bez ohľadu na to, akého kostlivca majú v skrini. Strany totiž vedia, že ich priaznivci budú informácie filtrovať v prospech strany, ktorej chcú hlas hodiť.
Selektívne vnímanie: Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie
Potvrdzujúce skreslenie má celý rad príbuzných, špecifickejších kognitívnych omylov. Jedným z bračekov, ktorý sa podieľa na utváraní a udržiavaní politických názorov, je celý rad efektov podporujúcich tzv. selektívne vnímanie. Konkrétne sa pozrieme na pštrosí efekt, poeticky nazvaný podľa povestného pštrosa strkajúceho pred hroziacim nebezpečenstvom hlavu do piesku (čo pštrosi nerobia, ale tým si to prirovnanie nebudeme kaziť).
Jav bol prvýkrát pomenovaný v štúdii z roku 2006, výskumníci ho popísali na príklade finančníkov, ktorí systematicky ignorovali riziká, ktoré nevyhovovali nástrojom, na ktoré vsadili. Na to, ako investori pracujú s informáciami, sa potom pozreli autori štúdie z roku 2009 a ukázali, že investori sa vyhýbajú správam v čase, keď majú dôvod sa domnievať, že tie správy neboli pre nich osobne priaznivé.
Podobne môžu voliči systematicky ignorovať nepríjemné informácie o svoje obľúbenej politickej strane. Ak majú dôvod sa domnievať, že určitý komentátor, televízny program alebo kniha prinesú informácie nezlučiteľné s ich názorom na konkrétneho politika, jednoducho sa takýmto informáciám vyhnú.
Analýza nákupov kníh na Amazon.com. Každá šípka ukazuje knihy, ktoré boli často kupované spoločne. Je vidieť, že tu existujú tri "ostrovy", v ktorých sú knihy navzájom prepojené. Málo ľudí však nakupovalo knihy z oboch strán názorového spektra. Čím viac sa blížili voľby, tým viac sa ľudia polarizovali do dvoch polarizovaných skupín.
Nie je ťažké si domyslieť, že takéto systematické vyhýbanie sa informáciám môže v extrémnych prípadoch viesť k odrezaniu sa od značnej časti médií alebo k odmietaniu nemalej časti reality.
Kto nie je s nami: Skupinová dynamika ohýba realitu
Človek je tvor spoločenský, a preto nie je divu, že celá jedna kategória kognitívnych omylov popisuje to, ako je naše vnímanie sveta ovplyvnené ľuďmi v našom okolí, ľuďmi v "našej skupine". Nazývajme to napríklad "skupinovou dynamikou" alebo "kmeňovými inštinktmi" (pozri výskum Richersona a Boyda v PDF).
Volebné preferencie môžu byť pochopiteľne v rámci skupiny podobné z logických dôvodov - podobné priority, podobné sociálno-ekonomické postavenie atď. Psychológovia si všímajú, že dôvody pre to, prečo spolucítime s členmi "svojej" skupiny, sú často mimovoľné a iracionálne. Vybočenie z radu môže jednotlivec vnímať ako príliš náročné, a tak sa radšej (napríklad s pomocou už uvedených skratiek) vyhne informáciám, ktoré sú v danej skupine "kacírske".
S ľuďmi, ktorí sú súčasťou "našej" skupiny, ľahšie súcitíme, lepšie im rozumieme a ich motivácie považujeme za správne a opodstatnené. Naopak voči členom iných skupín ( "tí druhí") sme nedôverčiví a podozrievame ich z postranných úmyslov.
V politike skupinová dynamika často vedie k polarizácii. Extrémnou ukážkou politického rozdelenia spoločnosti sú Spojené štáty, kde sa priaznivci republikánskej strany a demokratickej strany čoraz viac vzďaľujú nielen od spoločného dialógu, ale dokonca aj od spoločného vnímania reality.
Rôzne svety: Polarizácia vedie k odlišnému vnímaniu reality
Názorové skupiny si v podstate budujú svoje vlastné verzie reality, ktoré síce môžu preberať rovnaké témy, ale za použitia odlišných informácií a s úplne iným rámovaním.
Politici si potom ani nemusia toľko robiť starosti s tým, či to, čo hovoria, je skutočne pravda, alebo sa to pravde len podobá. Pre ich priaznivcov to bude stačiť a odporcov aj tak len tak nepresvedčia. A preto mohol Donald Trump, vtedy ešte čoby kandidát, obviniť v novembri 2016 vtedajšieho prezidenta Baracka Obamu: "A on kričal na toho protestujúceho, naozaj na neho kričal! Musíte ísť a pustiť si to zo záznamu."
Trump tvrdil, že Obama kričal na protestujúceho, skutočnosť bola iná (2016):
Trump zrejme tušil, že dav priaznivcov mu bude veriť a nebude si video vyhľadávať. Keby to totiž urobil, zistil by, že Trump opísal priebeh presne naopak: Obama sa Trumpovho priaznivca zastával a tíšil bučiaci dav. To ale Trump nemusel riešiť, pretože pre neho ani pre jeho voličov tento incident nebol kľúčový. Potvrdzujúci omyl a skupinová dynamika ide v tomto prípade ruka v ruke.
Podobne sa na skupinovú dynamiku a oddelené reality v polarizovanej spoločnosti môžu spoľahnúť aj slovenskí či českí politici. S tým napokon súvisí aj časté útoky na (nielen verejnoprávne) médiá. Nedôvera voliča v dôveryhodnosť médií znamená, že sa politik stáva pre voličov nielen predmetom, ale aj zdrojom správ, a môže tak oveľa lepšie ovládať, aké témy považujú jeho voliči za kľúčové.
V USA je situácia útokov na médiá ešte vyhrotenejšia, okrem iného aj vďaka tomu, že sú tu dva hlavné názorové prúdy: liberáli a konzervatívci. Postupom času sa vypolarizovali viacmenej oddelené sociálne bubliny, ktoré majú svoje zdroje informácií. Pohľad na rovnakú udalosť potom vyzerá očami každej tejto bubliny dosť inak.
Médiá v tom nie sú nevinne. Využívajú strach k zvyšovaniu čítanosti a sledovanosti. A využívajú polarizáciu k udržaniu publika. Hoci to znie desivo, môže polarizácia médií a polarizácia spoločnosti ovplyvniť, v akej realite volič vlastne žije. A je jedna "realita", do ktorej politik voliča láka naozaj rád.
Strach: Politici desia voličov apokalypsou
Keby sme chceli článok dohnať do extrémov, budeme ukazovať, ako strach využívala nacistická propaganda. Ale to je zbytočné. Využitie strachu je totiž niečo tak bežné, že príklady nájdeme úplne všade, vrátane titulkov v novinách alebo reklám na čistiace prostriedky.
Strach je emócia, ktorá reaguje na určité riziko. Nie je to však jediný nástroj, ktorý má ľudský mozog vo svojom arzenáli. Na riziká totiž môžeme reagovať aj racionálne tým, že zvážime pravdepodobnosti, náklady a rôzne scenáre...
Ľudia sú notoricky zlí pri odhadovaní a posudzovaní rizík aj v situáciách, keď sú riziká presne vyčíslené a popísané. Ale v prípade, že riziko nie je jasne vyčíslené, mozog má tendenciu aj úplne nepatrné riziko významne preceniť. Kahneman tomu hovorí "efekt možného". Podobne ako samotnou kúpou žrebu významne zvyšujete svoju šancu na výhru (z nuly na 0,000001 percenta), tak len tým, že sa dozviete o nejakom možnom riziku, musíte toto riziko naraz brať, vedome či podvedome, do úvahy. A pretože mozog ťažko môže pracovať s nesmierne malými číslami (ťažko sa môžeme báť teroristického útoku proporcionálne k jeho pravdepodobnosti), bude strach pôsobiť iracionálne, na emócie.
Apel na strach je relatívne dobre preskúmaný. Je známe, že funguje v krátkodobom časovom horizonte, napríklad pri zdieľaní správ na internete - nielen preto sa na Twitteri šíria nepravdivé správy rýchlejšie ako tie pravdivé.
Politické zmýšľanie môže s emóciami súvisieť veľmi priamo, ako ukazuje rad štúdií. Najznámejší je práve súvislosť strachu s konzervatívnymi postojmi:
- psychológovia ukázali, že u respondentov zastávajúcich liberálne politické postoje možno (dočasne) zvýšiť ich "konzervativizmus" tým, že im pripomenú nebezpečenstvo alebo vyhrážku (zdroj)
- naopak z konzervatívcov urobíte (dočasne) liberála tak, že ich vyzvete, aby si predstavili, že sú nezraniteľní (zdroj)
Tieto súvislosti okamžitých politických postojov so strachom využívajú politici na každom kroku. Či už optimizmom a veľkolepými plánmi do budúcnosti, alebo naopak vyvolávaním strachu z nebezpečenstva, ktoré prinesie budúcnosť alebo nejaká skupina "tých druhých".
A tými druhými nemusia byť len "utečenci", "diktát z Bruselu", Rusko, Čína, USA alebo "ľudia, ktorí vyzerajú inak". Keď trvá polarizácia spoločnosti dostatočne dlho a ľudia sa kvôli kognitívnemu pohodliu obmedzia na informácie z "tých správnych médií", dochádza k odcudzeniu týchto skupín na všetkých úrovniach. Výsledkom je strach jednej skupiny z členov druhej skupiny.
Rozdelená Amerika: Výskum PewResearchCenter v roku 2016 ukázal, že republikáni a demokrati sa svojich "protivníkov" boja, sú na nich naštvaní a zažívajú výraznú frustráciu.
Skupinové myslenie má potom vplyv na to, ako hodnotíme informácie a aký im prikladáme význam. A dôsledky môžu byť naozaj zákerné.
Ako sa brániť mozgovým skratkám? Ťažko...
Kognitívnych skreslení sú popísané stovky, hoci niekedy sú rozdiely medzi jednotlivými typmi omylov dosť malé. Ale možno vás skôr zaujíma, ako sa týmto omylom brániť. V takom prípade pre vás má Daniel Kahneman, asi najuznávanejší psychológ, ktorý skúmaním týchto kognitívnych skratiek strávil väčšinu svojho života, zlú správu: "Ako viem sám z vlastnej skúsenosti, je prakticky nemožné zabrániť mozgu, aby robil skratkovité závery. Viem síce pri sebe rozpoznať niektoré omyly, ale oveľa lepšie tieto omyly viem rozpoznať u ostatných než pri sebe."
Rýchle uvažovanie je jednoducho príliš lákavé, automatické a ľahké. Možno to ilustrovať na nasledujúcej optickej ilúzii, kde sú vidieť dva stoly. Na prvý pohľad je ľuďom jasné, že tvary, ktoré reprezentujú dosky stolov sú rôzne. Lenže sú rovnaké...
Hoci si môžete stoly premerať (alebo dokonca vystrihnúť a porovnať), rovnako sa váš mozog bude zdráhať uveriť. A až nabudúce túto ilúziu uvidíte, pravdepodobne na ňu znova naletíte. Podobné je to podľa Kahnemana aj s kognitívnymi omylmi vo všetkých ostatných oblastiach nášho života.
To však neznamená, že sa týmto mozgovým skratom nemôžeme brániť vôbec. Len to nie je automatické. Mozog zrejme (až na niektoré výnimky) nemožno vytrénovať k tomu, aby skratom nepodliehal, asi ako nemôžeme vytrénovať mozog, aby nečítal slová, ktoré vidíme napísané, alebo aby sme si nepredstavili ružového slona, keď o ňom čítame.
Ak sme však ochotní venovať čas a zapojiť pomalé myslenie (tzv. Systém 2), môžeme si prakticky akýkoľvek problém starostlivo rozobrať. A pri tomto rozoberaní už nám znalosť kognitívnych omylov pomôže. Ukáže nám totiž, kde hľadať chyby v našom vlastnom (rýchlom) úsudku. Pomôže nám zistiť, prečo máme určitý dojem. Vyžaduje to nutnú dávku sebareflexie, sebakritiky a pokory, spolu so starostlivou prácou s informáciami.
Namiesto otázky "Prečo mám pravdu?" sa musíme pri tejto pomalej analýze pýtať "Aké sú najlepšie argumenty proti tomu, čo si myslím?" A "Nie je možné, že som napred dospel k rozhodnutiu a potom som sa ho ešte len pokúsil zdôvodniť?"
"Rozpoznajte pri sebe skratkovité myslenie, spomaľte a požiadajte svoj mozog o posilu v podobe myslenia analytického," radí Kahneman. "Je to nesmierne nepohodlné. Spochybňovať svoje názory a inštinkty je zvyčajne to posledné, čo chcete robiť, zvlášť keď ste pod tlakom."
Zároveň sa tu predsa len skrýva pozitívna správa: u ostatných tieto omyly rozpoznáte ľahšie než pri sebe. A môžete ich na tento omyl upozorniť. Rovnako tak si musíte uvedomiť, že k rovnakým chybám ste náchylní sami.
Z toho tiež vyplýva určité volanie k empatii: len preto, že niekto volí stranu, ktorú ja považujem za nevoliteľnú, nie je ten človek hlúpy alebo dokonca zlý. Dospel k svojmu rozhodnutiu na základe spleteného procesu prvých dojmov, skupinových vplyvov, predvybraných informácií a emócií. Rovnako, ako ja. A obaja máme zodpovednosť svoje rozhodnutie skúmať a spochybňovať.
Až keď pochopíme, ako niekto mohol dospieť k úplne inému rozhodnutiu ako my, máme šancu skutočne porozumieť vlastnému rozhodnutiu.