Gréci dali svetu výraz agorafóbia. Slovom agora sa označovalo miesto uprostred starovekého mesta, kde sa odohrávalo všetko podstatné. Ľudia sa tam zhromažďovali, diskutovali, obchodovali. Niečo medzi trhoviskom a kultúrnym domom. Keď sa niekto na verejnom mieste plnom ľudí a hluku cíti mizerne alebo ho priamo zachváti panika, hovorí sa, že má agorafóbiu. Pocit úzkosti a dojem, že sa ocitol niekde, kde sa nedá dýchať, chodiť, prežiť. Sú ľudia, ktorí tento pocit majú, keď sa ocitnú v nákupných centrách.
V predvianočnom období hrozí, že ho pocítia aj tí, ktorí sú v podstate spoločenskí a doteraz netušili, že takýto podivný stav existuje. V médiách sa často preberá výraz shopaholic, čo sú ľudia, ktorí trávia voľný čas v nákupných komplexoch s nadšením. Psychológovia hovoria o rozklade klasických rodinných hodnôt. To sa prejavuje tým, že rodiny s deťmi namiesto toho, aby v nedeľu išli do prírody alebo do kostola, vyrazia do nákupného centra a trávia tam celý deň.
Hovorí a píše sa teda o ľuďoch, pre ktorých je nakupovanie alebo obzeranie tovaru a sprievodnej ponuky zábavy všetkého druhu relaxom, príjemným naplnením voľného času. Ale prečo sa nedostáva pozornosti tým druhým? Tým, pre ktorých je cesta pre bežný nákup do supermarketu rizikovou záležitosťou? Veď predtým musia prejsť chodbami nákupného centra, počúvať z každého priľahlého obchodu inú hudbu, predierať sa davom a ešte aj stretnúť chodiaceho snehuliaka ponúkajúceho desaťpercentnú zľavu na koktail v prášku, ktorý dokáže po týždennom používaním vyhladiť vrásky.
Odložte partnera
Na Instagrame existuje účet Miserable Men. Úbohí muži. Kto si ešte stále nevie predstaviť, že nakupovanie naozaj každého nenapĺňa pocitom blaha, mal by si ho prezrieť. Nájde tu snímky mužov v obchodných domoch, v nákupných centrách, pri kabínkach, v ktorých si ich ženy práve skúšajú oblečenie. Skrátka, muži v situáciách, v ktorých sa cítia úboho. Sedia obložení taškami s nákupmi. Niektorí sedia na zemi. Niektorí zaspali. Iní zízajú do diaľky, ďalší do mobilov. Sú tam pupkatí tatkovia, fešáci v luxusných oblekoch i muži vyzerajúci ako arabskí šejkovia. Tu sa stierajú rozdiely spoločenské, náboženské i geografické, páni sa jednoducho ocitli na nákupoch a vôbec im to nerobí dobre.
Tlačové agentúry nedávno vypustili do sveta informáciu, že jedno nákupné centrum v Šanghaji zaviedlo takzvané Husband Pods. Teda miesta, kde by ženy mali svojich partnerov odložiť. Kým sa vydajú nakupovať, páni tam môžu sledovať televíziu, hrať na počítači alebo si jednoducho podiskutovať. Inak povedané prežiť čas v obchode.
„Videli ste niekedy v obchodnom centre skupinku starších mužov, ako sa prechádzajú a prezerajú len tak tovar?“ pýta sa psychiatrička Tamara Tošnerová, ktorá sa špecializuje na ľudí vyššieho veku. „Určite nie, však? Kým staršie ženy takto vyrážajú do obchodov bežne, pre väčšinu mužov je to utrpenie. Do nákupného centra idú, keď niečo potrebujú kúpiť. Ale že by sa tam išlo len tak prejsť niekoľko starších kamarátov? To nie.“
Medveď dýcha!
Zistiť, že má človek agorafóbiu prejavujúcu sa stresom z nákupných centier, je pomerne jednoduché. Práve som sa predrala skupinkou šiestich pubertiačiek, ktoré zašpuntovali prevádzku na eskalátore, pretože sa s pišťaním všetky nakláňajú nad mobil jednej z nich. Dostávam sa do predajne, v ktorej predáva moja známa. Chcela som ju pozdraviť, povedať pár slov, ale nejde to, pretože hudba reve tak, že sa nepočujeme. Situáciu značne komplikuje fakt, že z protiľahlého obchodu znie rovnako hlasno hudba, lenže iná, takže sa obe melódie miesia v čosi, čo je ťažko opísateľné.
Do predajne vbieha zhruba štvorročné dieťa a vyzerá to, že narazí do skleneného regálu s parfumami. Žiaden z jeho dospelých sprievodcov nie je v dohľade. Dieťa beží ďalej, jeho pozornosť upútala skupinka medveďov ležiacich na zemi pri druhom východe z predajne. Zvieratá sú zoradené do úhľadnej skupiny, majú červené čiapky, okolo nich všetko bliká. A svet nech sa prepadne, dýchajú. Ležia a bruchá sa im nafukujú hore a dole, takže vyzerajú naozaj ako živé.
Zízam na nich rovnako ako ten chlapec, po ktorého rodičoch medzitým miestny rozhlas vyhlásil pátranie, lenže hlásenia nikto nepočuje, pretože zo všetkých obchodov znie tá hlasná hudba. Chlapec bol vylovený ochrankou a ja sa dostávam do predajne s oblečením, kde som si pred pár dňami niečo vyhliadla. Na mieste, kde to viselo, už to však nie je. Je mi horúco, predajňa je vykúrená tak na dvadsaťpäť stupňov, čo v decembri, keď zákazníci majú zimné kabáty a bundy, nie je veľmi príjemné.
Všímam si, že niečo podobné kúsku, pre ktorý som sem prišla, visí na opačnej strane predajne. Je to ono, teda to, čo pred dvoma dňami viselo bližšie ku vchodu. Uvedomujem si, že všetky veci sú inde, než boli pred dvoma dňami. Spomínam si, ako som čítala, že neustále premiestňovanie tovaru z miesta na miesto je strategický ťah na zákazníka, ktorý je tak nútený byť neustále v strehu a navyše vraj nemá pocit, že tovar je stále rovnaký.
V mojom prípade sa však ostražitosť a chuť preskúmať celú predajňu znova, pretože má na mňa pôsobiť novo a lákavo, nedostavuje. Naopak, je mi horúco, začína ma bolieť hlava a som taká otrávená, že vážne uvažujem o tom, že sa na skúšanie v kabínke vykašlem. Jednoducho zmiznem bez vyhliadnutého svetra, ktorý, stavím sa, zajtra bude visieť zase na inom konci predajne, aby to vyzeralo, že je tam stále niečo nové a iné.
Psychológia davu
Psychológ Karel Havlík spísal body, ktoré by mal človek poznať, ak chce v tomto prostredí prežiť. Ako sa nechytiť do psychologickej pasce v nákupných centrách, tak sa volá jeho rozprava. „Obchodné centrá sú založené na psychológii davu. Vo veľkých priestoroch sa stráca individualita a objavuje sa stádový pud,“ uvádza.
„Napodobňovanie hrá hlavnú úlohu. Je známe, že mnohí ľudia vstupujú do predajne bez toho, aby si dopredu dobre premysleli, čo všetko chcú kúpiť. Predajcovia sa na to spoliehajú a hneď pri vchode zhromaždia veci s lákavými podnety, ktoré potrebujú vystaviť. Snažia sa vyvolať myšlienku, že práve tento vystavený tovar dnes človek nutne potrebuje."
Má aj ďalší poznatok, ktorého znalosť môže prispieť k prežitiu v tomto nepriateľskom a rizikovom prostredí: „Obchodníci si dávno všimli závislosť nežného pohlavia od nakupovania. Žena trávi v predajni dvakrát viac času ako muž, ktorý sa často stáva brzdou pre jej míňanie. Výborným psychologickým ťahom je partnerov od seba oddeliť. Je známe, že muža priťahuje skôr technika. Nie je nič jednoduchšie, než vystaviť technické hračky blízko vchodu a partnerská dvojica je rozdelená. Ženu väčšinou technika nebaví, a tak pokračuje v nekontrolovanom nakupovaní, zatiaľ čo jej náprotivok si prezerá nové náradie, rádioprijímače, televízory a iné moderné novinky. Nie div, že útrata je zrazu vyššia, než si manželia predsavzali.“
Chápem, že tieto slová môžu vyvolať nevôľu genderovo vyvážene zmýšľajúcich ľudí, pretože genderovo vyvážené nie sú, ale medzi agorafóbmi sa na také veci nehrá. Keď sa ocitnú v prostredí obchodného centra, ide o to prežiť, teda nakúpiť potrebné veci čo najrýchlejšie, nepohádať sa s partnerom či partnerkou, nenechať sa zdeptať hlukom a horúčavou a v zdraví zmiznúť. Na nič iné už nezostáva sila.
Trápenie seniorov
Britský denník The Guardian nedávno skúmal, nakoľko Briti vnímajú nákupné centrá a supermarkety ako prívetivé. Cieľom bolo zistiť, či si ich prevádzkovatelia všimli, že britská spoločnosť rovnako ako väčšina iných európskych národov starne. Ako súvisí starnutie s nakupovaním? Veľmi. Starší ľudia často vysvetľovali, že im prekáža predovšetkým hlasná hudba v obchodoch.
Mnohých priamo odrádza od toho, aby do nich vošli. Veľmi často sa sťažovali, že čím ďalej viac supermarketov zavádza samoobslužné pokladnice. Chcú skrátka klasickú, živú pani pokladníčku. Lenže u tých klasických, živých paniach pokladníčkach, im prekáža, že sú čím ďalej rýchlejšie. Že sa tak trochu menia na robotov, ktorí expedujú tovar pri pokladniach tak rýchlo, že ho človek s priemernými reflexmi len tak tak stíha hádzať späť do vozíka. Trochu pomalší človek, obmedzený chorobou či vekom, v rýchlosti nestíha, a tak si pripadá ako nemožný somár zdržujúci všetkých okolo seba.
Britskí seniori tiež často spomínali, že ich štve, keď sa tovar v regáloch často premiestňuje, takže musia často prechádzať supermarketom zbytočne dlho a stále dookola, kým napríklad zistia, že oddelenie so sušienkami už nie je vľavo vzadu, ale je zrazu vpravo uprostred. Prieskum vzbudil pozornosť, pretože podľa prepočtu demografov budú už v roku 2050 štvrtinu obyvateľov Veľkej Británie tvoriť ľudia starší ako šesťdesiatpäť rokov. V iných európskych krajinách vrátane Českej republiky sú prognózy podobné.
Boj proti Fukušime
„Odkiaľ máš tie zlaté tenisky? Presne také by som si predstavovala,“ hovorí mi kolegyňa. Vysvetľujem, odkiaľ sú. Problém je v tom, že predajňa sa nachádza v nákupnom komplexe zvanom Karolína, ktorý pred pár rokmi vznikol v centre Ostravy. Medzi miestnymi sa ujalo označenie Fukušima, pretože ho mnohí považujú pre mesto prospešný asi natoľko, ako bola pre Japonsko prospešná havária tamojšej jadrovej elektrárne.
Pôvodné centrum Ostravy sa totiž na pár rokov zmenilo na mŕtvu zónu, pretože ľudia prestali do tamojších obchodov chodiť a presunuli sa do nákupného komplexu. Takže obchody zanikli a mŕtva zóna sa stala ešte viac mŕtvou. Lenže v Ostrave existuje skupina ľudí, ktorí sa pre to rozhodli dávať najavo nesúhlas a do nákupného komplexu zásadne nechodia.
„No tak tam ma nedostanete. Tam nevkročím,“ hovorí kolegyňa. „Ešte stále?“ „Stále. Raz som tam bola v kine, a kým som sa k nemu predrala tým zverincom, bola som taká otrávená, že som z filmu nič nemala. Nedajú sa tie topánky objednať cez internet?“ Dotyčná patrí do špeciálnej skupiny zásadových a spoločensky angažovaných agorafóbov.
Je potrebné vysvetliť, že v Ostrave je situácia trochu špecifická, pretože tamojší odporcovia nakupovania v obchodných centrách sa delia do dvoch skupín. Jedni odmietajú nakupovať vo všetkých veľkých komplexoch. Jednoducho preto, že podľa nich ide o dielo Satana, ktoré má za cieľ prebudiť v človeku mrzké túžby, trebárs túžbu po zlatých teniskách. Druhí odmietajú nakupovať iba v komplexe Karolína, pretože podľa nich mestu nič dobrého nepriniesol.
Nelogický mozog
Problém je v tom, že odporcovia nákupných centier majú čoraz menej možností, ako s nimi neprísť do styku. Chcete ísť do kina? Je v nákupnom centre. Presunuli sa sem pobočky bánk, do niektorých už aj pobočky pôšt. Z prieskumov vyplýva, že raz za mesiac nejaké obchodné centrum navštívi osemdesiat percent Čechov, štyridsať percent raz aj viackrát týždenne. Či pobyt v nich môže naozaj vyvolávať pocity úzkosti a zmätku, sa už rozhodli vedci aj zmerať.
Napríklad prebehli experimenty, pri ktorých sa skenovali mozgy ľudí pred a po nakupovaní. Alain Dagher z neurologického inštitútu v Montreale to potom komentoval: „Mozog je tam vystavený takej záplave informácií, že sa chová nelogicky. Práve na to sa prevádzkovatelia obchodných centier spoliehajú a využívajú to.“
Jeho kolega Phillip Adcock, ktorý priamo viedol výskumný projekt s názvom Vysvetlenie správania sa pri nákupoch, zverejnil záver, podľa ktorého racionálne uvažovanie človeka pretrváva iba prvých 23 minút po príchode do obchodu. Potom prudko slabne.
Po štyridsiatich minútach je už človek taký unavený, že nie je schopný racionálne vyhodnocovať rôzne veci, napríklad hodnotu peňazí. No výborne. Čo keď to znamená, že ľudia, ktorí sa v nákupných centrách cítia mizerne, sú vlastne v poriadku? Že nie sú divní a už vôbec nie chorí, ale práve naopak? Možno je to známka toho, že ich imunitný systém je ešte schopný bojovať a že ich mozog ešte pracuje. Skrátka, že zatiaľ nepodľahli. Že ešte vnímajú, cítia, žijú.