Prečítajte si rozhovor s RNDr. Danielou Gašperíkovou, DrSc. vedeckou riaditeľkou Ústavu experimentálnej endokrinológie SAV.
Existuje spojenie medzi genetikou a obezitou?
Zvýšený výskyt obezity za ostatných približne 20 rokov je vo veľkej miere pripisovaný najmä faktorom prostredia, ako sú najmä pokles fyzickej aktivity a konzumácia potravín bohatých na tuky a cukry.
Dôležitosť environmentálnych faktorov dokazujú napríklad štúdie emigrantov, kde v určitých populáciách v dôsledku zmien životného prostredia, napríklad pri emigrácii do inej krajiny, došlo k signifikantným zmenám BMI.
Pima Indiáni žijúci v USA sú priemerne o 25 kg ťažší ako Pima Indiáni žijúci v Mexiku, podobný trend je aj u Aziatov žijúcich vo Veľkej Británii alebo Afričanov žijúcich v USA. Zároveň však nárast obezity viedol k otázke, do akej miery sa spolu s faktormi prostredia zúčastňuje na vzniku a rozvoji obezity aj genetická predispozícia jedinca.
Z hľadiska výskumu obezity a jej súvislostí s genetickou predispozíciou jedinca sú nepochybne najvýznamnejšie štúdie dvojičiek a „adopčné štúdie“ vychádzajúce z faktu, že adoptované deti majú s adoptívnymi rodičmi spoločné iba environmentálne faktory, kým s biologickými rodičmi iba genetické faktory.
Ako dopadli štúdie, ktoré skúmali dvojčatá a adoptované deti a vplyv genetiky na ich obezitu? Aké závery z týchto štúdií vyplývajú?
Najväčšia adopčná štúdia bola realizovaná vo Fínsku s použitím fínskeho registra dvojičiek, kde bolo zúčastnených 7-tisíc párov dvojičiek, a táto štúdia ukázala, že 55 až 74 % konečnej hodnoty BMI je závislých od genetických faktorov.
Švédska štúdia dvojičiek, kde bolo sledovaných 356 párov dvojičiek, tento fakt potvrdila, pričom ukázala, že dedičnosť BMI je o niečo vyššia u chlapcov ako u dievčat. Zaujímavá bola aj dánska „adopčná“ štúdia s použitím, kde sledovali koreláciu medzi BMI medzi adoptovanými a biologickými rodičmi.
V tejto štúdii sa zistila nižšia korelácia BMI medzi adoptovanými deťmi a ich adoptívnymi rodičmi ako medzi deťmi a ich biologickými rodičmi. Tieto fakty podporili v posledných desiatich rokoch vedecké komunity v pátraní po génoch spôsobujúcich obezitu.
Celkovo štúdie rodín, monozygotných dvojčiat, ako aj takzvané adopčné štúdie sa konzistentne zhodujú, že dedičnosť BMI sa pohybuje medzi 40 a 70 %.
Ako toto prepojenie funguje, čo gény obezity s naším telom robia?
Na vzniku polygénovej obezity sa zúčastňuje viacero génov, pričom tieto gény jednotlivo majú iba malý efekt na telesnú hmotnosť. Sumárny efekt génov sa stáva signifikantným vtedy, keď je prítomná interakcia s faktormi prostredia, ako sú prejedanie sa, redukcia telesnej aktivity, hormonálne zmeny a socioekonomické faktory.
Je to najčastejšie sa vyskytujúci typ obezity. V prípade syndrómovej obezity sa obezita spája aj s inými klinickými príznakmi, ako napríklad intelektuálnou disabilitou, dysmorfickými črtami alebo orgánovo špecifickými abnormalitami.
Doteraz poznáme približne 20 – 30 ochorení, pri ktorých je obezita len jednou z klinických čŕt. Medzi významné výsledky, ktoré sme získali v našom laboratóriu, bolo aj prvé určenie genetickej príčiny spôsobujúcej syndróm MEHMO, čo je extrémne vzácna porucha, kde sa obezita spája so závažným klinickým obrazom s neurologickou a endokrinnou symptomatológiou.
Okrem toho, že sme určili genetickú príčinu syndrómu, prispeli sme k odhaľovaniu molekulárnych mechanizmov, ktoré potvrdili, že toto ochorenie vzniká v dôsledku porúch v regulácii tvorby proteínov.
Monogénová obezita je skupina ochorení, podmienená mutáciou v jednom géne, pričom táto zmena je natoľko závažná, že vedie k rozvoju obezity. V prípade tohto typu obezity zväčša ide o veľmi ťažkú obezitu, ktorá sa objavuje v detstve a môže, ale nemusí byť asociovaná s inými klinickým príznakmi.
Podľa odhadov tvorí do 5 percent všetkých pacientov s obezitou, jej diagnostika je dôležitá vzhľadom na špecifickú liečbu. Podstata nadmerného ukladania tuku pri monogénových obezitách je pomerne dobre objasnená – v dôsledku mutácie dochádza k narušeniu leptín-melanokortínovej osi.
Tá zohráva veľmi dôležitú úlohu v kontrole pocitu sýtosti a hladu, teda udržiavaní energetickej rovnováhy organizmu. Inými slovami, pacienti s monogénovou obezitou majú významne potlačený pocit sýtosti a zvýšený pocit hladu.
Prečo potrebujú vedci pochopiť vplyv génov na obezitu? Čo by to mohlo priniesť?
Prvý prípad monogénovej obezity bol opísaný v roku 1997 u dvoch sesterníc pakistanského pôvodu, ktoré žili v Anglicku. Obe dievčatá mali homozygotnú mutáciu v géne pre leptín, čo viedlo ku skorému rozvoju závažnej obezity.
V tomto prípade priniesol výskum možnosť tzv. kauzálnej terapie, keď sa dievčatám podal ľudský rekombinantný leptín, následkom čoho došlo k významnej strate telesnej hmotnosti.
V súčasnosti je sľubná liečba najčastejšej formy monogénovej obezity spôsobenej mutáciami MC4R, a to agonistami MC4R, ktoré sú však len vo fáze klinického skúšania. Pre ostatné formy monogénovej obezity poznáme len liečby špecifickými režimovými opatreniami, ktoré zahŕňajú znížený kalorický príjem a zvýšený telesný výdaj.
Zrejme mnohí obézni ľudia dúfajú, že sa raz podarí aj vďaka týmto výskumom vynájsť liek na obezitu. Ako ďaleko sme od neho?
Viac ako s istotou možno povedať, že nebude existovať jedna jediná „zázračná pilulka“, vďaka ktorej budeme môcť jesť, koľko chceme. Na druhej strane je veľmi dôležité poznať príčiny vzniku jednotlivých foriem obezity, čo určite prispeje k možnosti „liečbe šitej na mieru“ pacienta, či už režimovej, farmakologickej alebo chirurgickej.
Ako by sme mohli zastaviť epidémiu obezity?
Obezita sa stáva vážnym nielen lekárskym, ale aj psychologickým, sociálnym a ekonomickým problémom. Ochorenie, najskôr postihujúce predovšetkým populáciu ekonomicky rozvinutých štátov Európy a USA, sa šíri celým svetom.
Aj preto Svetová zdravotnícka organizácia vyhlásila obezitu za epidémiu 21. storočia. Čo je však naozaj alarmujúce, sú výsledky anglickej štúdie publikovanej v roku 2016, kde porovnávali BMI 20 miliónov mužov a žien počas rokov 1975 – 2014.
Štúdia sa skladala z údajov zo 186 krajín, kde celkovo bolo v roku 1975 obéznych 105 miliónov ľudí, pričom v roku 2014 to bolo až 641 miliónov. Na druhej strane v tom istom období stúpol počet podvyživených ľudí z 330 miliónov na 462 miliónov.
Tieto čísla sú na zamyslenie a ako túto epidémiu zastaviť, je otázka, ktorou sa budú musieť zaoberať nielen lekári a výskumníci, ale aj decízna sféra a priemysel.