Na konci roka 2011 laickú aj časť odbornej verejnosti zaskočila informácia, že v laboratóriách bola umelo vytvorená nebezpečná forma vtáčej chrípky, ktorá by snáď mohla spôsobiť veľkú pandémiu. Presnejšie by sme mali povedať "v laboratóriách", pretože išlo o dve nezávislé štúdie dvoch rôznych tímov, uvádza Technet.cz.
Prvú viedol Ron Fouchier z univerzity v holandskom Rotterdame, druhú Jošihiro Kawaoka (angl. Transkripciou Yoshihiro Kawaoka) z Wisconsinskej univerzity v Madisone. Obaja sú uznávaní odborníci v odbore s rozsiahlymi skúsenosťami a každý trochu iným spôsobom vytvoril nové kmene vtáčej chrípky H5N1.
Ku vzruchu prispela skutočnosť, že vedci patogénom pridajú nové schopnosti v podstate pravidelne. Označujú sa ako GOF experimenty ( "gain-of-function", teda "pridanie funkcie") a majú rôzne ciele a využitie. Cieľom môže byť napríklad ako u Kawaokovej práce vytvoriť vírus, ktorý bude lepšie rásť v laboratóriách, aby sa dala ľahšie vyrábať vakcína proti chrípke.
Táto informácia sa však vo väčšine správ neobjavila, zato takmer nikde nechýbala informácia, že "vylepšený" vírus mal mať schopnosť šíriť sa vzduchom aj medzi cicavcami, konkrétne fretkami. Tie sa k podobným experimentom používajú, pretože majú dýchacie cesty v mnohých ohľadoch podobné ľuďom (na ľuďoch sa z pochopiteľných dôvodov takéto patogény jednoducho skúšať nedajú). Výsledkom teda podľa prvých nepotvrdených informácií malo byť vytvorenie toho, čoho sa epidemiológovia tak dlho obávali: vírusu vtáčej chrípky, ktorý by sa mohol účinne šíriť medzi ľuďmi.
Aspoň také boli zvesti, pretože konkrétnych informácií bolo málo. Vedelo sa však, že Fouchier a Kawaoka výsledky spísali, pri snahe o vydaní však narazili. Americká Národná vedecká expertná rada pre biologickú bezpečnosť (NSABB) ju neodporučila do tlače.
Táto rada pozostáva z nezávislých odborníkov a má hodnotiť všetky biologické práce, ktoré by mohli obsahovať zneužiteľné informácie. Funguje od roku 2001 a Fouchier a Kawaoka boli vôbec prví vedci, ktorých prácu z bezpečnostných dôvodov rada odporučila nevydávať. Nešlo pritom iba o obavy zo zneužitia teroristami či inými štátmi. Rada sa evidentne obávala, že keby sa experimenty pokúsili zopakovať v iných, horšie vybavených laboratóriách s menej skúseným personálom, mohlo by dôjsť k nehodám, vrátane úniku vírusu.
Čo sa nesmie hovoriť
Na konci roka 2011 tak vypukol zmätok. O štúdii už nebolo možné otvorene hovoriť, pretože predstavovala doslova ohrozenie národnej bezpečnosti. Vedci, ktorí štúdiu čítali, o nej nesmeli informovať. Novinári aj verejnosť si tak museli vystačiť len s dohadmi a neúplnými informáciami a nie je divu, že divoké domnienky sa šírili ako chrípkový vírus v zimnej sezóne (my sme sa pokúsili s nejasnosťami vyrovnať v tomto článku, z ktorého asi najlepšie pochopíte, ako málo sa v danej chvíli vlastne vedelo).
Najhlasnejšie bolo počuť varovné hlasy, ako to v podobných situáciách býva. Ozval sa vtedy napríklad Donald Henderson, šéf skupiny, ktorá viedla očkovaciu kampaň vedúcu k odstráneniu pravých kiahní. Nestor odboru napísal spolu s dvoma slávnymi kolegami text, v ktorom vyhlásil, že riziká Fouchierovho a Kawaokovho výskumu prevažujú nad jeho prínosmi. Ešte väčší dopad mala petícia "Cambridgskej pracovnej skupiny", pod ktorú sa podpísalo zhruba dvesto vedcov (hoci nie nevyhnutne virológov či špecialistov na chrípku), podľa ktorých riziká prevažujú nad možnými prínosmi štúdie.
Počas nasledujúcich mesiacov však výsledky zverejnené boli. Tridsiateho marca NSABB v novom vyjadrení zmenila rozhodnutie a obe štúdie odporučila zverejniť. Zmena mala niekoľko príčin, tou najdôležitejšou zrejme však bolo, že sa vyjasnili niektoré predchádzajúce nejasnosti okolo výsledkov a ukázalo sa, že vírus zrejme tak nebezpečný nie je.
Údajne predovšetkým kvôli štylistike členovia komisie NSABB pôvodne získali z textu nesprávnu predstavu o smrteľnosti vírusu, a štúdie tak de facto neboli šťastne napísané. Napravila to vraj druhá, štylisticky, ale nie fakticky, upravená verzia textu, ktorá jasne hovorí, že vírus sa nedokázal medzi fretkami účinne šíriť vzduchom.
Šéf rady vtedy novinárom povedal, že ak by rada dostala tieto verzie oboch prác hneď na začiatku, nikdy by neodporučila, aby neboli vydané. Rade tiež epidemiológovia a virológovia predložili nové argumenty vysvetľujúce prínos podobných pokusov (v tomto prípade predovšetkým pre poznanie faktorov uľahčujúcich prenos vírusu vzdušnou cestou).
Otázky okolo výskumu však pretrvávali. V októbri 2014 sa do veci vložil Biely dom, ktorý vyhlásil moratórium na podobné výskumy v USA do chvíle, než pre nich americké ministerstvo zdravotníctva (HHS) vytvorí nové pravidlá. Obmedzenie sa dotklo celkom 18 štúdií, ktoré slúžili na "vylepšenie" chrípky aj vírusu MERS (tzv. Blízkovýchodný respiračný syndróm).
To sa stalo na jeseň 2017. Zhruba od konca tohto roka si tak mohli vedci žiadať o nové granty, a minimálne už spomínaný Ron Fouchier v tej dobe novinárom povedal, že to nepochybne čoskoro urobí.
Možno by tak nemalo byť prekvapením, že v januári tohto roku boli prvé granty udelené a experimenty s "vylepšenou" chrípkou môžu znovu začať. Nemalo by, avšak je. Celý proces evidentne prebiehal úplne nenápadne, samotní vedci (pochopiteľne) aj štát (už menej pochopiteľne) o priebehu procesu a jeho výsledkoch mlčali, kým sa o nich nedozvedela reportérka časopisu Science.
Podľa jej informácií v januári americké HHS udelilo grant Kawaokovej skupine, aby vytvorila vírus vtáčej chrípky H5N1, ktorý by sa mal dokázať šíriť kvapôčkovou infekciou z fretky na fretku. Fouchier by mal pracovať na grante, ktorý by mal prispieť k lepšiemu poznaniu faktorov ovplyvňujúcich virulenciu chrípkového vírusu, teda jeho schopnosť spôsobovať chorobu u nakazených.
Vedci pritom musia splniť celý rad nových podmienok, napríklad musia okamžite úradom ohlásiť, ak sa im podarí vytvoriť vírus, ktorý by sa ľahko prenášal a zvieratám spôsoboval vážnejšie ťažkosti. Inak povedané, vedci musia splniť celý rad štandardných kritérií pre prácu s patogénmi, ale navyše im k nim pribudol ešte rad ďalších.
V oboch prípadoch ide jednoducho povedané v podstate o opakovanie, či rozvedenie práce, ktorá vzbudila taký rozruch pred siedmimi rokmi - len tentokrát naozaj úplne bokom verejného záujmu.
Druhé kolo
Ani jeden z experimentov ešte nezačal, avšak akonáhle sa informácie dostali na svetlo, rýchlo sa znovu ozvali varovné hlasy. Dlhoročný kritik podobných experimentov Marc Lipsitch, epidemiológ z Harvardu (a de facto teda nie odborník na chrípkové vírusy), vydal vo vplyvnom denníku Washington Post, podľa ktorého titulku "USA platí nebezpečný experiment, o ktorom by ste podľa nej nemali vedieť". Podobné výhrady, hoci zvyčajne menej expresívne podané, zazneli aj v iných médiách a z iných úst (napríklad Forbes či Vox).
Zhŕňajú v podstate všetky predchádzajúce výhrady, ale výraznejší priestor venujú predovšetkým nedostatočnej informovanosti verejnosti - a tiež samozrejme ich samotných. Znovu sa tak v niektorých ohľadoch vraciame do situácie z roku 2011, kedy sa o projekte vedelo, ale nemali sme k dispozícii podrobnosti. A kedy sa tak darilo doslova pandemickým fámam a dohadom až do chvíle, než boli zverejnené podrobnosti a zvesti o "superviru" tak vzali za svoje.
Zvolený postup je o to prekvapivejší, že skutočne existujú veľmi dobré odborné dôvody, prečo by podobné experimenty mohli byť prínosné - aj keď zatiaľ nie je jasné ako. Z technických dôvodov je prakticky vylúčené, že by prispeli k vytváraniu zásob vakcín proti prípadnej budúcej pandemickej chrípke, ako aj sami ich zástancovia hovoria.
Každý pochopí, že by bolo užitočné presnejšie zistiť, prečo sa niektoré kmene chrípkových vírusov tak dobre prenášajú vzduchom a iné nie a tiež prečo sú niektoré nebezpečnejšie ako iné. Experimenty s "pridaním funkcie" v tomto prípade podľa mnohých odborníkov - a to predovšetkým naozaj špecializovaných virológov - naozaj môžu pomôcť pochopiť, ako sa vírus šíri.
Samozrejme, rovnako ako u iného výskumu platí, že výsledok nie je dopredu známy. A tak tiež jasné, či na jeho základe bude možné podniknúť nejaké ďalšie kroky, napríklad vyvinúť nové detekčné metódy možných pandemických kmeňov.
Ako kritici upozorňujú, podobné pokusy majú svoje riziká. V princípe nikdy nemožno vylúčiť, že vírus unikne, alebo sa niekto nepovolený dozvie viac, než by mal. Aj v tých najlepších laboratóriách môže dôjsť k nehodám, vedci avšak s extrémne nebezpečnými patogénmi pracujú v laboratóriách desaťročia a vážnych problémov nebolo veľa (a k najväčšej a najnejasnejšej nehode došlo v tajnostkárskom ZSSR, zrejme počas tajného programu na vývoj biologických zbraní, čo je predsa len iný prípad).
Ide teda predovšetkým o to, či veríte schopnosti "systému" podobné výskumy kontrolovať a dozorovať. Nie všetci kritici sa evidentne v túto chvíľu nechali presvedčiť, aj keď naozaj presvedčivých dôkazov o možných rizikách je pomenej.