Slová, ktoré zazneli pri vyhlasovaní Nobelovej ceny za chémiu v roku 1960, podľa serveru Xman.cz zneli veľkolepo: "Len naozaj zriedka sa stáva, že by objav na poli chémie našiel také uplatnenie a veľmi výrazne ovplyvnil ľudské bádanie v toľkých rozmanitých odboroch. Len máloktorý objav sa kedy tešil tak širokému záujmu verejnosti."
Tak veľkému uznaniu kolegov sa tešil Willard Libby, americký fyzikálny chemik, ktorý objavil a opísal datovania pomocou uhlíka 14C. Jeho rádiokarbónová metóda dokázala s veľmi vysokou presnosťou zaradiť biologický materiál do historického kontextu. Turínske plátno, múmie faraónov, zvitky od Mŕtveho mora alebo kostrové pozostatky zo Stonehenge? Libbyho metóda dokázala potvrdiť ich veku, a tým výrazne zamávala s vedeckým poznaním. Lenže ako sa Libby dopracoval na vrchol, kolegovia pre neho dobrého slova väčšinou nemali.
Muž, ktorý verí na silové riešenie
V päťdesiatych rokoch bol považovaný, slušne povedané, za zatrpknutého frfloša. Prečo? Aktívne sa zasadzoval o tvorbu jadrového arzenálu Západu, otvorene kritizoval mierové hnutia a vystupoval proti iniciatívam na akejkoľvek americké odzbrojenie. Bol skalopevne presvedčený o tom, že nič ako definitívne nukleárny armageddon nehrozí. Presnejšie povedané, veril, že aj jadrový konflikt sa dá s patričnou prípravou prežiť.
Aby to uštipačným kolegom z univerzít dokázal, vybudoval si pod svojím rodinným domom jadrový kryt. Ten však bohužiaľ kvôli poruche na elektroinštalácii po niekoľkých týždňoch vzplanul. "To dokazuje nielen to, že existuje Boh, ale tiež že má zmysel pre humor," vtipkoval fyzik Leo Szilard, kritik testov jadrových zbraní.
Rádioaktivita je celý jeho život
Libby bol s jadrovými a vodíkovými zbraňami zrastený viac ako pevne, zúčastnil sa totiž ich vývoja od samého začiatku. Najprv spolupracoval s chemikom Haroldom Ureyom na výrobe prvej atómovej bomby v rámci projektu Manhattan. Jeho prísne tajnou úlohou bola plynová difúzia a obohatenie uránu 235.
Po vojne sa stal členom americkej komisie pre atómovú energiu a po mnoho rokov viedol Inštitút geofyziky a planetárnej fyziky, neustále mal kontrakt s americkými ozbrojenými silami, konkrétne s letectvom. A práve pre letectvo Libby, ktorý sa okolo roku 1953 ešte len hrá s teoretickým polčasom rozpadu uhlíka, starostlivo vypracoval kuriózny výskumný projekt. Volá sa Sunshine a je prísne tajný. Jeho nezvyčajnosť pritom nevychádza ani tak z riešeného téme, ktoré je v čase studenej vojny veľmi praktické, ale skôr z netradičného bádateľského prístupu, aký Libby zvolí.
Projekt Sunshine totiž hľadá odpoveď na otázku, či sa dá prežiť jadrový konflikt. Libby nepochybuje, že v dohľadnej dobe k niečomu takému dôjsť môže. Zaujíma ho, ako môže séria jadrových explózií ovplyvniť prírodu, pôdu, úrodu, zdravie ľudí v oblastiach výbuchom bezprostredne nezasiahnutých. A čo s ľuďmi robia v tej dobe pravidelné testy jadrových zbraní.
Svojou prácou nadväzoval na predchádzajúci nemenej tajený Projekt Gabriel, s ktorého výsledkami však bol do krajnosti nespokojný. Jeho autori totiž tvrdili, že s biosférou na Zemi by nezamávalo 2 500 ani 10-tisíc jadrových výbuchov, ekvivalentných bombe z Hirošimy. Bez toho by to podložili solídnymi dôkazmi.
Tomu sa Libby zdráhal uveriť, videl medzeru v poznaní a chcel ju zaplniť. Dobre vedel, že napríklad rádioaktívny izotop Sr-90, ktorý je najčastejšou súčasťou spádu po výbuchu jadrovej pumy, dokáže zotrvať v prostredí minimálne tridsať rokov a negatívne pôsobiť na svoje okolie.
Hľadáme vykrádačov hrobov. Súrne
Chce teda na požiadanie letectva Spojených štátov amerických a korporácie RAND skúmať vplyv rádioaktívnych izotopov na ľudské tkanivá. Koncentrácia stroncia sa v laboratóriu dobre zisťuje zo spopolnených pozostatkov. Lenže tu je jeden podstatný problém. Kde tie ľudské tkanivá zohnať? Oficiálne to totiž dosť dobre nejde, zvlášť keď si má projekt Sunshine zachovať svoje utajenie.
Libby si dokonca nechal od nezávislej právnej spoločnosti vypracovať rozbor platnej legislatívy, aby zistil, za akých podmienok by mohli byť krádeže tiel bez vedomia pozostalých alebo pochovaných legálne. Nepochodil. A tak to skúsil inak.
"Na analýzu máme absolútny nedostatok vhodných vzoriek, zvlášť potom detských tkanív," bude sa 18. januára 1955 sťažovať Libby spolupracovníkom: "Ja naozaj neviem, ako sa k nim dostať. Ale je to otázka primárnej dôležitosti. Viete čo? Ak náhodou poznáte niekoho, kto je dobrý vo vykrádaní hrobov, dajte mu na mňa číslo. Môže veľmi pomôcť celej našej vlasti."
Akokoľvek bola ona výzva podivná, zafungovala. Netrvalo dlho a do jeho laboratórií v Chicagu skutočne začali prúdiť anonymným popiskom označené "vzorky" z celého sveta, od Austrálie cez Indiu po Európu. "Odkiaľ presne pochádzal materiál na pokusy, vám nepoviem, nikto to radšej vedieť vlastne ani nechcel," spomínal neskôr doktor John Laurence Kulp, profesor Univesrity of Columbia, ktorý sa na experimentoch podieľal.
"Existovali proste určité kanály, ktoré dokázali zabezpečiť dostatok vzoriek na testovanie v celej šírke hľadaného vekového spektra. Tí ľudí nám boli schopní dodať akýkoľvek dopytovaný tovar. Mali sme štyroch hlavných zásobovačov, ktorí dodávali materiál z prakticky akejkoľvek geografickej zóny sveta," líčil. Priamo v Štátoch prúdil tovar z Houstonu, Vancouveru a New Yorku. "Práve tak ľahko sme však mohli dostať materiál z Portorika," dodáva Kulp. "Prakticky ktokoľvek zosnulý v tejto oblasti mohol byť náš."
Zásobovacích kanálov vraj existovalo dokopy 26 a do šesťdesiatych rokov dodali do Libbyho laboratórií vyše šesťtisíc vzoriek ľudských kostí. Nie nevyhnutne celých tiel, často len nepatrných fragmentov. Nadväzujúce experimenty v nasledujúcich rokoch si vyžiadali ďalšie štyri tisícky vzoriek tkanív.
Osudy anonymných vzoriek
Zo sprievodnej listiny sa bádatelia dozvedia napríklad len to, že vzorka B-1102 pochádza z mrtvolky bližšie nešpecifikovaného osemmesačného dieťaťa alebo že tkanivo označené B-595 patrilo pôvodne trinásťmesačnému dievčatku. Sú tu aj staršie exempláre. Vzorka B-199 patrila 34-ročnému mužovi z Vancouveru, ktorý zomrel na encefalitídu. Vancouver bol dobrým zdrojom podpultových ľudských tiel, na Projekt Sunshine odtiaľ prišlo 127 tiel.
Zahanbiť sa však nenechala ani Veľká Británia, požadovanými detskými tkanivami pravidelne zásobovala USA aj nemocnice v Middlesexe u Croydon. Stále to znie len ako trochu morbídny príbeh o šialenom bádateľmi, ktorý na neoficiálnej báze spolupracuje so zlodejmi tiel a vykrádačmi hrobov. Lenže tak úplne veselé to zase nie je.
Svoje o tom vedela aj Jean Prichardová. Pri predčasnom pôrode v roku 1957 priviedla na svet mŕtve dieťa. Keď sa smútiaca vydala pre ostatky do márnice, aby ho mohla riadne pochovať, zistila, že jej ho nechcú vydať. Telíčko bolo buď "založené", administratívnou chybou omylom spálené, alebo už pochované, tvrdili jej.
Až neskôr sa ukázalo, že neživému dojčamu boli odňaté obe nohy a expedované do laboratórií doktora Libbyho. Zahmlievanie o stratenom tele bolo súčasťou kamufláže spomínaného činu. Prípadu sa oveľa neskôr chopili britskí novinári, ktorí zistili, že podobná prax sa často odohrávala aj v ďalších nemocniciach. V Cambridge, Newmarketu, Norwichi a Chelmsforde. Dielom pre potreby domáceho i zahraničného výskumu.
Uistenie, že sa s nelegálne nadobudnutými pozostatkami blízkych zasa "nič tak zvláštne nestalo" a všetky sa nakoniec dočkali v chicagských laboratóriách kremácie, pozostalých neupokojilo. Británia s Amerikou na dodávkach tiel a tkanív spolupracovali vedome, s tichým súhlasom vlády. Tvrdenie o tichom súhlase však stojí na vratkých nohách, americká ani britská vláda nikdy oficiálne nevydala memorandum, ktoré by krádeže tiel či ich časti nejako schvaľovalo. Politici a úradníci proste len ponechali bádateľom voľnú ruku pri zháňaní materiálu a nebránili im v pokusoch, ktorých výstupy vtedy nutne potrebovali.
V roku 1958 sa časť výskumnej vetvy projektu Sunshine presunula do Belgicka, kde aj naďalej pracuje s takto získanými časťami tiel. Projekt Sunshine bol oficiálne ukončený v roku 1974, verejnosť sa o ňom prvýkrát dozvedela v roku 1995. Vtedy totiž americký prezident Bill Clinton nariadil prísne vyšetrenie popisovaných udalostí. Tou dobou už je však Willard Frank Libby, laureát Nobelovej ceny, čestný člen americkej akadémie vied, nositeľ ceny Alberta Einsteina a ďalších významných ocenení, pätnásť rokov po smrti.