Počítačové hry za posledných dvadsať rokov prešli dramatickým vývojom. V ich zábavnosti sa však skrýva aj nebezpečenstvo, virtuálne svety sú totiž často oveľa zaujímavejšie než ten náš skutočný. U mladistvých, nejde v prípade hraní hier ešte o závislosť, ale skôr o nastavenie miery, hraníc a pravidiel v rodinnom prostredí a ich dodržiavanie, hovorí pre iDNES.cz terapeut Jiří Koreš, ktorý sa problematike závislostí venuje už sedemnásť rokov.
Kde je rozdiel medzi závislosťou a koníčkom? Prečo sa tak často nehovorí napríklad o závislostiach od sledovania seriálov, rybárčenia či sociálnych sietí, keď aj týmito činnosťami niektorí ľudia trávia väčšinu voľného času?
Dobrá otázka na úvod. Poďme si najskôr povedať, čo je to závislosť a trochu to celé zjednodušiť. Existuje niekoľko definícií, ktoré majú spoločné kritériá pre určenie závislosti. Tými sú napríklad odvykacie príznaky, zvyšovanie tolerancie, neschopnosť ovládať alebo obmedziť používanie/činnosť, ďalej pokračovanie v činnosti/užívanie aj napriek tomu, že mi táto aktivita prináša zjavné problémy napríklad do iných oblastí života, ako sú vzťahy, zamestnanie alebo škola. Ak sa nad touto definíciou zamyslíte, je možné ju vzťahovať na návykové látky aj na hranie hier. Priznajte si, kto z vás si niekedy povedal, že skončí hrať o desiatej večer a potom si uvedomil, že je polnoc? Alebo vďaka preflámovanej noci ráno zaspal do školy a nezvládol test?
Aby to bolo ešte o trochu zložitejšie, časť odbornej verejnosti vníma hranie hier skôr ako obsedantne kompulzívnu poruchu. Túto poruchu možno zjednodušene charakterizovať ako opakovanie nejakej činnosti, ktorá prináša uspokojenie, a naopak napätie pokiaľ túto činnosť nevykonávam, bez toho aby som bol schopný reflektovať problémy, ktoré mi táto činnosť prináša.
Rozdiel medzi závislosťou a koníčkom je podľa môjho názoru práve v miere škodlivých následkov. Touto optikou by sme sa rovnako mohli pozerať na závislosť od sociálnych sietí, čo je relatívne častá téma, jedla, rybárčenia alebo, ako hovoríte, sledovania seriálov. O týchto oblastiach sa nehovorí jednoducho preto, že tieto činnosti nevykonáva v rizikovej miere toľko ľudí ako hranie hier.
Ak by napríklad tretina stredoškolákov mala problémy s učením pre každonočné rybárčenie, potom by sa z toho isto stal problém donekonečna riešený médiami. Tým sa dostávame k ďalším dôvodom. Hranie hier je stále relatívne nová činnosť, ktorej časť rodičov tak úplne nerozumie, pretože ju nezažila v takej miere ako dnes. A na záver to najdôležitejšie – najmä u mladistvých nejde v prípade hrania hier ešte o závislosť, ale skôr o nastavenie miery, hraníc a pravidiel v rodinnom prostredí a ich dodržiavanie.
Nakoľko je závislosť od počítačových hier naozaj nebezpečná? Veď jediné, čo človek hrám obetuje, je „len“ čas, maximálne sociálny život, čo sa, na rozdiel od zničeného zdravia alebo dlhov z drog či gamblingu, dá vždy napraviť.
Odpoviem otázkou. Čo viac v živote máte ako čas a sociálny život? Pre starších je odpoveď jasná, ale chápem, že pre mladistvých ide o veličiny, ktoré ešte nie sú dôležité. Času je dosť a sociálny život zvládnem na sieti alebo ho mám dosť v škole. Ale poďme na tie nebezpečenstvá. Prvé spočíva v tom, že dôsledky nadmerného hrania na seba dajú dlho čakať a o to horšie sa potom naprávajú.
V tomto ohľade ich môžeme prirovnať k cigaretám. Dôsledky každodenného užívania heroínu človek pozoruje už o pol roka, ale fajčiť môžete napríklad 20 rokov bez pocitu výrazných ťažkostí. Lenže potom máte napríklad rakovinu a to už je neskoro. Hranie hier tiež neprináša problémy hneď. Keď vynechám fyzické následky, na ktoré každý výrobca hier alebo techniky upozorňuje v príbalovom letáku – zrak, držanie tela alebo epilepsia –, sú to najmä následky v oblasti psychiky. V sociálnej oblasti sa môžu následky prejaviť až neskôr. Treba si opäť povedať, či v samotnom hraní hier vidím problém. Hra rozvíja intelekt, dokážete sa pri nej odreagovať, komunikujete s ostatnými hráčmi. Ak nastane problém, je oproti iným činnostiam spôsobený z veľkej časti mierou hrania.
Nie je závislosť na PC hrách spôsobená skôr hernou komunitou, ktorou človek nahrádza skutočných priateľov? Existuje vôbec aj závislosť na príbehových hrách pre jedného hráča, alebo ide len o problém "nekonečných" multiplayerových hier?
Herná komunita je určite jeden z dôležitých faktorov potencionálnej "závislosti". Lenže zasa sme pri tých termínov. Čo sú ozajstní priatelia a čo je herná komunita? Pre každého trochu niečo iné. Asi by sme sa zhodli na tom, že "skutočný priateľ" je ten, ktorý vám vždy pomôže, môžete sa na neho spoľahnúť, berie vás takých, akí ste a tak ďalej. Lenže čo ak hráte online hru s ozajstnými priateľmi, s ktorými sa inak vidíte osobne? Alebo čo keď skutočných priateľov máte a hry hráte s tými ostatnými?
Dôležité je uvedomiť si, že kontakt s človekom v online prostredí je nenáročný, väčšinou bezpečný a zaujímavý. Pre takýto kontakt totiž nemusíte nikam chodiť, obliekať sa alebo umývať. Nikto vás nehodnotí podľa toho, ako vyzeráte, a nikomu nemusíte hovoriť nepríjemné veci do očí. To všetko v realite vyžaduje nejaké úsilie. V online kontakte toto všetko odpadá, navyše ste hodnotený podľa toho, čo v hre viete. A môžete si pokojne zanadávať alebo zavtipkovať, aj keď by vám to v realite tak nešlo. To všetko je lákavé, a pokiaľ práve trpíte nejakým handicapom, potom dvojnásobne. Takže prečo nezostať pri tomto type kontaktu?
Negatívnym dôsledkom tohto jednania býva vyhýbavosť pri fyzickom kontakte, neobratnosť v sociálnych vzťahoch alebo osamelosť. To však nepríde hneď, ale ide o dlhodobý vývoj. Klienti, ktorí hrajú PC hry a chodia k nám do poradne, majú vždy nejaký dôvod, ktorý ich k tomu vedie. Na pozadí je neúspech v škole, šikanovanie, nepochopenie, problémy s komunikáciou v rodine, úzkosti. Nejde o "závislosť" a ak sa nám podarí odstrániť príčinu a človek je spokojný vo svojom reálnom živote, respektíve svete, potom už nemusí byť jeho hlavnou prioritou a náplňou hranie hier.
Ako spoznám, či som ja alebo môj blízky skutočne závislý? Sám som mal na začiatku strednej školy obdobie, keď som hraním trávil všetok voľný čas, ale prešlo to samo od seba. Nedeje sa tak bežne, keď človek dospieva?
Problém je skôr v tom, že človek len málokedy sám požiada o pomoc. Najprv problém, samozrejme, popiera. Potom je potrebné si tiež uvedomiť, že od problémového správania je k závislosti ešte dlhá cesta. Do našej poradne privedie veľkú časť klientov niekto z ich blízkych, pretože okolie väčšinou vníma problém skôr ako samotný klient. Potom už stačí byť k sebe úprimný. Mnoho ľudí v mojom okolí sa ma často pýta: Som závislý? Pijem veľa, hrám veľa? Ja sa ich na oplátku pýtam, či im tá činnosť prináša do života nejaké problémy. Napríklad vo vzťahoch, v práci, v škole. Vaše okolie je taký prvý indikátor. čo s tým urbíte potom, je už na vás.
K druhej časti otázky. Je to ako hovoríte. U väčšiny ľudí to prejde samo a netýka sa to len hrania, ale veľakrát napríklad aj drog. Mali sme v poradni chlapca, s ktorým sme riešili množstvo problémov spojených s dospievaním, hraním hier na úkor školy a podobne. Jedného dňa sa zamiloval, odložil konzolu a bolo hotovo. Nechcem to tým ale úplne zľahčovať. Dospievanie je určite veľmi významný faktor.
S akým najzávažnejším prípadom závislosti na hrách ste sa doteraz stretli?
Každý prípad je závažný a nikdy nemožno porovnávať mieru utrpenia, respektíve prežívania. Keby som opísal, že niektorý hráč hral dvadsať hodín denne, neumýval sa, nechodil do školy a pri odpojení kábla k PC demoloval nábytok, bolo by to určite šokujúce, ale závažná na tom bola skôr tá priepasť v komunikácii, neschopnosť situáciu napraviť a rad príčin, ktorý k tomuto stavu viedol. Bolesť z šikanovania v škole, nepochopenie zo strany rodiny a to, že hráč už nevidí cestu von, prípadne sa ju ani nesnažia hľadať, aj keď tuší, že je to problém.
Ak má nejaký rodič pocit, že jeho dieťa trávi hraním príliš veľa času, ako by mal správne postupovať? Pamätám si, že keď mi rodičia rôznymi opatreniami obmedzovali čas pri počítači, trávil som len viac času premýšľaním nad tým, ako ich obísť.
Čo popisujete je ale prirodzená reakcia, či už je ovplyvnená zvedavosťou, rebéliou alebo proste len uprednostňovaním niečoho zábavného. Rolu hrá opäť rad faktorov. Hlavnú rolu zohráva stále komunikácia, aj keď je niekedy zložitá. Teda vysvetľovať, čo chcem a prečo to ako rodič chcem, aj keď sa zdá, že potomok nepočúva. Podporovať alternatívy trávenia času a zároveň z hry nerobiť strašidlo. Zapojiť sa, pýtať sa, o čo ide, prepojiť hru s realitou a súčasťou života.
Zároveň je dôležité ísť príkladom. Mama, ktorá na chvíľku vstane od Facebooku, aby vám vytrhla kábel od počítača, než si doleje ďalší pohár vína, tým príkladom nie je. Myslím, že dôležitý je tiež zdravý nadhľad, teda nebyť ľahostajný a ignorovať, čo dieťa robí. Zároveň nešalieť z toho, že ma zakaždým nepočúva a hľadá si svoje cestičky. Učí sa tým sebapresadeniu, hľadá hranice. Asi by som skôr bol ako rodič znepokojený, ak by ma dieťa slepo počúvalo.
Sú pre vyliečeného „závisláka“ hry permanentným nebezpečenstvom a mal by sa im navždy vyhýbať?
Nie som bezvýhradným zástancom tohto názoru napríklad ani pri alkohole. Je potrebné si uvedomiť riziká a vedieť, že na to správanie mám dispozície. A potom sa sám rozhodnúť, či sa vzdám hier, alkoholu či iných návykových látok navždy a úplne, alebo nie. Rozhodne každému odporučím, že by sa mal svojej závislosti vyhýbať, ale ak príde a chce skúsiť kontrolovane hrať, nevyhodím ho, ale pracujem s touto zákazkou. Niekomu ale táto "pečiatka" vyhovuje a v podstate s tým nemusí mať starosti. Nemôžem a hotovo. Prečo nie?
Je to ale trochu niečo iné pri alkohole, niečo iné pri liečení gamblerstva a niečo iné pri PC hier. Zdravotné riziká sú úplne inde. Záleží na zhodnotení toho, čo ma k prípadnej závislosti viedlo a čo mi priniesla. Ak ma k nej viedla povedzme samota a nedostatočné uspokojenie z reálneho života, prinieslo mi to len prehĺbenie tejto sociálnej situácie a zdravotné komplikácie. Ak som rozhodnutý, že to takto nechcem, musím si ďalej v živote dávať pozor, aby som v podobných situáciách opäť neskĺzol k nežiaducemu správaniu. Rozhodnutie je na každom.