Na otázku Lidoviek odpovedal prof. RNDr. František Vyskočil, DrSc., Katedra fyziológie Prírodovedeckej fakulty UK a Fyziologického ústavu Akadémie vied ČR.
Plávajú zdanlivo pred očami, pričom každé oko ich má iné, alebo sú len v jednom oku. Niekedy bývajú ostrejšie, niekedy rozmazané. Najčastejšie ich spozorujeme pri čítaní z bieleho papiera alebo pri pohľade na svetlú stenu, strop alebo modré nebo.
Ak ste sa niekedy skúsili zamerať na niektorú z týchto škvrniek, potom viete, že to nejde. A pri nepatrnom pohybe oka často rýchlo zmiznú, aby sa po chvíli zas vrátili - ako drzé muchy na jahodový koláč na záhrade. Podľa toho tiež dostali svoj ľudový a nakoniec aj odborný názov muscae volitantes, čo znamená "lietajúce mušky".
Ani keď sa niektorá škvrnka alebo vločka dostane priamo do zorného poľa, nedokážeme hneď určiť, o čo sa jedná. Každopádne ak žmurkneme bez pohnutia očami a škvrnka sa posunie či zmizne, niečo vám "padlo do oka" a smietka leží na jeho povrchu.
Ak sa však "mušky" posunú len málo alebo vôbec, svedčí to o tom, že sú vo vnútri oka - v sklovci. Zákaly sa nachádzajú za očnou šošovkou, preto zostávajú neostré. Jedine keď sa chvíľu pozeráme hore, dostanú sa čiastočky k sietnici a sú ostrejšie.
Sklovec je hmota vypĺňajúca vnútro očnej gule. Má rôsolovitý charakter vďaka obsahu kyseliny hyalurónovej, ktorú produkujú hyalocyty, zhluky buniek na okraji sklovca. Tie hrajú zásadnú úlohu v udržiavaní jeho transparentnosti a vyrábajú tiež proteín kolagén typu II. Sklovec nie je o veľa hustejší ako voda. Ak sa chcete teda zamerať na nejakú škvrnku, môže pri rýchlom pohybe oka odplávať zo zorného poľa.
Odkiaľ sa berú?
Odkiaľ "mušky" pochádzajú? Niektoré predstavujú pozostatky rastu a dozrievania oka pred naším narodením. V počiatočných fázach vývoja totiž vnútro oka plodu vypĺňajú rôzne podporné vlákna a bunky. Tie sa zhruba v čase pôrodu zmenia v sklovec. Niektoré bunky alebo zlomky vlákien ale môžu pretrvať a plávať v sklovci, ktorý sa už počas života neobmieňa - na rozdiel od čírej tekutiny v prednej očnej komore medzi rohovkou a šošovkou.
V sklovci je tiež sklovitý kanálik medzi zrakovým nervom a šošovkou, kadiaľ u nenarodeného dieťaťa viedla cievka, ktorá vyživovala vyvíjajúca sa šošovku. Pred narodením cievka zaniká, ale jej drobné časti či jednotlivé epitelové bunky tu môžu zostať a vrhať jemné tiene na sietnicu.
Zákaly môžu mať aj ďalšie príčiny. U dospelého človeka nie je sklovec rovnomerne rôsolovitý. Na povrchu má jemnú, riedku hyaloidnú membránu, ktorá ho spája so sietnicou. Sklovec na sietnicu vlastne ľahko nalieha a drží ju pri zadnej pigmentovej stene očnej gule. Ako vieme, sietnica je svetlocitlivé tkanivo, ktoré vystiela veľkú časť vnútra oka a premieta sa na ňu obraz toho, čo vidíme.
Z hyaloidnej membrány vychádzajú do sklovca veľmi jemné stabilizačné vlákna, aby sa sklovec stačil pri očných pohyboch otáčať spoločne s okom a sietnice sa neodlepovali. Ako starneme, začínajú sa tieto vlákna napínať a zvrášťovať. Niektoré sa môžu natrhnúť alebo úplne odtrhnúť. S postupujúcim vekom sa sklovec zároveň stáva od okrajov vodnatejším, takže v ňom úlomky vlákien dokážu voľnejšie plávať až do stredu zorného poľa.
Sklovec tiež postupne zmenšuje svoj objem, a preto sa v niektorých prípadoch miestami odťahuje od sietnice. Za sebou potom necháva drobné čiastočky bunkového odpadu. Z týchto dôvodov sa môže množstvo sklovcových zákalov vo vyššom veku zväčšovať. Podobne ako pribúda nálevníkov, keď dlho nečistíme vodu v akváriu.
Inou príčinou "mušiek" je výron krvi z ciev sietnice, čo postihuje predovšetkým ľudí s cukrovkou a následným ochorením sietnice zvaným diabetická retinopatia. Vysoká hladina glukózy v krvi totiž ničí pôvodné cievy; vznikajú síce nové, ale menej kvalitné a veľmi krehké.
Ale aj u zdravých ľudí môže viesť úraz hlavy alebo väčší tlak na očnú buľvu k výronu červených krviniek. Tie majú kvôli svojej priľnavosti sklon sa zhlukovať alebo tvoriť retiazky. Keď sa dostanú do sklovca blízko sietnice, vnímame ich tiene. Našťastie sa krvinky ľahko vstrebávajú a časom zmiznú. Nejde však o pravé "lietajúce mušky" - príčinou je tu vonkajšie poškodenie.
Kedy znamenajú nebezpečenstvo
Zákaly, hlavne tie zhlukové a tmavšie, sú nepríjemné napríklad pri čítaní alebo jemnej práci, väčšinou ale nesignalizujú nič závažné. Obťažujú aj mladých ľudí s normálnym zrakom.
Rada oftalmológov znie: naučte sa ich nevnímať, prípadne skúste kvapky s jodidom draselným, vraj pre lepšie vstrebanie (moja osobná skúsenosť však je, že nepomáhajú).
Niektoré zákaly možno rozdrviť laserovými pulzami a rozptýliť ich, alebo v najhoršom prípade vyriešiť problém vitrektomiou. To je chirurgický zásah, pri ktorom sa cez tri vpichy do očnej buľvy odsaje sklovec. Sietnica ale musí zostať pritlačená k stene oka, a preto sa sklovec hneď nahradí - obvykle jedným z troch expanzných plynov z rodiny perfluorkarbonátov či silikónovým olejom.
Expazné plyny môžu počas niekoľkých dní až 4 × zväčšiť svoj objem a po prítlačnej stabilizácii sietnice sa vstrebú cievnatkou do krvi. Silikónový olej sa musí asi po pol roku operačne nahradiť fyziologickým roztokom. Plyny alebo fyziologický roztok potom telo spontánne vymení za očnú komorovú vodu, čo je výživný filtrát krvnej plazmy bez krviniek a väčšiny bielkovín.
V tejto komorovej vode ale môžu vznikať nové mušky. Vitrektomia sa teda vykonáva skôr pri infekčných a iných zákaloch sklovca (najčastejšie sa do neho očným nervom rozšíri zápal mozgu alebo jeho obalov) alebo pri problémoch s videním, ktoré spôsobuje poškodenie sietnice cukrovkou.
Niekedy ale môžu "mušky" predsa len určité nebezpečenstvo signalizovať. Je to vtedy, keď ich zrazu pribudne a predovšetkým vtedy, keď ich sprevádzajú svetelné záblesky. Vieme, že v sietnici sú svetlocitlivé a farbocitlivé receptory - tyčinky a čapíky. Tieto receptory možno podráždiť napríklad aj mechanicky, rovnako ako rozvetvené výbežky optického nervu vedúcej zo sietnice do mozgu.
Ak v určitom mieste došlo k odlúčeniu časti sietnice (za čo niekedy môže aj zmršťujúci sa sklovec), sú tam tyčinky a čapíky pri rýchlejších očných pohyboch mechanicky dráždené ťahom vlákien zo sklovca. Vzniká tak vnem svetelných zábleskov. Uvedomme si, že sietnica má hrúbku a konzistenciu kúsku jemného navlhčeného papiera a je skoro rovnako mechanicky odolná. Čiže veľmi nie.
Svetlocitlivá vrstva sietnice je pevnejšie prichytená (zozadu k stene očnej buľvy a spredu ku sklovcu) len na svojom prednom okraji a okolo zrakového nervu čiže v oblasti slepej škvrny. O niečo slabšie spojenie so sklovcom má tiež v centrálnej jamke žltej škvrny, kde je najviac čapíkov a najostrejšie videnie. Zvyšok sietnice je pridržiavaný - vlastne pritlačovaný - k očnému pozadiu len sklovcom.
Oko je natoľko pružné, že ani pri razantnom údere do hlavy sa sietnica väčšinou nepretrhne. Niekedy však k poškodeniu predsa len dôjde, napríklad pri športoch s malými loptami alebo gumovými pukmi. Po údere sa sietnica v určitých oblastiach uvoľní, prípadne v nej vznikne malá trhlinka. Tekutina zo sklovca sa potom môže dostať za sietnicu a oddeliť ju od spodnejších vrstiev - cievovky a pigmentovaného beľma. Kúsok sietnice potom "vlaje" v sklovci.
Spolu s poúrazovým krvácaním (ktoré vnímame ako záplavu tmavých tieňov krviniek) sa môže v odlúčení časti sietnice čoskoro zhoršiť zásobovanie receptorov kyslíkom a živinami. Tyčinky s čapíky prestávajú reagovať na svetlo a postihnutému sa zdá, že sa zorné pole zaťahuje tmavou clonou, "čiernu oponou". Zatemňovanie často začína od nosnej strany. Všetko prebieha tempom závislým na stupni postihnutia, ale liečba musí byť okamžitá. Najčastejšie sa používa takzvaná chirurgická laserkoagulácia.
Ak si niekedy niečo také všimnete, alebo sa vám niekto posťažuje hlavne na "záblesky" pri okraji zorného poľa, okamžite navštívte očného lekára či pohotovosť! Keby sa totiž odlúčenie postupne rozširovalo smerom k žltej škvrne, mohlo by to viesť až k oslepnutiu. "Mušky" a záblesky nás teda môžu včas varovať.
Invenčný lekár
Muškám poletujúcim v oku napodiv do značnej miery vďačíme aj za naše starostlivo vybrúsené okuliare, ak ich potrebujeme. Známy holandský lekár Frans Cornelis Donders sa chcel dozvedieť, čo mušky spôsobuje, a v 60. rokoch 19. storočia starostlivo študoval anatómiu a fyziológiu oka. Niektoré zdroje "mušiek" skutočne našiel.
Súčasne však objavil, čo je podstatou ďalekozrakosti a neostrého videnia (astigmatizmu). Pri ďalekozrakosti ide o menšiu dĺžku očnej gule - ohnisko rohovky plus šošovky je kvôli tomu pri ostrení nablízko až kúsok za sietnicou. Neostré videnie pri astigmatizme je spôsobené nepravidelným zakrivením predovšetkým rohovky.
Donders navrhol prvé prizmatické a cylindrické okuliarové šošovky. Taktiež vynašiel tlakomer na meranie vnútroočného tlaku a upravil očné zrkadlo (oftalmoskop) pre bežné použitie v ordinácii.
Aj v iných smeroch bol tento holandský lekár veľmi invenčný. S využitím svojich oftalmologických znalostí napríklad vypracoval metódu, ako merať dôležitý psychofyziologický parameter - reakčný čas. Ten udáva, ako rýchlo náš mozog spracuje zrakovú informáciu a odpovie na ňu nejakým pohybom. Donders zistil, že jednoduchá reakcia typu "stlač ÁNO" je rýchlejšia ako reakcia, pri ktorej sa musíme rozhodovať ( "stlač ÁNO, alebo NIE").
Tento poznatok teraz patrí k ústredným princípom kognitívnej psychológie. Meranie reakčného času zase pomáha kvantifikovať a chápať procesy ako učenie, pamäť či pozornosť. Podobne ako my sa napodiv rozhodujú nie "mušky" v našom oku, ale mušky octomilky - niekedy zaváhajú, keď majú na výber. A to ich môže stáť aj život.