Nikdy si človek tak neuvedomí hodnotu bežných vecí, ako v situáciách, keď ich zrazu nemá k dispozícii. Ako napríklad na dovolenke. Keď zrazu na naplnenie pohára vodou nestačí len otočenie vodovodného kohútika, ale keď to znamená kupovanie desaťlitrových bandasiek, večné prelievanie do fliaš a rozmýšľanie, koľko vody nám ešte zostáva. A pre istotu ešte „dezinfekcia“ (rozumej pohárik tvrdého ráno a večer).
Nedávna osobná skúsenosť – je to otrava (až na tú dezinfekciu, ale ani tú nie je vhodné vykonávať dlhodobo). Po presunutí sa do oblasti, kde voda z kohútika pitná bola, sme si všetci dovolenkujúci s úľavou vydýchli. Mnohí však rituál zháňania úitnej vody dobrovoľne či nedobrovoľne podstupujú denne.
A aj keď je Slovensko so svojimi zásobami stále vodnou veľmocou, otázky sa vynárajú neustále. Vieme, čo vlastne pijeme? Je voda z kohútika naozaj to pravé alebo je plná antibiotík a chlóru? Má zmysel ju filtrovať alebo kupovať balenú? Poďme skúsiť odpovedať aspoň na niekoľko z nich.
Podzemné poklady
Na začiatok niekoľko čísel. Hoci podľa údajov Svetovej zdravotníckej organizácie používalo v roku 2017 až 71 percent svetovej populácie relatívne bezpečné zdroje pitnej vody, stále minimálne dve miliardy ľudí toto šťastie nemajú a pijú vodu kontaminovanú fekálnym znečistením. Na povrchovú vodu je odkázaných 144 miliónov ľudí a odhaduje sa, že až za 485 tisíckami úmrtí na zažívacie ťažkosti ročne je práve kontaminovaná voda.
A predpoklady hovoria o tom, že v roku 2025 bude až polovica svetovej populácie žiť v oblastiach zaťažených takzvaným vodným stresom.
Ten vzniká, keď dopyt po vode prekročí v určitom období dostupné množstvo alebo je kvalita dostupnej vody nízka. Povedané laicky, až polovica obyvateľstva môže mať problém s tým, že nebude mať čo piť. Z tohto hľadiska si môžeme (zatiaľ) na Slovensku gratulovať. Naše zdroje ešte stále prevyšujú potreby krajiny, sme obdarení mnohými minerálnymi prameňmi a na veľkej časti územia sa dokonca stále napríklad aj toalety splachujú pitnou vodou.
Potiaľto to vyzerá, že by sme u nás nemali čo riešiť. No aj u nás sa kvalita vody často tematizuje, pričom sa hovorí najmä o nových hrozbách, ako sú mikroplasty, antibiotiká alebo drogy, ktoré by sa potenciálne mohli dostať do vášho kohútika. Kým sa pustíme do jednotlivostí, pripomeňme, že ani u nás nie je voda ako voda.
Iné otázky rieši väčšina obyvateľov miest a aj časti vidieka, ktorá je napojená na verejnú sieť, a iné jednotlivci, ktorí sú (viac alebo menej dobrovoľne) odkázaní na vlastnú studňu alebo iný zdroj vody. Druhá skupina musí sledovať oveľa viac parametrov, kým si dopraje osviežujúci dúšok. Samozrejmosťou v takýchto prípadoch by mal byť pravidelný monitoring a testovanie vody aspoň dvakrát ročne.
My si však posvietime najmä na väčšinovú sieť. A to aj preto, lebo podľa správy o kvalite vody určenej na pitie na Slovensku za roky 2001 až 2016, ktorú vlani vydal Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, bolo u nás v roku 2016 pitnou vodou z verejných vodovodov zásobovaných 88,66 percenta obyvateľstva.
Treba podotknúť, že väčšina tejto vody pochádza z podzemných zdrojov, ktoré patria tradične k tým najkvalitnejším. Voda sa totiž prirodzene filtruje prechodom cez rôzne geologické vrstvy. Aj napriek tomu ešte predtým, ako sa dostane do potrubia a do našich kohútikov, prechádza skúmaním a úpravou.
„Sledovanie kvality pitnej vody je zabezpečované nielen priamo vo vodárenskom zdroji jej prevádzkovateľom, ale realizuje sa aj štátny monitoring kvality zdrojov podzemnej aj povrchovej vody v súlade s Rámcovou smernicou o vodách 2000/60/ES...
Zostáva vám 85% na dočítanie.