Vtáčí mozog sa neteší najlepšej povesti. Niektorí operenci ale vládnu schopnosťami, ktoré nás uvádzajú do úžasu. Za Einsteina vtáčej ríše možno považovať afrického papagája sivého, uvádzajú Lidovky.cz.
Postavenie celebrity si medzi zástupcami tohto vtáčieho druhu vydobyl Alex, ktorého Harvardská biologička Irene Pappenbergová naučila vyslovovať zhruba sto päťdesiat slov.
Vták navyše rozlišoval asi päťdesiatku predmetov, rozoznával šesť rôznych tvarov a šesť farieb. Dokázal do určitej miery zovšeobecňovať. Medzi ponúkanými predmetmi našiel napríklad kľúč, bez ohľadu na to, ako bol kľúč veľký alebo akú mal farbu.
Alex si dokonca vytváral vlastné slová. Vedel pomenovať banán a čerešne - anglicky banana a cherry. Slovo pre jablko Alexa nikto neučil. Toto ovocie pripadalo papagájovi ako niečo medzi banánom a čerešňou. Vymyslel si preto pre jablko označenie banerry.
Nákup za "peniaze"
V laboratóriu Auguste von Bayernovej ornitologického ústavu Maxa Plancka v nemeckom Seewiesen preukázali papagáje sivé inú pozoruhodnú schopnosť. Pomáhajú nezištne druhým.
Von Bayernová spolu s Desirée Brucksovou využili slabosť papagájov pre vlašské orechy. Naučili ich, že môžu získať kúsok obľúbenej pochúťky výmenou za kovový krúžok. Vtáky si teda mohli orechy kúpiť, pričom krúžky slúžili ako peniaze.
Po tejto príprave pristúpili Brucksová s von Bayernovou k vlastnému prelomovému experimentu. Dvojicu papagájov umiestnili do priehľadných plastových boxov a vzájomný kontakt umožnili vtákom iba malým okienkom.
Jeden papagáj dostal kovové krúžky, ale okienko, ktorým mohol toto "papagájovité menu" vrátiť ošetrovateľom výmenou za orechy, zostalo zatvorené.
Otvorené však bolo "nákupné" okienko v susednom boxe. Jeho obyvateľ teda mohol nakupovať orechy, ale nemal, čím by za pochúťku zaplatil.
"Hnuteľný" papagáj dlho neváhal a spojovacím okienkom začal podávať krúžky svojmu "chudobnému" susedovi, ktorý si za ne obratom nakupoval orechy. Vtáky si krúžky úplne cielene odovzdávali zo zobáka do zobáka.
Hnuteľný sa delí s chudobným
Darca z tejto transakcie nemal žiadny zisk. Z orechových jadier sa k nemu nedostalo vôbec nič. Napriek tomu sa riadil zásadou, keď si nemôžem nakúpiť ja, tak nech si užije sused. Správal sa rýdzo nezištne.
O tom, že schopnosť charitatívneho správania je aj medzi papagájmi výnimočná, sa vedkyne presvedčili, keď rovnakému testu podrobili papagáje ary modrohlavej. Tie sa síce naučili nakupovať orechy za kovové krúžky, ale s "nemajetným" susedom sa o ne nedelili.
Doteraz vedci pozorovali podobné dobrovoľne nezištné správanie len u hŕstky cicavcov. Štúdia Desirée Brucksovej a Auguste von Bayernovej publikovaná vo vedeckom časopise Current Biology je prvým dôkazom, že sa tento druh nezištnosti vyvinul aj u vtákov.
Výpomoc vo svete zvierat
Živočíchy si navzájom pomáhajú, ak ich viaže silné pokrvné puto, alebo ak im z toho kysnú vyhliadky na nejaký zisk.
Včelie robotnice položia bez váhania život v prospech včelstva, pretože so včelou matkou a desaťtisícami robotníc zdieľajú valnú časť svojich génov.
Juhoamerickí upíri z príbuzenstva našich netopierov sajú krv svojim obetiam. Ak sa upír vráti bez krvavého úlovku, môže mu úspešný lovec vyzvrátiť porciu krvi do papule a aspoň čiastočne ho tak nasýti.
Upíri si takú pomoc dobre pamätajú a v budúcnosti im nerobí problém sa darcom revanšovať krvou, ktorú sami nasali. Nespolupracujúcim lakomcom však upíri pomoc odmietajú. Riadia sa zásadou: Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva.
Nezištná pomoc bola dlho považovaná za rýdzo ľudskú vlastnosť. Napríklad dobrovoľný darca krvi nevie, komu jeho krv zachráni život. Tým menej môže očakávať, že sa mu dostane od tohto človeka nejakej odmeny alebo protislužby. Napriek tomu ľudia krv bezplatne darujú.
V živočíšnej ríši možno nájsť podobné príklady len vzácne. Trebárs šimpanzy bonobo sú zdatní lovci a mäso pre nich predstavuje vybranú pochúťku. Napriek tomu sa o ne delia s ďalšími príslušníkmi tlupy a príležitostne dokonca aj s bonobo z cudzích tlúp.
Bonobovia majú pomerne rozsiahle areály a susedné tlupy sa dostávajú do kontaktu len zriedka, obvykle tak raz alebo dvakrát do roka. Pri týchto vzácnych príležitostiach sa však nezištne delia o úlovky aj cudzí bonobovia.
Spoločenské vtáky
Štúdiou Brucksovej a von Bayernovej sa do exkluzívneho klubu obetavých tvorov po novom priradili papagáje sivé. Čo tieto vtáky k nezištnosti predurčuje?
Papagáje majú v pomere k telu prekvapivo veľké mozgy. V tomto ohľade sa vyrovnajú aj primátom a niekedy sa o nich preto hovorí ako o "lietajúcich opiciach". Navyše sú v vtáčom mozgu neuróny natlačené hustejšie ako v mozgu cicavcov.
Ak by sme teda hodnotili veľkosť mozgov počtom nervových buniek, vyšli by papagáje z porovnania s opicami ešte lepšie.
Ďalšia zvláštnosť papagájov spočíva v tom, že sú to tvory prekvapivo dlhoveké. Papagáj sivý sa môže v zajatí dožiť aj šesťdesiatich rokov. V prírode väčšinou podľahne prirodzeným nepriateľom skôr.
Aj tak sa ale bez problémov dožíva veku okolo dvadsaťpäť rokov, čo je pre vtáky požehnaná staroba. Pri takto dlhom živote sa papagájom oplatí hromadiť skúsenosti a učiť sa nové veci. Ich mozgy sa týmto požiadavkám evolúciou zdatne prispôsobili.
V neposlednom rade zohráva významnú úlohu aj to, že papagáje sivé žijú v zložitých spoločenstvách, v ktorých jednotlivca púta s ostatnými členmi komplikované pradivo vzťahov. Sú existenčne závislí na udržiavaní čulých kontaktov s ďalšími príslušníkmi svojho druhu. V tom sa líši od ar modrohlavých, ktorých kŕdle sú organizované oveľa jednoduchšie.
Brucksová a von Bayernová sú presvedčené, že toto je jeden z hlavných dôvodov, prečo si papagáje sivé nezištne pomáhajú, zatiaľ čo ary modrohlavé nie.