Hneď skraja pritom pripomeňme zjavný fakt. Nie každý muž má vďaka evolúcii paže uspôsobené dĺžkou k úderom ako MMA zápasníci Sergej Pavlovič alebo Jon Jones. A je veľa chlapcov a pánov, ktorí netušia, ako dať ranu päsťou.
A rovno pripomeňme aj slová samotných autorov štúdie vydané v magazíne Journal of Experimental Biology. „Ľudská povaha je charakterizovaná tiež vyhýbaním sa násiliu. Hľadaním ciest, ako spolupracovať, ako byť kooperatívni, ako mať empatiu, ako sa o seba navzájom starať,“ zdôrazňuje David Carrier z Utahskej univerzity. Velí mu to vedecká presnosť aj potreba vyváženosti. Inak je totiž jeho štúdia nesená motívom „doceniť úlohu násilia v ľudskom vývoji“. Píše o tom Xman.cz.
Násilie, ktoré sa vpísalo do našich tiel
Carrierov záujem o tému vzťahu medzi ľudským telom a násilím je dlhoročný. A rovnako tak jeho hypotéza, podľa ktorej formovala agresia muž verzus muž mužské telo tak, aby násilie uľahčovalo. A nielen to, tento predpoklad už svojimi predchádzajúcimi štúdiami úspešne prešetril.
Napríklad jeho práca z magazínu Journal of Experimental Biology z roku 2013 tvrdí, že ľudská ruka má dané proporcie nielen pre to, aby mohla manipulovať s predmetmi, používať nástroje, pracovať. Dopĺňa, že okrem tohto ušľachtilého cieľa má svoje parametre aj preto, aby poskytla dostatočnú oporu pri údere päsťou. Aby sme ju dokázali používať účinne, a pritom bezpečne.
Vo svojej štúdii z roku 2015 po tom Carrier argumentuje, že sa súboje s použitím päsťou podpísali naopak aj na vývoji konštrukcie hlavy hominidov. To vďaka nim mali tváre raných hominidov robustnejšie a masívnejšie tie časti, ktoré bolo treba chrániť pred zraneniami kvôli pästnom súbojom. To preto im evolúcia dala zosilnené svaly dolnej čeľuste, žuvací systém, silnú lícnu kosť.
Ľudia potom naopak onú robustnosť postrádajú, a to preto, že mali hornú časť tela slabšiu, nevynikali teda tak silnými údermi - a ich tváre preto nebolo potrebné zabezpečovať pred údermi tak masívnou konštrukciou.
Jeho nedávny výskum sa témy násilia týka tiež. Vychádza pritom z už známeho faktu, že muži majú hornú polovicu tela v priemere o 90 percent silnejšiu ako ženy a majú na nej o 75 percent svalovej hmoty viac.
„Všeobecnou cestou, ako tento pohlavný dimorfizmus - dvojtvárnosť, pochopiť, je zmerať skutočné rozdiely kostier samcov a samíc daného druhu. A potom sa pozrieť na správanie, ktoré by k nim mohlo viesť,“ vysvetľuje Carrierov kolega Jeremy Morris z Wofford College.
Najprv preto vedecká dvojica testovala silu úderov dvadsiatky mužov a devätnástky žien, všetko pritom boli fyzicky aktívni ľudia, nie povaľači na gauči. Podobne následne merali ich silu pre vrhanie - vychádzali z toho, že ľudia nielen rozdávali údery päsťou, ale tiež vrhali oštepy, ako poznamenáva magazín Big Think.
Pri porovnaní výsledkov zistili, že u prvej disciplíny vykázali výsledky mužov a žien obrovskú priepasť. „Aj keď mali muži a ženy zhruba rovnakú kondíciu, priemerná mužská sila úderu bola o 162 percent väčšia ako ženská. Najmenej silný muž bol stále silnejší ako najsilnejšia žena,“ zhŕňa tlačová správa Utahskej univerzity.
Carrier to označuje za dramatickú ukážku pohlavného dimorfizmu a vysvetlenie sa podľa jeho slov ponúka. „Muži sa stále viac špecializovali na boj. A to na boj špecifickým spôsobom, a síce skrze pästné údery,“ usudzuje. Pokiaľ ide o silu pre vrhanie, u tej také veľké rozdiely vedci nezistili. Ich záver teda znie, že horná časť mužského tela je špecializovaná na údery, nie na hádzanie zbraní.
Pochopiť násilie, nepraktizovať ho
Spolu so svojím kolegom a niekdajším žiakom Carrier vychádza z toho, že ak násilie, holé násilie v podobe pästných bitiek, bolo podstatnou časťou našej histórie, musí existovať dôkaz v podobe našej anatómie. Ak by rozdiely, ktoré odlišujú ľudí od ľudoopov, neslúžili boju, potom by hypotéza, podľa ktorej bola agresia dôležitým znakom našich dejín, nebola pravdivá.
Majú za to, že ich doterajší výskum preukazuje, že fyzická, násilná konkurencia ľudskú anatómiu ovplyvňovala. Ostatne, pri fyzickom stretnutí sa v konkurencii o párení mali väčšiu šancu na reprodukciu gény fyzicky vybavenejších a silnejších jedincov.
Práve preto však vedci zdôrazňujú aj ľudskú potrebu a schopnosť spolupráce, citu, spolupatričnosti. „To, kým sme ako druh, má dve strany. Ak je pritom naším cieľom minimalizovať v budúcnosti všetky formy násilia, potom nám naše pochopenie tendencií nášho vývoja a našej povahy môže pomôcť,“ cituje Carriera server Science Daily.