Monumentálne mesto Tikal na severe dnešnej Guatemaly bývalo centrom najväčšieho a najdlhšie existujúceho štátu stredoamerických Mayov. Bolo založené v 6. storočí pred naším letopočtom, a potom prosperovalo asi 1 600 rokov. V čase jeho najväčšieho rozmachu tam žilo vyše 50-tisíc ľudí. Dnes sú pozostatky mesta najväčšími ruinami, ktoré zostali po mayskej civilizácii.
V Tikale boli objavené tisícky stavieb, vrátane palácov, pyramíd alebo ihrísk. Zhruba v 10. storočí nášho letopočtu Tikal zo záhadných dôvodov po období úpadku zanikol a bol opustený svojimi obyvateľmi.
Ide o nefalšovanú záhadu histórie strednej Ameriky. Na sklonku jeho slávy sa v Tikalu prestali stavať významné stavby. Archeológovia našli stopy požiarov palácov miestnej elity z tejto doby, ktoré sprevádzajú dôkazy o postupnom vyľudňovaní Tikalu. Nakoniec mesto osirelo a pohltil ho prales.
Zaujímavé riešenie záhady konca mayského Tikalu nedávno ponúkol americký biológ David Lentz z University of Cincinnati so svojimi spolupracovníkmi v štúdii publikovanej časopisom Scientific Reports, píše Technet.cz.
Plné ortuti
Odpovede našli, trochu nečakane, vo vrstvách sedimentov rezervoárov na vodu v Tikale. Značný význam vody prezrádza už samotné meno mesta, ktoré je odvodené od výrazu "t ak'al" z yucatánskej mayštiny, čo znamená niečo ako "u napájadlá".
V skutočnosti však nejde o pôvodné mayské meno mesta, ale o prezývku, ktorá sa ujala po objavení ruín Tikalu v polovici 19. storočia. Pôvodní obyvatelia svojmu mestu hovorili "Yax Mutulu", pričom presný význam tohto mena nie je jasný.
Vládcovia dávneho Tikalu v meste vybudovali veľké nádrže na vodu. Do nich zvádzali dažďovú vodu a vodu z okolitých tokov, ktorá pritiekla predovšetkým počas zimných mesiacov. Veľké námestia v Tikalue boli vybudované so skloneným povrchom, práve kvôli tomu, aby dažďová voda stekala do spomínaných nádrží.
Lentzov tím preskúmal sedimenty nádrží Tikalu z doby okolo roku 850 nášho letopočtu a zistil, že dve z hlavných nádrží v centre mesta boli veľmi znečistené. Ich voda bola zrejme natoľko kontaminovaná, že ju prakticky nebolo možné piť.
Bádatelia použili röntgenový fluorescenčný spektrometer, s ktorého pomocou je možné identifikovať chemické látky v skúmanom materiáli. Vďaka tomu sa im podarilo zistiť, že sedimenty nádrží v Tikalu sú plné ortuti, ktorej množstvo dosahuje extrémne nebezpečné úrovne. Zároveň v sedimentoch vystopovali DNA siníc, ktoré môžu otráviť vodu veľkým množstvom toxínov.
Výsledky výskumu ukazujú, že kľúčové vodné nádrže v Tikale boli v tej dobe prakticky nepoužiteľné. Pre mesto k tomu došlo v najhoršej možnej chvíli. V tom čase totiž mayské mestá čelili problémom s rastúcou populáciou, degradáciou poľnohospodárskej pôdy a celými desaťročiami devastujúceho sucha. Zrútenie zásob pitnej vody mohlo byť v takejto situácii posledným klincom do rakvy. Ako k tomu mohlo dôjsť?
Zo stien i z kuchyne
Podľa Kennetha Tankersleyho z výskumného tímu bol problém v záľube, ktorú Mayovia mali vo farbách. Obzvlášť radi maľovali farbou vyrobenou z rumelky, čiže minerálu cinabaritu, čo je krvavočerveno sfarbený sulfid ortutnatý.
Mayskí maliari používali farby z rumelky na stene palácov, chrámov i ďalších stavieb. A zdobili s nimi aj mnoho ďalších vecí, vrátane keramiky. Problém je v tom, že rumelka obsahuje jedovatú ortuť, ktorá sa z nej za istých okolností môže uvoľniť.
Počas storočí dažde a záplavy vymývali ortuť z krásnych farieb a splachovali ju priamo do mestských nádrží na vodu. Mayovia tiež používali v pohrebných rituáloch aspoň v niektorých prípadoch tiež tekutú ortuť, kontaminácia teda možno mohla pochádzať z tohto zdroja.
Z histórie ľudských civilizácií vieme, že znečistená voda v mestách býva skôr problémom chudobných obyvateľov, ktorí nemajú prístup k čistej vode. V Tikalue však boli otrávené ortuťou nádrže v samotnom centre mesta, v bezprostrednej blízkosti palácového komplexu a významných chrámov. Lenz s kolegami sú presvedčení, že túto vodu používala elita Tikalu. V dôsledku toho boli vládcovia mesta zrejme otravení ortuťou, kedykoľvek sa napili alebo niečo zjedli.
Podobné to bolo aj s ďalším zdrojom jedu v nádržiach Tikalu, ktorým boli sinice. Tieto fotosyntetické baktérie sa obvykle premnožujú, keď je voda znečistená veľkým množstvom živín, predovšetkým fosforu.
Archeológovia pri jednej z otrávených nádrží objavili pozostatky kuchyne pre vládcu Tikalu. Tu sa po dlhé stáročia vyhadzovali zvyšky po varení, ktoré dažde a záplavy splachovali priamo do nádrží. To viedlo k premnožovaniu siníc v podobe vodných kvetov.
Lenzov tím v sedimentoch objavil stopy DNA siníc rodov Planktothrix a Microcystis. Oba dva typy siníc pritom môžu produkovať veľké množstvá mikrocystínov, toxických peptidov, ktoré ohrozujú pečeň a niektoré sú aj nebezpečnými neurotoxínmi či karcinogénmi.
Otrávené nádrže v Tikalu zrejme podstatne zhoršili už aj tak zlú situáciu v upadajúcom meste. Pre obyvateľov to mohlo byť signálom, že ich elita, ktorá mala pre ľud zabezpečiť dobrú úrodu, dostatok jedla aj kvalitnú vodu, upadla v nepriazeň mayských božstiev.
To potom malo devastujúce dôsledky, ktoré nakoniec viedli k definitívnemu pádu a opusteniu mesta. Okolo roku 950 nášho letopočtu už Tikal podľa všetkého bol mestom duchov, kde sa preháňali pralesné zvieratá.
Bádatelia sú presvedčení, že sa podobný scenár mohol odohrať aj v ďalších mayských mestách tej doby. Dôkazy o tom by mohli priniesť podobné analýzy sedimentov mestských nádrží ako v Tikale.