Seriál o najvýznamnejších ľudských objavoch vydával Magazín Víkend.
Predčasný nekrológ
Titulok vo francúzskych novinách v roku 1888 hlásal "Obchodník so smrťou zomrel". A pod ním stálo: "Dr. Alfred Nobel, ktorý sa preslávil tým, že našiel spôsob, ako zabiť viac ľudí rýchlejšie ako predtým, včera zomrel. "
Bola to lož, noviny pochovali Nobela v osemročnom predstihu. Ich text však ukazoval, ako vtedy spoločnosť švédskeho vynálezcu vnímala. Nie ako toho, kto výbušné sily skrotil, ale ako muža, ktorý ich ničenie rozpútal.
Teda presne opačne, než ako po tom Nobel túžil. On sám vtedy dúfal: "Snáď moje továrne ukončia vojnu skôr ako kongresy.
Vo chvíli, keď sú dve armády schopné sa navzájom zlikvidovať behom sekundy, všetky civilizované národy istotne svoje vojská radšej rozpustia.
"Aké naivné! Hoci si to Nobel neprial, dynamit sa čoskoro stal vďačným vojnovým nástrojom, využíval sa v oboch svetových konfliktoch. Mimo to sa však používa aj v stavebníctve, v lomoch či ako nástroj ťažiarov.
Objav vďaka náhode
Dynamit ovplyvnil celú rodinu Nobela, každému však priniesol iný osud. Alfredov otec Immanuel podnikal v stavebníctve a experimentoval s nitroglycerínom - výbušnou tekutinou, ktorú objavil Ascanio Sobrero v roku 1847, avšak dlho nemohol nájsť správnu formu jej využitia.
Do pátrania sa púšťali aj ďalší, okrem iného aj bratia Alfred a Emil Nobel. Hrať sa s ohňom je však zradné - a hrať sa s výbušným nitroglycerínom ešte viac.
Emila pri pokusoch vo štokholmskom laboratóriu zasiahla explózia, pri ktorej spolu s niekoľkými kolegami zahynul.
Kľúč ku skroteniu tekutiny objavil až Alfred, chemik, inžinier a vynálezca, ktorý sa sprvu živil stavaním mostov a budov v rodnom Štokholme. Rodinná tragédia ním otriasla.
A nechýbalo veľa, aby osud brata nasledoval. Ani jemu sa pri pokusoch nevyhla nehoda. V prípade Alfreda však nespôsobila nešťastie, ale bola kľúčom k neskoršiemu objavu.
Jedného dňa mu fľaštička s nitroglycerínom vykĺzla z ruky, avšak po dopade na zem neexplodovala. "Ako je to možné?" začudoval sa Nobel.
Čoskoro si všimol, že fľaštička dopadla do kôpky pilín, ktoré nitroglycerín absorbovali. Uvedomil si, že zmiešanie s materiálom by mohlo byť kľúčom ku kontrolovaniu výbušnosti nitroglycerínu.
Po ďalšom skúmaní mu napadlo skombinovať nitroglycerín s kremelinou a jedlou sódou, to všetko zabalil do podlhovastých valčekov. A v roku 1866 bol vynález na svete.
Najprv ho nazýval "Nobelov výbušný prach", o rok neskôr ho však patentoval už ako dynamit. Názov vymyslel z gréckeho slova Dynamis, ktoré znamená sila.
Mizerná povesť
Úzkostlivo dbal na to, aby jeho objav nikto nenasledoval. Spoločnosti, ktoré vyrábali duplikáty bez patričnej licencie, museli ukončiť prevádzku.
Nobel bohatol. Zakladal továrne v rôznych krajinách sveta. Veľa času tak trávil na cestách, Victor Hugo ho nazval "najbohatším tulákom na svete".
Zároveň však platil krutú daň. Práca ho zomlela, už v 43 rokoch sa cítil ako starý človek. Nezostávalo mu veľa času na súkromný život. A hlavne jeho povesť bola mizerná.
Ako pacifista a bývalý konštruktér dúfal, že sa dynamit bude používať k stavaniu, nie k ničeniu. Až časom pochopil, že dynamit nebude v očiach verejnosti vynálezom mieru, ale skazy.
Keď si prečítal svoj omylom vydaný nekrológ, užasol. Nechcel, aby sa na neho spomínalo ako na šíriteľa nešťastia.
Preto do svojej poslednej vôle zahrnul prianie, aby 94 percent jeho majetku išlo na vznik nového fondu, ktorý by oceňoval ľudské úspechy v oblasti fyziky, chémie, medicíny, literatúry či služieb smerom k zachovávaniu mieru.
Čo Nobel nezvládol za života, dosiahol aspoň po smrti. Stal sa symbolom cien pre ľudí, ktorí pomáhajú ľudstvu - Nobelových cien.