Stredoškolský učiteľ literatúry Jiří Kostečka si pred rokmi začal – len tak zo záujmu – systematicky zapisovať problémové slová, nad ktorými tápu jeho žiaci z radov kvintánov a sextánov.
Zaujímali ho výrazy, ktoré nepoznala alebo ktorých význam nedokázala vysvetliť najmenej pätina žiakov triedy.
Ocitli sa medzi nimi aj slová, ktoré by ste tam zrejme neočakávali: balamutiť, mdlý, mamon, osočiť, ostýchavý, otáľať, pokánie, pokorný, topiť, rubáš, trýzniť, údel či zámienka.
Zreteľný a prehlbujúci sa úpadok vyjadrovacích schopností študentov – písomných aj ústnych – vníma aj Eduard Fuchs z brnianskej Prírodovedeckej fakulty Masarykovej univerzity: „Celý profesionálny život sa venujem okrem iného vzdelávaniu učiteľov.
Naša univerzita si stále ešte robí nárok na to, že patrí medzi tie lepšie vysoké školy. Napriek tomu už pominuli časy, keď sme sa u našich poslucháčov čudovali nad gramatickými chybami. Dnes už slovo elypsa nikoho neprekvapí, a čo je ešte horšie – študenti sa často čudujú, prečo im gramatické chyby vyčítame.“
Ako príklad uvádza, že v poslednom semestri kontroloval 76 seminárnych prác budúcich stredoškolských učiteľov matematiky, z toho devätnásť z nich vracal na prepracovanie kvôli často úplne zmätočnému obsahu.
Naďa Vondrová z pražskej Pedagogickej fakulty UK k tomu poznamenáva: „Neviem, či to nie je len tým, že s pribúdajúcim vekom a praxou mám na študentov čoraz väčšie nároky. Je však pravda, že v záverečných prácach pozorujem, ako niektorým študentom dáva veľkú prácu sformulovať odsek, ktorý udrží myšlienku, o gramatike nehovoriac, tá je u niektorých na veľmi zlej úrovni.“
Podľa Tomáša Feřtka, ktorý sa zaoberá vzdelávaním, je neschopnosť rastúceho množstva mladých ľudí sformulovať súvislejšiu myšlienku jednou z príčin, prečo sa toľko opisujú bakalárske a diplomové práce.
„U časti populácie je dnes schopnosť napísať niečo elementárne natoľko nízka, že ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.