Na Zemi žije 7 855 450 000 ľudí. Tvrdí to webová stránka Worldometer, kde beží online počítadlo. Má to však háčik: presná cifra z prvej vety platila v čase písania tohto článku, teda pred týždňom. Odvtedy sa každú minútu narodilo 250 detí (denne 360 000).
S odpočtom zosnulých nás na planéte denne pribudne vyše 200 000. Také trochu väčšie Košice. Hrôza! Ako si budúci svet predstaviť?
Premietnite si v duchu obraz nejakej totálnej tlačenice. Rad na lístky na futbal alebo na koncert? Námestia v priebehu 17. novembra 1989? Zábery z japonského metra v dopravnej špičke?
Osobne som niečo podobné zažil v januári 2001 na hinduistickom sviatku Kumbh Mala v indickom Allahabáde.
Na sútok Gangy a Jamuny sa zišlo 30 miliónov ľudí, všetci na jedno miesto. Že vraj sa tam spoločne vykúpu, čo z nich zmyje hriechy.
Bolo to najväčšie zhromaždenie ľudstva všetkých čias. Hodiny a hodiny v nekonečnom dave bez sekundy súkromia.
Neustále som sa vyhýbal cudzím ľuďom, vrážal do niekoho, prekračoval cudzie telá, odstrkoval som (a bol som odstrkovaný), preplietal som sa tlačenicou...
Pozeral som na nekonečné masy tiel a hovoril si: „Tak to je husté!“ Pretože ľudské more vlniace sa od obzoru k obzoru bolo skutočne fyzicky husté.
Podobné davové scény v nás vyvolávajú pocit ohrozenia, pretože ľudská psychika na takú „vzájomnosť“ nie je stavaná.
Po návrate z Indie som mal chuť nechať sa na pol roka zatvoriť na samotku alebo aspoň kráčať sám pustou pláňou.
Tie milióny ľudí ťažko narušili moju osobnú bublinu – neviditeľnú obrannú zónu. Zahltili ma prílišnou sociálnou interakciou, vyplavili mi stresové hormóny a rozbehli vo mne podvedomú nenávisť.
Slon v miestnosti
Čo je veľa, to je príliš, to platí aj pre blížnych. A nemusíte kvôli tomu jazdiť do Indie, stačí len preľudnené mesto pred Vianocami či Veľkou noc...
Zostáva vám 85% na dočítanie.