Obe udalosti spája viac než len covidom zavinené oneskorenie, majú jasne viditeľný priesečník: pokiaľ dohody z klimatických summitov neprijme za svoje väčšina ľudstva, zostanú potrebné opatrenia len na harddiskoch počítačov, píšu Lidovky.cz.
Do toho, ako sa ľudstvo k zmenám klímy postaví, môže malou, ale nezanedbateľnou mierou prehovoriť aj filmová Duna. Jej románová predloha od amerického spisovateľa Franka Herberta vyšla prvýkrát už v roku 1965, ale na toľko potrebnej presvedčivosti mnoho nestratila.
„Po Dune už nikdy nebudete vnímať vodu tak ako predtým. Dokonca aj daždivé dni budú iné, už vám nebudú také nepríjemné. Takto román na ľudí pôsobí, pretože zobrazuje extrémny nedostatok vody a popisuje radikálne opatrenia, ktoré je potrebné prijať na prežitie na púštnej planéte,“ napísal o Dune George Dworsky na serveri Gizmodo.
Herbert umiestnil dej románu na púštnu planétu Arrakis alias Dunu. Je to vyprahnutý svet, ktorý nepozná dážď. Krajina sa môže zdať jeho pravým opakom: vyzerá ako vodná planéta, pretože voda pokrýva 71 percent jej povrchu.
Ale 96,5 percenta z celkového objemu pozemskej vodnej masy pripadá na slanú vodu morí a oceánov. Keby sme zliali všetku kvapalnú sladkú vodu sveta do jednej veľkej guľovitej kvapky, merala by v priemere necelých 273 kilometrov.
Táto voda sa z deväťdesiatdeväť percent nachádza v podzemí a je pre naše potreby z veľkej časti nedostupná. Keby sme teda zliali všetku dostupnú sladkú vodu do jednej kvapky, merala by v priemere len niečo málo cez 56 kilometrov.
Zaberala by plochu 2 462 kilometrov štvorcových, čo sa zdá neuveriteľne málo, keď si uvedomíme, že jazero Bajkal ako najväčšia pozemská zásobáreň sladkej vody v kvapalnom skupenstve má rozlohu vyše 30-tisíc kilometrov štvorc...
Zostáva vám 85% na dočítanie.