Golfský prúd sa rodí v teplej klíme Mexického zálivu, odkiaľ vyteká ako mohutná rieka slnkom prehriatej vody. Pozdĺž severoamerického pobrežia sa valí na sever rýchlosťou zhruba štyri kilometre za hodinu. Na úrovni Newfoundlandu vykoná obrat k východu a zamieri naprieč Atlantikom k Európe.
Keď dospeje do oblasti okolo 40 ° severnej šírky a 30 ° západnej dĺžky, rozdelí sa na dve vetvy. Jedna mieri k Afrike, kde sa ako Kanársky prúd stočí k juhu. Druhá pokračuje smerom k Európe ako Severoatlantický prúd. Práve táto odnož Golfského prúdu prináša nášmu kontinentu teplo a významne ho ohrieva.
Obrí kolobeh
Voda Golfského prúdu a jeho vetiev je nielen teplá, ale vďaka zvýšenému obsahu solí má rovnako vyššiu hustotu. V Severoatlantickom prúde sa postupne ochladzuje a nakoniec sa prepadá do hlbín oceánu, aby tadiaľ putovala zase do južnejšie položených oblastí. Vzniká tak akýsi obrí pásový dopravník, ktorý prináša teplú vodu k Európe a do severného Atlantiku a studenými hlbinnými prúdmi ju vracia späť. V behu ho udržujú rozdiely v teplote a hustote morskej vody na juhu a severe Atlantického oceánu.
Ohrievanie zemskej klímy, úbytok morského zaľadnenia v Arktíde aj topenia pevninských ľadovcov Grónska môžu beh súkolia "morského dopravníka" vážnym spôsobom narušiť. Čelíme už takej hrozbe? Ak áno, je situácia vážna. Výkyvy v intenzite Golfského a severného prúdu mali v minulosti za následok výrazné zmeny v klíme Európy, píšu Lidovky.
Severoatlantický prúd brzdí
Presné merania rýchlosti Golfského prúdu sú k dispozícii len za pomerne krátku dobu. Napriek tomu už stačilo preukázať, že v posledných desiatich rokoch prúdy citeľne spomalili. Ide o momentálny výkyv, po ktorom sa prúdy opäť vrátia k normálu? Alebo sme svedkami trvalejšieho trendu hroziaceho vážnymi komplikáciami? Hneď dva vedecké tímy sa pokúsili o rekonštrukciu cirkulácie vody Atlantikom v minulosti. Výsledky ich bádania prináša popredný vedecký časopis Nature.
Medzinárodný tím pod vedením geografa Davida Thornalleyho z londýnskej vysokej školy University College sa pozrel na podmienky, za akých sedimentujú usadeniny na morskom dne pod Severoatlantským prúdom. Ak voda tečie rýchlejšie, usadzujú sa na dne hrubšie častice.
Pri spomalení prúdu narastá v usadeninách podiel jemnejších častíc. Bahno na morskom dne obsahuje bezpočet schránok mikroskopických morských organizmov. Pri rôznych teplotách vody čerpajú tieto organizmy z vody izotopy prvkov potrebných k stavbe schránok v odlišných pomeroch. Schránky uhynutých tvorov sa usadzujú na dne a v ich vrstvách možno čítať ako v kronike klimatických zmien.
Menej teplej vody
Thornalley a jeho spolupracovníci vyčítali z jej bahnitých stránok históriu siahajúcu 1600 rokov späť do minulosti. Zistili, že Severoatlantický prúd zostával medzi rokom 400 a 1850 pomerne stabilný. Potom ale citeľne zoslabol. Jeho rýchlosť klesla o šestinu až pätinu.
Tím vedený mladou nemeckou klimatologičkou Levke Caesarovou z postupimského Inštitútu pre výskum klímy pristúpil k riešeniu otázky rýchlosti severného prúdu z inej strany. Vedci vychádzali zo záznamov o teplotách mora v rôznych častiach severného Atlantiku za posledných sto rokov. Pomalšie tečúci Severoatlantický prúd so sebou prináša menej teplej vody a to vedie k ochladeniu oblastí oceánu, kde má tento morský prúd svoju "konečnú".
Zároveň dochádza k posunu Golfského prúdu bližšie k severoamerickej pevnine, a vody pri jej pobreží sú preto teplejšie. Analýza dát vykonaná tímom Levke Caesarovej svedčí aj v prospech približne pätnásťpercentného spomalenia severného prúdu. To však vedci datovali do doby po roku 1950.
Storočný rozdiel
Ako uvádza na stránkach časopisu Nature v komentári k obom štúdiám americká expertka na morské prúdy Summer Praetoriusová z Geologickej služby USA, oba tímy došli rôznymi metódami k veľmi podobným záverom. Zároveň ale Praetoriusová upozorňuje, že sa ich štúdia líši v určení dátumu začiatku pribrzdenia severného prúdu asi o sto rokov.
"To má zásadný význam pre posúdenie príčin spomalenia," píše Praetoriusová vo svojom komentári pre Nature.
Levke Caesarová a jej kolegovia vinia zo spomalenia severného prúdu globálne oteplenie vyvolané činnosťou človeka.
"S globálnym otepľovaním rastie prísun dažďovej vody a tiež vody z topiaceho sa ľadu polárnych morí aj pevninských ľadovcov Grónska. Slaná voda severného Atlantiku sa jej riedi, a tým v nej klesá obsah soli. Menej slaná voda je menej hustá, a teda aj ľahšia. Je pre ňu potom ťažšie ponárať sa od hladiny oceánu do hĺbok," vysvetľuje člen tímu Alexander Robinson.
Zlá kondícia z oboch pohľadov
Thornalleyho tím kladie počiatok spomalenia toku severného prúdu do polovice 19 .storočia, kedy neboli prejavy globálneho oteplenia ešte viditeľné. Príčiny preto vidí v prirodzených výkyvoch zemskej klímy. Ani títo experti však nesnímajú z človeka jeho diel viny. Sú presvedčení, že prirodzený výkyv klímy by dovolil Severoatlantskému prúdu opäť nabrať na rýchlosti. Zmeny vyvolané človekom tomuto návratu k zavedenému poriadku bránia.
Podľa Summer Praetoriusovej nie je časová diskrepancia oboch štúdií veľkým prekvapením. Výsledky tímu Levke Caesarovej mohlo zamiešať opomenutie procesov, ktoré sa premietli do diania v Atlantiku, aj keď k ním došlo mimo tohto oceánu. Výsledky tímu Davida Thornalleyho zase majú svoje limity v obmedzenom počte miest, odkiaľ vedci odoberali vzorky usadenín pre analýzy.
Z oboch štúdií však vyplýva, že sa Severoatlantický prúd nenachádza v najlepšej kondícii. To je podľa Praetoriusovej zásadné posolstvo, pretože ak by tento obrí morský dopravník definitívne skolaboval, bude to mať za následok závažné zmeny v teplotných a zrážkových pomeroch na celej severnej pologuli.