Glaciológ Thomas Slater z univerzity v Leedse, ktorý sa na štúdii podieľal, povedal, že zmena je zrejmá ľuďom v oblastiach, kde pitná voda pochádza z horúcich ľadovcov, alebo tam, kde zimná ľadová vrstva na mori chráni pobrežné obydlia pred búrkami.
Slater povedal, že teraz sa ale o rýchle roztápanie ľadu začínajú zaujímať aj obyvatelia oblastí vzdialených od polárnych krajov.
"Ľudia si uvedomujú, že aj keď je ľad od nich ďaleko, jeho topenie pocítia aj oni," povedal Slater, ktorého citovala agentúra Reuters.
Hladina oceánov sa za tri desaťročia vplyvom topenia pozemského ľadu v Antarktíde, Grónsku a z horských ľadovcov zdvihla v priemere o 3,5 centimetra.
Z celkového objemu ročnej straty pochádza 22 percent z horských ľadovcov, na ktoré pripadá iba jedno percento z objavu ľadovej vrstvy na zemskom povrchu, dodal Slater.
Úbytok ľadu je zjavný aj v Arktíde, kde sa v lete nebývalo topí ľad v mori. Pri minuloročných satelitných pozorovaniach vedci v arktickej oblasti zaznamenali druhú najmenšiu ľadovú plochu za minulých 40 rokov.
Odhalená morská hladina je tmavá, takže pohltí viac slnečných lúčov namiesto aby ich ľad odrážal späť, čo je ďalší zdroj regionálneho oteplenia.
V celom svete sa v porovnaní s industriálnym obdobím priemerná teplota zvýšila v priemere o 1,1 stupňa Celzia, ale v Arktíde je toto otepľovanie v porovnaní s priemerom dvojnásobné.
Na základe satelitného pozorovania, miestneho merania a modelov britskí vedci vypočítali, že v 90. rokoch na svete ročne v priemere ubúdalo 0,8 bilióna ton ľadu, v minulých rokoch je to ale 1,2 bilióna ton.
Geológ Gabriel Wolken, ktorý sa podieľa na geologickom prieskume na Aljaške, považuje za zaujímavú kombináciu výpočtu úbytku ľadu z ľadovcov, polárnych morí a ľadovcových tabúľ.
"Na Aljaške si už ľudia dôsledky ubúdania ľadu z ľadovcov uvedomujú, zmeny sú zrejmé na pohľad," povedal.