Erupcie supervulkánov spôsobili niektoré z najväčších katastrof v histórii našej planéty. Nový výskum uverejnený v Communications Earth & Environment naznačuje, že niektoré z týchto veľkých sopiek môžu zostať aktívne tisíce rokov po ich počiatočnom výbuchu, čo predstavuje hrozbu oveľa dlhšie, ako sme si mysleli.
Niekedy môže supervulkán dokonca utíchnuť na tisíce rokov, než sa opäť krátko predstaví. Tieto neskoršie erupcie sú oveľa jemnejšie ako pôvodný výbuch, ale stále predstavujú nebezpečenstvo.
Čerpali zo supervulkánu Toba
„Aj keď supererupcia môže mať regionálny a globálny vplyv a obnova môže trvať desaťročia alebo dokonca storočia, naše výsledky ukazujú, že nebezpečenstvo supererupcie a hrozba ďalšieho nebezpečenstva existuje ešte mnoho tisíc rokov potom,“ hovorí vulkanológ Martin Danišík z Curtinovej univerzity v Austrálii.
Zistenia sú založené na modeloch erupcie supervulkánuToba, ku ktorej došlo pred takmer 75 000 rokmi v terajšom jazere Toba v Indonézii (na snímke).
V tom čase tento supervulkán vyfukoval do vzduchu približne 2 800 kilometrov kubických horúcej magmy, čo je jedna z najväčších doposiaľ známych erupcií.
Niektorí vedci si myslia, že explózia bola taká obrovská, že v skutočnosti spustila desaťročnú „sopečnú zimu“ a ľadové obdobie, ktoré mohlo trvať tisíc rokov, aj keď o podrobnostiach spadu sa stále veľmi diskutuje.
Teraz sa zdá, že fáza obnovy sopky je tiež predmetom sporu. Pokojné obdobie, ktoré príde po supervulkanickej erupcii, nemusí byť nakoniec také tiché.
„Zistenia spochybňujú existujúce znalosti a štúdium erupcií, čo zvyčajne zahŕňa hľadanie tekutej magmy pod sopkou, aby sa posúdilo budúce riziko,“ vysvetľuje Danišík.
Výbuchy sa omeškali
Tekutá magma pod Tobou však zrejme po počiatočnej erupcii neuviazla na dlhý čas. Namiesto toho, keď podlaha kaldery (sopečného útvaru, vytvoreného prepadnutím stien sopky) chladla, vytláčala zvyšnú magmu hore a von po zlomových líniách s „pancierom“ na vrchole.
Zistenie je založené na mineráloch živca a zirkóne, ktoré obsahujú časovú pečať sopečných plynov, ako je argón a hélium.
Ich hodnoty boli namerané zo vzoriek vulkanických hornín odobratých v kaldere Toba, aby sa zistilo, či jeho obdobie vegetačného pokoja viedlo k erupciám.
Modely naznačujú, že kupola na severe kaldery vybuchla asi 4 600 000 rokov po počiatočnej kolosálnej erupcii, zatiaľ čo kupola Tuk Tuk smerom do centra vybuchla po osemtisícročnom meškaní a kupola na juhu vybuchla s omeškaním 13-tisíc rokov.
Je potrebný ďalší výskum, aby sa zistilo, čo presne vyvolalo tieto udalosti a či by sa niečo podobné mohlo stať iným supervulkánom na našej planéte, ako je Yellowstone.
Vzhľadom na to, ako málo vo všeobecnosti vieme o supervulkánoch, sa o názore, že supervulkán Toba naďalej v období obrodenia vyvoláva menšie záchvaty magmy, nepochybne bude diskutovať aj v nasledujúcich rokoch.
Sopky by mohli odpočívať, ale nie pre vulkanológov. „Naučiť sa, ako supervulkány fungujú, je dôležité pre pochopenie budúcej hrozby nevyhnutnej supererupcie, ku ktorej dochádza zhruba raz za 17-tisíc rokov,“ hovorí Danišík.