Píšu o tom Lidovky. Génové inžinierstvo umožnilo masovú produkciu mnohých dôležitých liekov. Prvým bol už v roku 1982 inzulín. Podľa ľudského génu ho masovo vyrábali baktérie pestované v objemných bioreaktoroch, teda v podstate nádobách, v ktorých ľudia kultivujú požadované mikroorganizmy.
Pred týmto prelomovým počinom boli diabetici odkázaní na inzulín izolovaný z pankreasov zabitých hospodárskych zvierat.
Živé bioreaktory
Liek zvieracieho pôvodu vyvolával u mnohých pacientov zdravotné ťažkosti. Na problémy však naráža aj pestovanie buniek v bioreaktoroch. Obstarávacie aj prevádzkové náklady sú vysoké, a takto vyrábané lieky sú preto drahé. Pestované bunky tiež nevedia vyrobiť niektoré lieky v potrebnej kvalite.
Alternatívu k bioreaktorom z ocele, skla a plastov ponúkajú "živé bioreaktory" - zvieratá, do ktorých dedičnej informácie vniesli génoví inžinieri ľudský gén a ktorí podľa tohto génu vyrábajú vo vlastnom organizme liečebnú ľudskú bielkovinu.
Výrobcovia liekov upierajú veľké nádeje aj ku sliepke, teda kure domácej, pretože každé vajce geneticky modifikovaných vtákov môže obsahovať až jeden gram liečivej ľudskej bielkoviny. Pri súčasných cenách ľudských bielkovín použiteľných pre liečbu by takéto sliepky znášali "zlaté vajcia". Využitie kury ako živého bioreaktora ale viazne, pretože vnášanie cudzieho génu do vtáčej dedičnej informácie predstavuje zamotanú úlohu.
Zbesilé tempo zárodku
Vpraviť cudzí gén do dedičnej informácie cicavcov je relatívne jednoduché. Génoví inžinieri pracujú s čerstvo oplodnenými vajíčkami alebo s embryami tvorenými najviac niekoľkými málo bunkami. Majú pritom celkom slušné vyhliadky, že keď gén vpravia do bunky embrya, ponesú túto genetickú inštrukciu aj tkanivá a orgány dospelého zvieraťa. Zárodky cicavcov sa vyvíjajú pomaly, a dávajú tak vedcom k zásahu do dedičnej informácie dosť času.
Vtáčí zárodok sa v porovnaní so cicavčím embryom ženie doslova zbesilým tempom. Kým oplodnené vajíčko myši, potkana, ošípanej či kozy sa za deň rozdelí na dve bunky, v slepačom vajci sa zárodok za rovnakú dobu rozrastie na 60 000 buniek. Tu prichádza génový inžinier neskoro. V kuracom embryu by dokázal zmeniť dedičnú informáciu len pri zlomku buniek a sliepky by "zlaté vajcia" s vysokou pravdepodobnosťou neznášali.
Tím českých vedcov vedený Pavlom Trefilom zo spoločnosti Biopharm, Výskumný ústav biofarmacie a veterinárnych liečiv, a Jiřím Hejnarom z Ústavu molekulárnej genetiky Akadémie vied ČR vyvinul v spolupráci s nemeckými kolegami z mníchovskej Technickej univerzity novú metódu pre "pašovanie" génu do dedičnej informácie kurčiat.
Využili skutočnosť, že krvným obehom raného kuracieho zárodku putujú v určitej fáze vývoja bunky predurčené v tele dospelého vtáka k premene v pohlavné bunky vo vaječníkoch alebo semenníkoch. Na týchto bunkách nie je viditeľné, či sa z nich raz vyvinú vajíčka, alebo spermie. Je to zatiaľ akási "univerzálna surovina".
Tieto zárodočné bunky tvoria v kuracom zárodku iba zlomok celkovej bunkovej populácie. Pavel Trafil a jeho spolupracovníci ich ale vedia z embrya izolovať a udržať pri živote v laboratórnych podmienkach. Pritom ich podrobia cielenému zásahu do dedičnej informácie.
Hra s "červenými" bunkami
Pre svoje prelomové experimenty uverejnenej vo vedeckom časopise Scientific Reports si vybrali "cvičný" gén vypožičaný od koralov Discosoma. Bielkovina syntetizovaná podľa tohto génu červeno fluoreskuje a vďaka tomu je výsledok úspešného prenosu génu na živočíchovi neprehliadnuteľný. Od červeno svietiacich zárodočných buniek však vedie k červeno svietiacemu kurčaťu ešte dlhá a zložitá cesta.
Trafil a jeho kolegovia vniesli bunky s génom pre červený proteín do semenníkov kohútov v nádeji, že zárodočné bunky využijú svoj potenciál a premenia sa tu v spermie. Najprv kohútie semenníky "vyprázdnili", pretože v konkurencii bežiaci tvorby spermií by sa transplantované svietiace bunky nepresadili. Kohútov vystavili radiácii a tým im zničili bunky zodpovedné za produkciu spermií.