Elegantnou a praktickou pomôckou lekára sa stali vonné soli, kryštáliky uhličitanu amónneho. Aj v nízkej koncentrácii totiž výborne stimulovali dýchací reflex.
Malo to samozrejme háčik. Efekt, ktorý bezchybne zaberal na zamdleté dámy v upnutých korzetoch, úplne nefungoval na pacientov s rozsiahlou traumou lebky alebo v kóme.
A presýtenie takého pacienta výparom amónnych solí mohlo z bezvedomia ľahko urobiť smrť. Pre pokoj svojho svedomia aj k obrane vlastnej medicínskej reputácie preto bolo potrebné urobiť viac, píše Xman.cz.
Vzhľadom na to, že meranie pulzu vtedy patrilo k čerstvo zavádzaným a ešte nie plne štandardizovaným novinkám a načúvanie tlkotu srdca na hrudi sa javilo nemravné, dávala väčšina praktikov prednosť sledovanie pohybu krvi.
Metódy, ktoré začínali od piky
Stačí vziať prst domnelého zosnulého a pridržať ho proti zapálenej sviečke. S väčšou trochou šťastia potom možno spozorujete, že krv sa vo vnútri tela ešte stále pohybuje a jeho srdce teda bije.
Metóda so sviečkou má ešte dve vysvetlenia - u mŕtveho tela sa totiž krv postupne začína hromadiť v končatinách, takže z jej nahustenia v prstoch sa dá usudzovať na exitus.
A samozrejme, popálenie plameňom sviečky tiež vedelo vyvolať reakciu zdanlivo mŕtveho. Väčšina lekárov vtedy nedisponovala práve hlbokými znalosťami o fungovaní ľudského tela, takže sa poväčšinou uspokojili s rutinným opaľovaním prstov a neprítomnosť akýchkoľvek prejavov brali za potvrdenie smrti.
Svetlo poznania, aspoň čiastočne, vniesol do metodiky stanovenia smrti a kriminalistickej praxe nemecký lekár Christian Friedrich Nasse.
Neistotu sa rozhodol nahradiť ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.