Kupujem si krém a zubnú pastu. „Máte aplikáciu?“ pýta sa pokladníčka. Nie. „Stiahnete si ju teraz?“ pokračuje slečna. Nie, platím, prosím. „Tu máte letáčik a stiahnite si ju.“ Nechcem. Z predajne ma sprevádza pohľad, v ktorom sa mieša údiv a súcit. Slečna asi premýšľa, či som nebola niekoľko rokov v kóme. Povážte, nemám aplikáciu a nechcem ju!
Odchádzam rozladená, ale nie je dôvod. Veď pokladníčka sa len opýtala, robila svoju prácu, o nič nešlo. Lenže ja trpím akútnou fázou techno stresu. Stačí len kontakt so slovom aplikácia a choroba o sebe dáva vedieť.
Je ako ekzém, ktorý je nejaký čas v pokoji, takmer o ňom neviete a potom zrazu máte všade červené škvrny a ste neznesiteľne nervózny. Mám zlú náladu zakaždým, keď počujem slová ako QR kód, banková identita, aplikácie. Reakciu spúšťa i výraz samoobslužná pokladnica.
Všimnite si, že pri normálnych pokladniciach, teda tých, kde sedí človek, je spravidla rad. Zákazníci v nej sú typickými predstaviteľmi pacientov s techno stresom.
Tvária sa tvrdohlavo a predstierajú, že nepočujú predavačku, ktorá opakovane volá: „Prejdite si k samoobslužným pokladniciam, je tam voľno.“ To isté hlási v predajni aj rozhlas.
Najhoršie je, keď sa pani naháňačka vydá loviť do radu. „Poďte, ja vám s tým pomôžem, ukážem, ako si to sám naskenujete.“ Všetci v rade majú pohľad uprený do diaľky. Nereagujú. Predstierajú, že nepočujú. Niektorí odseknú: Nechcem, počkám.
Som jednou z nich. Prečo by som sa mala pri bežnom nákupe potravín vyčerpávať kontaktom s technikou? Prečo mám niekam niečo sama klásť, súbežne sledovať, čo sa deje na displeji, a kontrolovať, či všetko prebieha správne, teda vydávať energiu, keď to robím neustále pri práci? Tu v obchode nechávam svoje peniaze, tak odo mňa, prosím, nechcite, nech ešte makám.
Zostáva vám 85% na dočítanie.