Deti vážiace len niečo vyše pol kila, srdiečka menšie ako kačacie vajíčko. Kým my si to nevieme ani predstaviť, kardiochirurgovia v Detskom kardiocentre v Bratislave týmto deťom zachraňujú život. Na ich čele stojí primár Matej Nosáľ.
Aké najmladšie dieťa ste operovali?
Niektoré deti, ktoré u nás operujeme, vážia len 600 - 800 gramov, najmladší pacienti sú čerství novorodenci, sú len pár hodín po narodení.
Aké to je operovať také malé dieťa? Napríklad zašívať cievy, ktoré majú len niekoľko milimetrov? Používate lupu alebo špeciálne čelové sklo?
U týchto 600- až 800-gramových detí väčšinou robíme jednoduchý výkon. Tieto detičky mávajú otvorený arteriálny duktus, ktorý sa len uzavrie klipom, takže sú to pomerne jednoduché výkony. Áno, je to všetko malé, ale štandardne používame operačné lupy s niekoľkonásobným zväčšením. Operovať ťažkú komplexnú chybu srdca v takejto hmotnostnej kategórii by bolo niečo iné. Bolo by to veľké riziko u takého malého, často nedonoseného dieťaťa.
Robíte vo vašom centre aj vnútromaternicové zákroky?
Nie, tie nerobíme. Je to veľmi náročné na tímový prístup, navyše sa týmto spôsobom dá operovať len minimum vrodených chýb.
Predpokladám však, že plánujete zákrok u takých malých detí už počas tehotenstva, ak sa napríklad pri ultrazvukovom vyšetrení ženy zistí, že dieťatko má niečo so srdiečkom.
Samozrejme, to je optimálny prístup, ktorý by sme si priali pri všetkých srdcových chybách. Záchytnosť sa u nás pohybuje okolo 20 percent. Ideálne by však bolo 60 - 70 percent. Je dobré, ak môžeme s rodičmi hovoriť o tom, čo ich čaká, už okolo 23. týždňa tehotenstva.
Už tak skoro?
Tieto chyby sa dajú dobre diagnostikovať už okolo 23. týždňa tehotenstva. Základná diagnostika vrodených srdcových chýb sa dá spraviť dokonca už aj v 13. týždni. Je to veľmi dôležité aj pre rodičov, vedia, čo ich čaká. Majú tak aj dostatočný čas na rozhodovanie. To je optimum, priali by sme si, aby to fungovalo takto.
A kde je problém? Na strane rodičov alebo skôr gynekológov, že mamičky neposielajú na odborné vyšetrenie?
Keďže ide o diagnostiku, je to skôr na gynekológoch a na prenatálnych diagnostikoch.
Ako to berú rodičia? Ako prijmú fakt, že ich nenarodené dieťatko má vážnu srdcovú chybu a hneď po narodení ho budú musieť operovať?
Tí, s ktorými sa stretávame ešte počas tehotenstva, to berú väčšinou racionálne. Niektorí rodičia prídu pripravení, keďže už prenatálny diagnostik im povie, o akú srdcovú chybu približne ide. A to, aké šance dieťatko má a aká operácia ho čaká, im zase vysvetľujeme my. Takže informovaní rodičia nie sú až takí prekvapení. Skôr by som povedal, že sú prekvapení tí, ktorí čakajú zdravé dieťa a narodí sa im postihnuté alebo so závažnou srdcovou chybou.
V akom veku tu máte najviac detí?
Do jedného roka veku operujeme zhruba 60 percent detí. Detská kardiochirurgia sa posunula dopredu aj v tom, že korektívne operácie sa vykonávajú už v takom mladom veku. Samozrejme, máme tu aj pacientov, ktorí k nám na operáciu prichádzajú neskôr, alebo sa vracajú opakovane, takže časť operácií robíme aj v staršom veku. Dvadsať až tridsať percent detí operujeme korektívne v novorodeneckom veku, čo je veľmi dobré na ich ďalší vývoj.
Je práca detského lekára ľahšia alebo ťažšia ako lekára pre dospelých? Predsa len, deti sú úplne iné, inak reagujú, niektoré veci sa im vysvetľujú ťažšie, niektoré naopak dokážu pochopiť lepšie a rýchlejšie ako my dospelí.
V niečom je to ľahšie, v niečom ťažšie. Ľahké je to v tom, že deti často zvládnu veľa, viac než dospelí. Lepšie znášajú bolesť, lepšie a rýchlejšie sa zotavujú. To je tá optimistická časť.
A v čom je to ťažšie?
Ak má človek vlastné dieťa v danej vekovej skupine, tak svojich pacientov aj ťažšie prežíva. To je tá ťažšia, negatívna stránka.
Ako pripravujete detičky na operáciu?
V prvom rade vysvetlíme rodičom, čo ich čaká. Špecifické pri detských operáciách je aj to, že deti nemôžu byť dlho hladné, takže sa snažíme, aby interval, keď musia byť nalačno, bol v noci, prípadne, aby bol čo najkratší. Nie vždy sa to však podarí, ak máme dlhší program.
Vysvetľujete aj deťom, čo ich čaká, čo presne im budete robiť?
Zväčša ide o novorodencov a dojčatá, takže tým to vysvetliť nevieme. U väčších detí to každé berie inak, ony sa všeobecne lekárov boja a nevedia si dobre predstaviť, čo ich čaká. Takže my sa skôr postaráme o to, aby pred operáciou dobre spali, aby sa dobre zobudili, aby nemali príliš veľké bolesti, aby boli zoperované čo najlepšie a ostatné vysvetľujeme rodičom.
Sú aj deti, ktoré zaujíma, čo im budete robiť?
Sú aj také deti, čo sú veľmi živé, alebo ich to veľmi zaujíma. Tie prídu za mnou spolu s rodičmi a sú pri tom, keď vysvetľujeme postup. Ukazujeme im model srdiečka a vysvetľujeme čo a ako. Samozrejme, často sú chyby zložité a je ťažké pochopiť to aj dospelému. Deti sa však pozerajú na maketu srdiečka a tešia sa, že je to nejaká hračka.
Je ťažšie komunikovať s deťmi alebo s ich rodičmi?
Ťažšie je komunikovať s rodičmi. Má to svoje špecifiká, každý rodič je iný. Niektorí sú veľmi starostliví, niektorým treba vysvetľovať podrobnejšie, alebo zase čo najjednoduchšie to, čo ich čaká a to, o čom je konkrétna vrodená chyba.
Pre niektorých lekárov, napríklad anestéziológov sú deti citlivou záležitosťou, vy ste si už zvykli?
Človek si zvykne. Samozrejme, trvá to nejaký čas a sú aj situácie, ktoré sú ťažšie alebo rizikové a nedopadnú tak, ako sme očakávali. Práve na toto si človek musí najviac zvykať. Aj keď, na to sa úplne nedá zvyknúť. Na ťažké priebehy a niekedy aj na ťažké konce...
Ako sa s tým dokážete vyrovnať vy a aj celý tím, keď nejaké dieťatko zákrok nezvládne?
Je to vždy náročné. Analyzujeme to skôr po odbornej stránke, preberieme postupy, ako to prebiehalo a snažíme sa ich ohodnotiť. Pri veľmi ťažkých priebehoch je pre tím asi najdôležitejšie pokračovať ďalej. Aby celý tím vedel, že je tím, a aby čím skôr prišli lepšie časy. Myslím si, že najdôležitejšie je neostávať stáť na mieste, netrápiť sa donekonečna, nepremýšľať dokola nad jednou vecou, ale snažiť sa ísť ďalej s tým, že zajtra je ďalší deň.
Aké najčastejšie problémy majú detičky, ktoré u vás operujete?
Riešime kompletné spektrum vrodených srdcových chýb. Od jednoduchých srdcových chýb, kde je napríklad dierka medzi niektorými z dutín srdca až po zložité vrodené srdcové chyby. A to sú buď jednokomorové srdcia, ktoré majú vyvinutú len jednu komoru a vyžadujú si sled operácií. Alebo zložité operácie, pri ktorých sa premiestňujú cievy alebo časti srdca na iné miesto, prípadne sa nahrádza jedna chlopňa inou chlopňou toho istého pacienta.
Niektorí rodičia sa rozhodnú, že dieťa zákrok nepodstúpi a dožije aj so srdcovou chybou, aj za cenu toho, že ten čas nebude veľmi dlhý. Stretávate sa často s takými prípadmi?
Je to zriedkavejšia, ale plne legitímna forma, pre ktorú sa niekedy rozhodnú rodičia spoločne s lekármi. Pri veľmi ťažkých chybách s veľmi rizikovým priebehom je však na mieste. Dá sa povedať, že za posledné roky pociťujeme zmenu, rodičia o niečo častejšie pristupujú k tejto tzv. komfortnej alebo paliatívnej liečbe. Vedia si uvedomiť nielen závažnosť chyby, ale aj východiská a tiež utrpenie, ktoré dieťa podstúpi s tým, že dané postihnutie ho bude v istej miere sprevádzať celý život. Aj napriek niekoľkým operáciám, ktoré dieťa podstúpi, srdce raz môže zlyhať. Napríklad pri jednokomorovej cirkulácii, keď srdiečko má vyvinutú len jednu komoru. Berieme to ako súčasť detskej kardiochirurgie, ako jeden z postupov, ktorý je plne opodstatnený.
Pre tento postup sa rozhodnú väčšinou silne veriaci ľudia, prípadne členovia známej sekty, ktorí majú určité zdravotné postupy zakázané?
Práve naopak, veriaci ľudia alebo aj členovia sekty ako napríklad Svedkovia Jehovovi sa často snažia za každú cenu. Tým je to niekedy ťažké vysvetliť. Niektorým rodičom stačí povedať, že ich dieťa má šancu prežiť pri danej komplexnej chybe zjednodušene povedané, jedno percento, a oni povedia, že aj tak nech to skúsime. Mnohí si dôsledky dostatočne neuvedomujú. Skôr vítame, že sa v súčasnosti zvyšuje povedomie, ľudia si o probléme prečítajú a potom skombinujú s informáciami, ktoré im dáme my. Medzi možnosťami, ktoré im pri komplexných chybách ponúkneme, je vždy aj táto. Samozrejme, nikdy to nemôžeme podať ako jedinú možnosť, vždy rodičom detailne vysvetľujeme aj možnosti a výsledky liečby. O to je potom pre nich ťažšie rozhodnúť sa. Argumentujeme im však výsledkami , či už našimi, alebo zo sveta. Čo by sme raz chceli dosiahnuť, je mať možnosť, aby rodičia danú chybu mohli skonzultovať aj s rodičmi detí s podobným prípadom. Samozrejme je iné, keď im niekto povie svoju vlastnú skúsenosť, či už pozitívnu, alebo negatívnu.
Vaša najdlhšia a najťažšia operácia?
Väčšinou sa tie najdlhšie spájajú aj s tými ťažkými. Mám za sebou operácie, ktoré trvajú osem či trinásť hodín v kuse a dajú sa zaradiť medzi najdlhšie aj najťažšie.
Trinásť hodín stojíte na jednom mieste?
Je to taký stav, že človek si čas postupne prestane všímať a už ani necíti, že je smädný alebo že má iné potreby. Ten čas ubieha. Dá sa to zvládnuť, už som to absolvoval viackrát. Po takej operácii človek naozaj cíti, že je do dna vyčerpaný.
Ako vyzerajú Vianoce v Detskom kardiocentre?
Vianoce si prajeme vždy čo najpokojnejšie, aby sme tu mali len nejakých „benjamínkov“. Každý rok chceme postupne skončiť plánované operácie včas, to znamená pred 23. decembrom - čo sa väčšinou nepodarí a pravidelne operujeme buď 23. alebo 24. decembra, alebo niekedy aj v noci, deň pred Štedrým dňom. Ak je to možné, tak pozveme na operáciu tesne pred Vianocami deti z detských domovov, ktoré tu potom s nami strávia sviatky a sú spokojné a rozmaznávané sestrami.
Dostávajú aj darčeky?
Tie dostávajú na Mikuláša. Spoločne s nadáciou nášho oddelenia detskej kardiochirurgie Šťastné srdcia každoročne organizujeme Mikulášsku akciu, kde neobdarúvame len deti, čo ležia v nemocnici, ale zavoláme aj pacientov, ktorých sme operovali v priebehu posledného roka, dvoch. Je fajn vidieť tieto deti v civilnom živote spolu s rodičmi, ako sa majú, ako sa im darí a musím povedať, že vyzerajú úplne inak, keď ich vidíme tancovať či spievať.
Viacerí lekári majú umelecké sklony, mnohí píšu, niektorí maľujú, vy ste tancovali, občas si zahráte na gitare, rád chodievate do divadla... Hovorí sa, že duša umelca je citlivejšia. No o lekároch sa často hovorí, že sú cynici...
Myslím, že čím drsnejšie sa navonok lekár tvári, tým viac spracováva nehostinné nemocničné prostredie, v ktorom prežíva svoj život. To, samozrejme, nie je jednoduché, je pod obrovským tlakom, denne musí riešiť ťažké situácie, hľadať východiská. Človek sa obrní. Cynizmom by som to nenazval, ale istým spôsobom musí vedieť kadžý nájsť východisko z ťažkých situácií a nejako si ich aj zracionalizovať. Človek musí mať isté mantinely, aby si udržal svoju osobnostnú integritu a vedel tak zvládať prekážky v práci. Keby ho zlomil každý neúspech, tak by sa ďaleko nedostal. A vždy sa objavia ťažké situácie. Myslím si, že len roky rutiny pomôžu ťažké situácie ľahšie zvládať a nejakým spôsobom sa cez ne dostať.
A ide to dokopy, duša cynika s dušou umelca?
To neviem, či ide dokopy, ale duša lekára a duša umelca úplne bez problémov. Aj duša chirurga. Určite každý hľadá nejaké možnosti, kde si môže oddýchnuť, kde sa môže realizovať a kam môže utiecť z pracovného zaťaženia.
Nelákalo vás niekedy odísť do zahraničia? Mnohí vaši rovesníci tak urobili.
Z nášho pôvodného tímu z rokov 1998 až 2000 odišli do zahraničia štyria kardiochirurgovia a úspešne fungujú vo svojom odbore. Samozrejme, je to lákavé, hlavne z finančného hľadiska, aj pre podmienky, ktoré zahraničie na život poskytuje. Človek pracujúci v slovenských podmienkach často skĺzne aj do myšlienok, či by mu nebolo lepšie niekde inde.
Čiže keby ste dostali nejakú super ponuku, uvažovali by ste nad ňou.
Super ponuky nechodia samy od seba, ale určite by som ju zvážil.
Človek musí za nimi ísť?
Presne tak, za takými väčšinou ide.
A idete za nimi?
Zatiaľ som ich aktívne nevyhľadával. Často chodím do zahraničia, na kongresy, rád tam stretávam kolegov zo zahraničných pracovísk, ktorých poznám. No občas o tom uvažujem.
Chce sa stať lekárkou aj vaša dcéra?
Zatiaľ sa nevyjadrovala k tejto téme, určite by som ju do toho nenútil. Čo si vyberie, to bude. Je veľmi šikovná, krásne spieva, tancuje, aj pekne maľuje, tak uvidíme, čo ju bude zaujímať.
Ste fanúšikom extrémnejších športov. Lyžujete, raftujete v búrlivých vodách. Váš najextrémnejší zážitok?
Ten pochádza asi z lyžovačiek v horách, vo voľnom teréne, ľahké lavíny, lyžovanie v podmienkach, ako sú vyššie hory a v žľaboch. K intenzívnym zážitkom patrí aj rafting na divokej vode.
A váš športový sen?
Chcel by som vedieť vždy si nájsť trocha času na šport, aby mi prinášal relax popri mojej práci, aby ju vyvažoval. Samozrejme, v každom športe má človek nejaký sen, v lyžovaní je to pre mňa napríklad lyžovanie v prachovom snehu a za slnečných dní. A pri tých ostatných? Najdôležitejšie je, aby sa človek občas mohol stretnúť so svojou partiou, so svojimi kamarátmi a s nimi zdieľať tie zážitky.
Kto je Matej Nosáľ
MUDr. Matej Nosáľ je primárom Kardiochirurgického oddelenia DKC, Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb - Detské kardiocentrum. Prvé dva roky lekárskej fakulty absolvoval v Košiciach, kde si doslova zamiloval anatómiu. Medicínu dokončil v Bratislave a hneď po skončení školy nastúpil do Detského kardiocentra, ktorému ostal verný dodnes. Už desať rokov je primárom kardiochirurgického oddelenia a kardiochirurgickej JIS Detského kardiocentra. Je fanúšikom extrémnejších športov, má rád kanoistiku aj lyžovanie.