Ľudské telo je prekvapivo odolné. Testovanie našej výdrže začína hneď pôrodom, ktorý patrí k najnáročnejším skúsenostiam vôbec, mnohí z nás radi preverujú svoje hranice až do smrti, a dokonca aj po nej telo vydrží stále dosť. Pokúsili sme sa zmapovať LIMITY TELA od kolísky do hrobu.
Na niektoré zážitky sa dopredu skrátka nepripravíte. Napríklad druhá doba pôrodná očami nastávajúceho otecka. Pôrodník schmatol hlavičku zatiaľ len spolovice narodeného dieťaťa a celou silou začal ťahať telíčko z matkinho lona. Toto rozhodne nemôže skončiť dobre. Buď tú mäkkú malinkú lebku rozdrví v dlaniach, alebo mu snáď - preboha! - zostane samotná v ruke.
Ako prizerajúcemu otcovi pri pôrode mi katastrofa pripadala úplne nevyhnutná. A jedine obrovský rešpekt k bielemu plášťu mi nakoniec zabránil v násilnej intervencii. Našťastie. Narodili sa celkom zdravé, len ľahko pokrčené deti. To je - ako mi bolo neskôr vysvetlené - pri normálnom pôrode úplne normálne.
Zlaté ruky pôrodníkov
"Deti vydržia veľmi veľa. Rozhodne viac, než si myslíme," tvrdí pôrodná lekárka Tereza Nedělková z pražskej motolskej nemocnice. Ale ako veľa? "Pri živých plodoch to nikto neskúmal, to by si trúfol tak snáď Mengele, ale keď sa robili pokusy na mŕtvych ľudských plodoch, telíčka odolali v ťahu spoľahlivo sile 150 newtonov," uvádza doktorka Nedělková. To by - pri veľmi zjednodušenom prepočte - znamenalo, že než sa hlavička od troj či štvorkilového telíčka oddelila, udržala ťah závažia s hmotnosťou viac ako 15 kilogramov.
Drsné - alebo prinajmenšom drsne pôsobiace - scény v prípade ľudského pôrodu sú daňou za to, že chodíme vzpriamene. "Nenapadá mi zviera, pre ktoré by bol pôrod tak náročný ako pre človeka," tvrdí doktor Václav Kozák, primár detského oddelenia nemocnice v Roudnici. "Problém je v tom, že keď chodíme elegantne po dvoch miesto po štyroch, máme malú panvu. Navyše ako ľudstvo rastie, zväčšujú sa tiež deti - ani päťkiloví novorodenci dnes už nie sú rarita. "Z toho vyplýva ohromná záťaž pre deti aj ich mamičky, napríklad zlomená kľúčna kosť je u novorodencov pomerne bežnou komplikáciou. Hlave pomáha pred zranením "skladacej" lebky. "Tlaky v pôrodných cestách, kadiaľ sa dieťa musí pretlačiť, sú obrovské," vysvetľuje doktor Kozák. "Lebečné šupiny sa počas pôrodu cez seba úplne prekryjú. Práve preto majú novorodenci mäkkú hlavičku, ktorá zrastá až neskôr."
Keď sa tu a tam hlavička alebo napríklad ramienka počas pôrodu zaseknú, ani porodníkove ruky niekedy nestačia. "Vy ste vlastne zažili úplne normálny pôrod. V prípade komplikácií sa niekedy používajú kliešte alebo takzvaný vacuum extractor: predstavte si zvon na čistenie odpadov od umývadla, s ktorého pomocou sa vytvorí podtlak a dieťa sa vytiahne von - samozrejme, že sila ťahu je pritom nastavená v úplne bezpečných medziach," opisuje doktor Kozák. Rizík je pri pôrode veľa: okrem celkom bežných zlomenín kľúčnej kosti je to napríklad obrna tváre, zlomenina lebečnej kosti, veľmi nebezpečné býva krvácanie do hlavičky alebo pridusenie plodu - zhruba tretina detí má pupočník omotaný okolo nejakej časti tela, najčastejšie krku ... "Ale ,katovskú' zlomeninu, teda že by sme dieťaťu pri pôrode zlomili väz, to poznám len z odbornej literatúry," hovorí doktorka Nedělková.
Ako prežiť život
Nielen detské, ale aj dospelé telo vydrží viac, než si myslíme. "Ľudské telo znesie všetko. Úplne všetko. Jediným limitom je vaša vôľa a vaša psychika," tvrdí lekár a horolezec Pavel Bém, ktorý stál ako jeden z mála Čechov na najvyššej hore sveta, 8 848 metrov vysokom Mount Evereste.
Práve vysoké hory predstavujú pre človeka zákerne nehostinné prostredie na pobyt. A nejde pritom zďaleka len o drsnú zimu. "Na extrémne výšky nie je naše telo jednoducho stavané," upozorňuje Radek Jaroš, ktorý sa pritom sám stal pätnástym horolezcom planéty a prvým Čechom, ktorý zdolal všetkých 14 osemtisícových štítov bez použitia kyslíka. Tu sú hlavné nástrahy veľhôr Jarošovými očami, ktorého mimochodom zima pripravila o všetky prsty na ľavej nohe: "Samozrejme, že nepríjemná je zima aj nedostatok kyslíka. Ale najhorší je nízky tlak vzduchu, ktorý môže byť príčinou smrteľne nebezpečnej výškovej choroby, kedy človeka zabije opuch pľúc alebo mozgu." Podľa Jaroša si možno krátkodobo zvyknúť na pobyt okolo 4 500 metrov nad morom, trvalo však nie. "A od 7 000 metrov hore už je to zóna smrti, to je pre nás ľudí skutočne len pásmo krátkych návštev. Hoci existujú jedinci, ktorí to majú ľahko posunuté, ako napríklad ja," smeje sa Jaroš.
V bežnom prostredí, kde sa pohybuje väčšina z nás, považujú kovaní dobrodruhovia za najväčšie nebezpečenstvo horúčava. "V extrémnej zime sa dá takmer vždy zahriať, ale extrémnemu teplu neuniknete. Hlavne na Sahare som si ohmatal, aké to je vyjsť s minimom vody. Už by som to nemusel zopakovať," hovorí extrémny cestovateľ Rudolf Švaříček. Tento majiteľ expedičnej cestovky Livingstone prešiel trópy aj polárne kraje, veľhory aj púšte: "Je až prekvapivé, ako aj treskúce mrazy kĺžu mimo nás, ak sa hýbeme a telo je v poriadku. Kedykoľvek šliapeme v poriadnom zábere, sú mrazy Antarktídy i Arktídy takmer neškodné. Ak striedame pri dlhých pochodoch pravidelné intervaly hodinovej driny a desiatich minút odpočinku, na konci pauzy útočí treskúca zima. V plnom zábere ju nevnímame, znesieme aj veľké výkyvy počasia, vetra, sneženia. Ale aj krátky odpočinok onen náskok vymaže."
Dobrá nálada nadovšetko?
Podstatné je každopádne naladenie organizmu. Pozitívne nastavený človek má oveľa oveľa väčšie šance. Poznajú to dobre športovci, ktorým tréneri už od žiačikov vtĺkajú do hlavy zaklínadlo: "Keď nemôžeš, pridaj!" A napríklad už citovaný horolezec a politik Bém vypočítal pomer psychickej a fyzickej pripravenosti pri svojom úspechu na Evereste ako 50 na 50. Dobrodruh Švaříček, ktorého zhodou okolností pripravil o úspech na Evereste počas spoločnej výpravy s Bémom zápal v zube, k tomu dodáva: "Opakovane som si vyskúšal, že telo dokáže ísť ďalej než na doraz, máme v sebe schované netušené rezervy síl, na ktoré sa dá v extréme siahnuť. Ale akonáhle potreba ,prežitia' pominie, telo sa položí a vyberá si ,oddychový čas'. To sa mi stalo niekoľkokrát. Trebárs v Afrike som tri dni pochovával dvoch kamarátov z expedície a potom som sa vyslzil do piva. Aj ozbrojené prepadnutie som zvládol vecne, rozklepal som sa až spätne." Podobné je to so zdanlivo nekonečnou potrebou jedla - aj tú riadi hlava, ako dokladá Švaříček: "Vyskúšal som si aj tri týždne bez jediného sústa. Nemal som s tým väčšie problémy. Keď však jedlo je, som schopný sa dlho prejedať, splácam dokopy všetko možné a žalúdok sa tomu nebráni."
Číselné limity extrémov, ktoré môžu byť krátkodobo znesiteľné pre ľudské telo, odhaduje doktor Bém nasledovne: "Výška? Možno 10 000 metrov. Hĺbka? Možno 150 metrov na nádych. Zima? Možno mínus 100 stupňov Celzia, ale pochopiteľne záleží na vlhkosti, vetra a hlavne dĺžke pobytu v mraze. Hladovanie? Jogíni sú schopní neprijímať potravu celé týždne a mesiace. Smäd? Možno mesiac bez vody sa dá prežiť, ale záleží opäť na vlhkosti vzduchu a ďalších podmienkach. Bezvedomie? Nekonečne dlho. S prístrojmi ... "Áno, z kómy sa podľa dlhodobých štatistík preberie - napríklad aj po piatich rokoch - približne pätina pacientov tak, že sa dokážu vrátiť do takmer normálneho života. Však naša telesná schránka sa len tak ľahko nevzdáva dokonca ani po tom, čo v nej život vyhasne.
Posmrtné ťažkosti
Dokonca aj po smrti vydrží ľudské telo veľa. Zrejme stále viac, než si myslíme. "Ak sa necháte pochovať do zeme, bude sa vaše telo rozkladať približne desať rokov," vypočítava Julius Mlčoch, riaditeľ Pražského pohrebného ústavu. V prípade kremácie spotrebuje každý z nás ešte po smrti najmenej 15 kubických metrov plynu, teplota v kremačnej peci dosahuje 800 stupňov Celzia, ale ani 70 minút horenia nestačí v prípade priemernej postavy s hmotnosťou 90 kilogramov k úplnému spáleniu našich pozostatkov. A čo potom keď príde do pece dobre živená dvestokilová figúra - to potom reguláciu teploty sťažuje aj množstvo tuku. "Napríklad kĺbová hlavica horí veľmi ťažko u každého, nakoniec sa musí ešte rozomlieť," opisuje Mlčoch. Akonáhle je naozaj po všetkom, nakoniec z nás zostane v urne s popolom približne rovnakých 5 kilogramov, ako keď sa narodíme.
Čo znesie ľudské telo
Strata krvi: úbytok do 15 percent z celkových zhruba 5 litrov prakticky nespoznáte, akonáhle prídete o 50 percent krvi, začne vám zlyhávať srdce, doteraz rekordná strata krvi bez straty života bola 75 percent.
Teplota tela: bežná je okolo 36 stupňov Celzia, pod 33 a nad 42 stupňov už nie je zlučiteľná so životom. Napriek tomu najnižšia teplota, z ktorej sa podarilo človeka zachrániť, bola 13 stupňov Celzia.
Intenzita zvuku: bežný pouličný hluk či hovor dosahuje 50 decibelov, prah bolesti je 120 decibelov, smrtiacich môže byť cca 180 decibelov a viac, potom už hluk dokáže poškodiť napríklad pľúca.
Zásah elektrinou: akokoľvek je rana elektrinou zo zásuvky s napätím 220 voltov smrteľnou hrozbou, človek môže teoreticky prežiť až 27-tisíc voltov (železnica používa až 25-tisíc voltov).
Zrážka s autom: pri strete v rýchlosti 40 km/h je šanca chodca na prežitie až 80 percent, pri 50 km/h len 50 percent a pri 60 km/h mizivá. Napriek tomu niektorí šťastlivci prežili zrážku v rýchlosti 100 km/h.
Čo dokáže ľudské telo v športe
Vo vode: 8,6 km/h - touto rýchlosťou plával pri rekorde na trati 50 metrov voľným spôsobom Brazílčan César Cielo - jeho čas v cieli bol 20,91.
Po svojich: 44,7 km/h - túto maximálnu rýchlosť dosiahol jamajský šprintér Usain Bolt pri rekordnom behu na 100 metrov v čase 9,58 sekundy.
Na bicykli: 77 km/h - týmto tempom zvládol rekordný šprint s letmým štartom na 200 metrov Francúz François Pervis, dosiahol čas 9,347 sekundy.
Na lyžiach: 252 km/h - závratnou rýchlosťou sa rútil zo svahu Francúz Simone Origone pri letmom kilometri a drží týmto výkonom svetový rekord.
S činkou: 263 kilogramov - to je absolútny vzpieračský rekord, drží ho v nadhode Iránec Hossein Rezazedeh.
Ľudské rekordy z Guinnessovej knihy
Najstarší človek histórie sa preukázateľne dožil 122 rokov a 164 dní. V požehnanom veku skonala Jeanne Louise Calmentová z Francúzska 4. augusta 1997.
Najvyšší pád bez padáka prežila juhoslovanská letuška Vesna Vulovičová zo zrúteného lietadla nad Československom 26. januára 1972. Padala z výšky 10 160 metrov.
Najhlbší ponor si tento rok v septembri pripísal Egypťan Ahmed Gabr, keď sa v Dahabe ponoril 332 metrov pod hladinu Červeného mora. Dole plával 12 minút, hore 15 hodín.
Najviac áut naraz tiahol tento rok v auguste Maďar Zsolt Sinka: 13 Fordov s celkovou hmotnosťou 17,748 kilogramu dokázal odtiahnuť na vzdialenosť 5 metrov za 38 sekúnd.
Najväčšiu váhu jazykom, 12,5 kilogramu, zodvihol v roku 2008 Angličan Thomas Blackthorne počas šou v Mexiku.
Petr Čermák, MF Dnes
StoryEditor