Dr. M. R. Štefánik v rovnošate brigádneho generála francúzskej armády; rok 1918. Snímka: VHÚ Bratislava
Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v dedine Košariská v rodine tamojšieho evanjelického farára Pavla Štefánika a jeho ženy Albertíny, rodenej Jurenkovej. Je v poradí šiestym dieťaťom, celkovo ich mala rodina neskôr až dvanásť. Dospelosti sa ich dožije iba deväť, čo však v tých časoch, keď zomieralo veľa detí, nebolo nič nezvyčajné. Malý Milan Rastislav navštevuje spolu s ostatnými deťmi základnú školu v rodnej dedine, kde patril medzi najlepších žiakov. Aby však mohol neskôr pokračovať v štúdiu na strednej škole, musí si osvojiť maďarčinu, ktorá bola vtedy nevyhnutná pre lepšie vzdelanie. Preto už ako deväťročný opúšťa svoju rodinu a odchádza do Šamorína. Po čase rovnako ako jeho dvaja starší bratia Igor a Pavel nastupuje na evanjelické lýceum v Prešporku (dnešnej Bratislave). Po troch rokoch prestupuje spolu s bratom Pavlom na štúdiá do Šopronu a neskôr do Sarvaša, kde úspešne skladá maturitnú skúšku.
Študuje astronómiu, ktorú miluje od detstva
V roku 1898 začína študovať stavebné inžinierstvo na Českej vysokej škole technickej v Prahe. Jeho vášňou už od detstva je však astronómia. V roku 1900 sa preto rozhodne zanechať doterajšie štúdium a prestupuje na štúdium astronómie a matematiky na českej univerzite Karlovo-Ferdinandovej, dnešnej Karlovej univerzite. Tento krok sa však stretáva s nepochopením jeho rodiny. Očakávala, že vyštuduje inžiniersky odbor, ktorý mu zabezpečí úspešné zamestnanie. Aj napriek výhradám a odporúčaniam, aby aspoň študoval oba odbory naraz, opúšťa štúdium inžinierstva a nastupuje na jeseň roku 1900 na štúdium astronómie, ktorá sa v tom čase študovala na filozofickej fakulte. Jeho štúdiá v Prahe sprevádzajú finančné ťažkosti, ktoré prekonáva len s pomocou pôžičiek a peňazí získaných z rôznych podporných fondov. Štúdium v Prahe ovplyvňuje aj jeho svetonázor. Zoznamuje sa tu s profesorom T. G. Masarykom a jeho ideológiou, aktívne sa zapája do činnosti študentského spolku Detvan a neskôr aj do vydávania časopisu Hlas, kde vedie jeho prílohu Umelecký hlas.
Kariéru úspešného vedca prerušuje vojna
Po úspešnom zavŕšení svojho štúdia v Prahe v roku 1904 odcestuje do Paríža. Dúfa, že sa dostane na odbornú stáž do Flammarionovho observatória. Jeho prijatie sa však odkladá, a tak sa usilovne zdokonaľuje vo francúzštine a žije vo veľmi skromných pomeroch. Aspoň čiastočne ho podporujú sestry a priatelia. Nedostatočná strava bola príčinou vzniku žalúdočnej choroby, ktorej sa už nezbaví a za svoj krátky život podstupuje niekoľko vážnych operácií. Obrat v jeho živote nastane po zoznámení sa s astrofyzikom Julesom Janssenom, riaditeľom observatória v Meudone, ktorý mu ponúka miesto. Štefánik ho s radosťou prijíma, aj keď si sám musí uhradiť zariadenie laboratória. Neskôr sa však jeho finančná situácia konečne zlepšuje a sám môže podporovať na štúdiách mladších bratov Ladislava a Kazimíra, aby aspoň takto splatil dlh rodine. Po dvoch rokoch v Meudone sa neúspešne pokúša vrátiť späť na pražskú katedru tak, ako si to kedysi predsavzal. Keďže však sľubované miesto nakoniec nedostáva, zostáva žiť vo Francúzsku. Jeho vedecká kariéra je naďalej úspešná. Prednáša niekoľko svojich prác na pôde Francúzskej akadémie vied, viackrát vystúpi na vrch Mont Blanc, kde robí astronomické, ako aj meteorologické pozorovania. Rovnako absolvuje niekoľko zahraničných ciest do rôznych kútov sveta – v roku 1907 pozoruje zatmenie slnka v Alcosebre v Španielsku a v roku 1907 v Ura Tjube v Turkestane. V roku 1910 podniká expedíciu na Tahiti, kde pozoruje prechod Halleyho kométy. Aj v nasledujúcich rokoch podniká cesty za zatmeniami slnka – pozoruje ho v roku 1911 na ostrove Vavau a v roku 1912 v Passa Quatro v Brazílii. Jeho dlhodobé pôsobenie vo Francúzsku vedie napokon k získaniu francúzskeho štátneho občianstva v roku 1912. V tomto čase vrcholí jeho okúzlenie ostrovom Tahiti a vážne uvažuje o tom, že sa tu usadí a vybuduje moderné observatórium. Dostáva však poverenie od francúzskej vlády, ktorá má záujem o vybudovanie telegrafnej siete a meteorologických staníc v Ekvádore, aby získal koncesiu od tamojšej vlády. Podobné vedecko-diplomatické poslanie plní aj v roku 1914 v Marrákeši v Maroku, kde hľadá miesto na výstavbu observatória. Jeho sľubnú vedeckú kariéru však v tomto roku preruší 1. svetová vojna. Keďže ako francúzsky štátny občan podlieha mobilizačnej vyhláške, vracia sa do Paríža.
Presné predpovede zabránili skaze letiek
Po návrate z Maroka začiatkom augusta 1914 sa Štefánik prihlási k vojsku a je zaradený k pešiemu pluku 102 v Chârtres. Jeho zdravotný stav však nedovoľuje, aby bol odvelený priamo na front, ale je hospitalizovaný v parížskej nemocnici a neskôr v sanatóriu. Nechce však ostať zaradený v pechote, jeho cieľom je dostať sa k letectvu. V tom čase bola letecká technika prevratnou novinkou. Prvý úspešný let bratov Wrigtovcov zo Spojených štátov sa síce uskutočnil len pred pár rokmi – v roku 1903, odvtedy však vývoj lietadiel rýchlo napreduje a lietadlá nachádzajú svoje uplatnenie aj v armáde. Napriek zdravotnému stavu sa Štefánikovi darí naplniť svoj cieľ – je prevelený do leteckej školy v Chârtres. Tu získava hodnosť desiatnika a je odvelený na výcvik k stíhacej divízii do Le Bourget. Spolu so svojím mechanikom Mauriceom Bourdonom sa v máji 1915 už ako podporučík dostáva prvýkrát na front k leteckej eskadre MF-54 10. armády, ktorej stanovišťom je dedina Brias, vzdialená od frontovej línie osem kilometrov. Priamo na fronte má možnosť rozvíjať svoje meteorologické znalosti a robiť meteorologické pozorovania, pretože presné predpovede počasia boli pre letectvo nesmierne cenné. Takýto spôsobom sa vyznamenáva hlavne počas 2. bitky pri Artois (9. máj – 16. jún 1915), keď zabránil skaze leteckej eskadry MF-54, ktorej let mal smerovať proti hroziacej búrke. Jeho rozsiahle znalosti a úspešné predpovede vedú k tomu, že je oficiálne poverený zorganizovaním armádnej meteorologickej služby s centrom v Dugny. Za tieto svoje zásluhy, ako aj za množstvo úspešných prieskumných letov nad nepriateľskými líniami je, 16. augusta 1915 vyznamenaný francúzskym Vojnovým krížom s palmou. Neskôr získava celý rad ďalších vyznamenaní.
M. R. Štefánik v lietadle Farman MF.11 na francúzskom fronte v roku 1915. Snímka: VHÚ Bratislava
Neúnavne propaguje samostatný štát Čechov a Slovákov
Na jeseň 1915 je prevelený zo západného frontu na exponovaný srbský front, čo bolo jeho prianím od začiatku vstupu do armády. V zajateckých táboroch sa tu totiž nachádzalo množstvo českých a slovenských vojnových zajatcov, ktorých plánoval získať ako dobrovoľníkov na vytvorenie samostatných česko-slovenských jednotiek. Od 27. septembra 1915 tu pôsobí v zostave francúzskej leteckej eskadry MFS – 99, ktorej stanovište sa nachádza na náhornej planine Kovijon nad obcou Ralja v Srbsku. Do 6. októbra 1915 uskutočňuje niekoľko výzvedných letov, pri ktorých zistil koncentráciu rakúsko- uhorských a nemeckých vojsk na línii severne od Belehradu. Tie začali od 7. októbra 1915 spolu s bulharskými vojskami novú masívnu ofenzívu proti Srbsku. Už o dva dni sa im podarilo dobyť Belehrad a zdecimovanú srbskú armádu aj s jej spojencami začali vytláčať k Jadranskému moru. Presúva sa tiež francúzska letecká eskadra MFS-99. Jej novým stanovišťom sa stáva mesto Niš, ktoré má chrániť pred náletmi nepriateľských lietadiel. Napriek pomoci jednotiek spojencov srbská armáda stále ustupuje. Spolu s ňou sa dáva na ďalší ústup cez Srbsko, Čiernu Horu a Albánsko aj francúzska letecká eskadra. Na nové miesto určenia však Štefánik nedoletí. Musí núdzovo pristáť, dostane sa však do mesta Kruševac, kde mu majú na cestu pripraviť nové lietadlo. Jeho príprava však trvá príliš dlho, a tak sa rozhodne spolu so svojím mechanikom putovať ďalej peši. Počas strastiplnej cesty sa opäť zhoršuje jeho ochorenie žalúdka, nakoniec sa však predsa len dostáva do Ríma. Tu je 24. novembra 1915 hospitalizovaný v nemocnici, kde následne informuje francúzskeho veľvyslanca Camilla Barerra o zničení srbskej armády. Počas rekonvalescencie sa zoznamuje s rôznymi ľuďmi, ktorí mu neskôr pomôžu pri vzniku česko-slovenských légií v Taliansku. Jedným z nich je napríklad taliansky minister zahraničných vecí Sidney Sonino. Jeho ďalšie nasadenie na fronte už nie je zo zdravotných dôvodov možné, a tak sa 4. decembra 1915 vracia späť do Paríža. Tu aktívne pokračuje vo svojom úsilí o vytvorenie samostatného štátu Čechov a Slovákov. Svoju ideu neúnavne propaguje v parížskej spoločnosti a nadväzuje kontakty s významnými ľuďmi, ktorí mu môžu pomôcť tento cieľ dosiahnuť. Práve v Paríži sa v decembri 1918 prvýkrát stretáva s Dr. Edvardom Benešom, ktorý sa usiloval spolu s T. G. Masarykom o vytvorenie samostatného štátu Čechov a Slovákov. Do tohto úsilia sa aktívne zapája aj Štefánik. Je to práve on, kto profesorovi Masarykovi v Paríži sprostredkuje stretnutie s francúzskym ministerským predsedom Aristidom Briandom a inými významnými politickými predstaviteľmi. Počas spolupráce týchto troch osobností – Štefánika, Masaryka a Beneša – vzniká myšlienka vytvoriť pevnú organizačnú štruktúru zahraničného odboja. Vo februári 1916 bol vytvorený vrcholný politický orgán, Národná rada krajín českých. Onedlho, na návrh Štefana Osuského, zástupcu Slovenskej ligy v USA, bola premenovaná na Československú národnú radu so sídlom v Paríži. Na jej čele stojí Masaryk, generálnym tajomníkom je Beneš. Podpredsedami sa stávajú Milan Rastislav Štefánik a Josef Dürich. Ten je však z nej už o rok neskôr vylúčený pre svoje rusofilstvo a konzervativizmus.
Česko-slovenské légie pomáhajú
Štefánik podobne ako Masaryk už v tomto čase zastáva názor, že bez priameho vystúpenia Čechov a Slovákov v boji na strane Dohody (tvorili ju Francúzsko, Anglicko a ďalšie štáty bojujúce bok po boku proti Nemecku, Rakúsko-Uhorsku a ich spojencom) bude vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov ťažko realizovateľný. Prostriedkom, ako dosiahnuť tento cieľ, sa majú stať samostatné česko- slovenské légie, vytvorené predovšetkým z radov dobrovoľníkov spomedzi českých a slovenských vojnových zajatcov. Práve pri ich konštituovaní vo Francúzsku, v Taliansku i Rusku plní Štefánik nezameniteľnú úlohu. Vo Francúzsku sa koncepcia formovania zahraničných jednotiek stretáva s pochopením, pretože by mohli doplniť stavy jeho armády, ktorá počas prebiehajúcich bojov trpí ťažkými stratami. Keďže však až do jari 1918 na západnom fronte rakúsko-uhorské jednotky nebojovali, nenachádzali sa tu ani žiadni zajatci z radov Čechov a Slovákov. Najväčšie možnosti na získanie dobrovoľníkov do légií boli preto v Rusku, kde sa nachádzal veľký počet takýchto zajatcov, a v USA, kde žila veľká komunita emigrantov z Čiech i zo Slovenska.
Jeden z dobových plagátov, ktoré vyzývali Čechov a Slovákov v zahraničí na vstup do česko-slovenských légií. Snímka: VHÚ Bratislava
V roku 1916 pôsobí Štefánik krátko v Taliansku, kde rozbieha letákovú akciu, ktorá nabáda vojakov rakúsko-uhorskej armády bojujúcich na talianskom fronte na dezercie. Už v tomto roku však vedie jeho prvá cesta s cieľom verbovať dobrovoľníkov do Ruska. Podarí sa u tu zjednotiť miestne české a slovenské krajanské organizácie a dohodnúť podmienky na vytvorenie légií z dobrovoľníkov spomedzi zajatcov. Počas ďalšej cesty do Ruska v roku 1917 sa dohodne s predstaviteľmi novej ruskej dočasnej vlády, ktorá tu nastúpila po páde cárskeho režimu, na konkrétnych princípoch vytvorenia česko-slovenského vojska. Ďalšia cesta M. R. Štefánika, už v hodnosti majora, vedie v júni 1917 do USA, ktoré sa v apríli tohto roku zapojili do vojny po boku štátov Dohody. Podarí sa mu tu dohodnúť nábor dobrovoľníkov medzi Čechmi a Slovákmi, ktorí nemajú americké štátne občianstvo a neboli teda mobilizovaní do armády Spojených štátov amerických. Do skončenia 1. svetovej vojny sa tak podarí naverbovať 2 300 dobrovoľníkov (z nich 1 065 Slovákov), ktorí sú po výcviku v USA presunutí do Francúzska. Vo Francúzsku sú česko-slovenské légie oficiálne konštituované na základe dekrétu, ktorý vypracoval spolu s Benešom a ktorý 19. decembra 1917 podpísal francúzsky prezident Raymond Poincaré. Légie boli politicky podriadené Československej národnej rade a vojensky podliehali francúzskemu hlavnému veleniu. Už v hodnosti plukovníka smeruje Štefánikova ďalšia cesta v januári 1918 do Talianska, kde vyjednáva s najvyššími politickými predstaviteľmi podmienky pre vznik légií aj v tejto krajine. V apríli sa mu to skutočne aj podarí. S talianskym ministerským predsedom V. E. Orlandom a ministrom vojny V. I. Zupellinim podpisuje zmluvu o konštituovaní politicky a právne samostatných česko- slovenských légií.
Uznávaný diplomat do svojej vlasti živý nedoletí
Za svoje rozsiahle diplomatické úspechy je Štefánik náležite ocenený. V júni 1918 mu je prepožičaná hodnosť brigádneho generála francúzskej armády. V tejto hodnosti vedie jeho posledná diplomatická cesta v auguste 1918 cez USA a Japonsko do Ruska na Sibír, kde sú tamojšie česko-slovenské légie v konflikte s boľševikmi, ktorí sa dostali k moci v Rusku. V situácii politického chaosu, ktorý v tom čase v Rusku vládol, bolo potrebné légie skonsolidovať a bezpečne prepraviť do Európy. Z toho dôvodu sa Štefánik na Sibíri nachádza aj počas vyhlásenia samostatného česko- slovenského štátu (28. októbra 1918), ako aj v čase porážky Nemecka, Rakúsko-Uhorska a jeho spojencov a skončenia 1. svetovej vojny (11. november 1918). Jeho ďalší život by sa mal odohrávať v jeho vlasti, pretože v novej česko-slovenskej vláde má zastávať funkciu ministra vojny (paradoxne v čase, keď už bolo po vojne). V januári 1919 ešte uzatvára na Sibíri dohodu s hlavným veliteľom spojeneckých vojsk na Sibíri, francúzskym generálom Janinom, o stiahnutí légií z bojových pozícií. Potom už jeho kroky vedú späť do Francúzska, kde na mierovej konferencii v Paríži rokuje s predstaviteľmi víťaznej Dohody o spôsobe konečného odsunu česko-slovenských légií z Ruska. V apríli 1919 sa zúčastnuje na rokovaniach v Ríme a vykoná poslednú prehliadku česko-slovenských jednotiek (domobraneckých práporov) na cvičisku Golasecca v Gallarate. Dňa 4. mája 1919 nasadá Štefánik na letisku Campo Formido pri Udine do dvojplošníka Caproni Ca. 33. Sprevádzajú ho piloti poručík Giotto Mancinelli- Scotti, seržant Umberto Merlino a letecký mechanik – rádiotelegrafista vojak Gabriele Aggiusti. Návratu domov a zvítania s rodinou sa však nedožije. Po pár hodinách letu sa lietadlo objavuje o 11. hodine a 15. minúte nad Bratislavou. Pri pristávacom manévri sa však za zlých poveternostných podmienok a dosiaľ presne neobjasnených príčin zrúti pri Ivanke pri Dunaji a celá jeho posádka hynie v jeho troskách.
Živý odkaz diela Štefánika umlčí komunistický režim
Po tejto tragickej smrti, ktorá Štefánikov život ukončila v mladom veku a na vrchole jeho kariéry, bol spolu s jeho sprievodcami 11. mája 1919 pochovaný v blízkosti jeho rodiska – na vrchu Bradlo nad Košariskami. Nad hrobmi bola navŕšená jednoduchá mohyla z kameňa. Už vtedy uvažuje známy architekt Dušan Jurkovič o postavení dôstojného pomníka na Bradle. V roku 1920 vznikol Spolok pre postavenie pomníka generála Milana Rastislava Štefánika, ktorý si za svoj cieľ vytýčil naplnenie tejto idey. Samotná stavba mohyly sa začína v roku 1927. O rok nato sú do mohyly prenesené ostatky Štefánika, Merliniho a Aggiustiho (telo Mancinelliho-Scotta je už v roku 1921 na žiadosť jeho rodiny prevezené do Talianska). Slávnostné odhalenie monumentálnej stavby dominujúcej celému okoliu sa koná 23. septembra 1928. Aj v nasledujúcich rokoch vznikajú jeho sochy a pamätníky, ktoré pripomínajú živý odkaz jeho diela. Až nástup komunistického režimu v roku 1948 sa pokúsi odkaz M. R. Štefánika prerušiť, dôkazom čoho je aj ničenie jeho sôch. Takýto osud postihol i sochu českého sochára Bohumila Kafku, ktorá sa v rokoch 1938 – 1954 nachádzala na dnešnom Námestí Ľudovíta Štúra v Bratislave. Zachovalo sa len torzo jej tváre, ktoré bolo dlhé desaťročia uložené v depozitári Slovenskej národnej galérie vo Zvolene.
Generál M. R. Štefánik stále inšpiruje
Po páde komunistického režimu v roku 1989 sa pamiatka na Štefánika obnovuje. V roku 2004 je prezidentom Slovenskej republiky vymenovaný za generála in memoriam. Opäť vznikajú jeho sochy a sú „znovuobjavené“ tie staré. Aj už spomínané torzo tváre je po rokoch objavené v depozitári a Ministerstvo obrany Slovenskej republiky na čele s ministrom Martinom Glváčom sa rozhodne opäť ho predstaviť širokej verejnosti. V máji 2014 bolo pri príležitosti 95. výročia jeho tragického skonu vystavené v Primaciálnom paláci v rámci výstavy venovanej jeho životu a dielu, ako aj 100. výročiu vypuknutia 1. svetovej vojny. Na základe pôvodnej zničenej sochy bola vytvorená jej kópia, ktorá sa dnes nachádza pred novou budovou Slovenského národného divadla v Bratislave. Štefánikov úspešný život môže byť aj dnes príkladom. Za svoj krátky život dosiahol úspechy na vedeckom i diplomatickom poli, jeho zásluhy na vzniku samostatného štátu Čechov a Slovákov sú nesporné.
Jana Zaťková, Miloslav Čaplovič
Vojenský historický ústav Bratislava