Amatérski astronómovia zaznamenali v roku 2012 nad časťou Marsu podivnú "škvrnu". Na oblak sa zamerali satelitmi a ďalekohľadmi, ale odpoveď na základnú otázku - čo ho tvorí a ako vznikol - ani po troch rokoch stále nemáme.
Žiadnu inú planétu s výnimkou Zeme nepoznáme ani zďaleka tak dobre ako Mars. Je stálym cieľom pozornosti záujemcov o oblohu, ktorí mu venovali od vzniku modernej astronómie pravdepodobne mnoho rokov pozorovacieho času. Napriek tomu nás čas od času dokáže prekvapiť (pokiaľ nejde o nešťastne "nafúknutú bublinu"). Jedno nefalšované prekvapenie sa napríklad zrodilo 12. marca 2012.
Oblak nad Marsom z roku 2012.
Zmizol a znovu sa objavil
Amatérski astronómovia (prvý bol zrejme Brit Damian Peach) si vtedy všimli, že na južnej pologuli planéty sa objavil akýsi nezreteľný útvar, ktorý sa pohyboval vo výške 200 až 250 kilometrov nad povrchom planéty. Útvar bol vidieť celkom jedenásť dní a dosiahol priemerne až tisíc kilometrov a bol jasne viditeľný v miestach, kde práve na Marse vychádzalo Slnko, teda na rannom rozhraní medzi osvetlenou a neosvetlenou časťou planéty (v astronómii sa nazýva toto rozhranie "slnečný terminátor"). Večer na rovnakom mieste nebol, ráno znovu áno.
Nevieme presne, kedy sa prestal objavovať, pretože pozorovanie v poslednom marcovom týždni kazilo počasie, ale 2. apríla útvar už na svojom mieste nebol. 6. apríla sa však na rovnakom mieste objavil nový oblak, ktorý vydržal zhruba 10 dní, aby potom zase bez stopy zmizol. Od tej doby sa neukázal. Máme však nádej, že sa ešte objaví. Pri spätnom skúmaní archívov Hubblovho teleskopu astronómovia zistili, že na planéte sa objavil už v roku 1997, len si ho vtedy nikto zrejme nevšimol.
Je to len dobre, pretože to výrazne zvyšuje šancu, že zistíme, ako mohol tento jav vzniknúť. Naše súčasné pochopenie Marsu a jeho atmosféry na to nestačí, píšu vedci, ktorí zhŕňajú všetky informácie o ňom a možnej hypotézy o jeho vzniku v štúdii pre časopis Nature (štúdia je dostupná tu). Čo všetko odborníci už vylúčili?
Výškový profil tajomného oblaku nad Marsom na základe jeho jasnosti. Biela šípka vpravo hore ukazuje mieru neistoty, vľavo je výška nad povrchom v kilometroch a na vodorovnej osi zemepisná šírka.
Mrak bez dôkazov
Na prvý pohľad sa ponúka možnosť, že išlo o mrak - teda objekt tvorený v prípade Marsu pravdepodobne čiastočkami vodného ľadu alebo zmrznutého oxidu uhličitého. Obe v atmosfére Marsu sú a vlnová dĺžka objektom odrazeného svetla nevylučuje, že by ho mohli tvoriť tieto látky. Na Zemi sa síce oblaky nevyskytujú vo výškach nad cca 80 kilometrov, ale to túto možnosť nemôže úplne vylúčiť. (Pripomíname, že výška sto kilometrov nad povrchom Zeme je oficiálna hranica vesmíru.)
Otázkou je, ako by mrak mohol vzniknúť. Vyžadovalo by to nielen prítomnosť oboch látok, ale tiež dôvod, aby vytvorili pevné čiastočky v atmosfére. Tým býva pokles teploty v atmosfére (pri menšej teplote vzduch udrží menej vlhkosti, "prebytočná" kondenzuje). Vytvorenie podobného oblaku naznačuje, že teplota by musela poklesnúť dramaticky: o 50 °C v prípade vodného mraku a až o 100 °C v prípade oblaku CO2. Prečo by sa niečo také malo na Marse občas diať, to astronómovia netušia.
Ďalšou možnosťou je, že by mohlo ísť o prach z povrchu. To nie je príliš pravdepodobné z dvoch príčin. Po prvé, na pozorovaných oblakoch (hlavne na tom z roku 1997) sa svetlo lámalo inak, než by tomu v prípade prachových častíc malo byť, a po druhé, znova nemáme hodnoverné vysvetlenie toho, ako sa prach dostane v takom množstve do tak vysokých častí atmosféry. Navyše práve ráno, kedy je povrch planéty najchladnejší a padá tak nápad, že by prach teda ťažko mohlo vyzdvihnúť ohriatie povrchu a takisto atmosféry (v podstate termické prúdenie).
Prach by možno mohol vysoko do atmosféry vyvrhnúť dopad meteoritu na povrch - a takýchto udalostí je na slabou atmosférou zle chránenom Marse viac než dosť. Ale ... V rovnakej dobe sa nepodarilo pozorovať vznik nejakého dostatočne veľkého krátera a nie je jasné, prečo by mal oblak ráno zmiznúť a večer sa zase objaviť.
Ani erupcia, ani polárna žiara
Rovnaké výhrady platia aj pre prípadnú sopečnú erupciu. Ľudstvo nikdy priamo vulkanickú činnosť na Marse nespozorovalo, ale jej najmladšie stopy sú staré zhruba niekoľko miliónov rokov. Z geologického hľadiska to nie je až tak dlhá doba a prítomnosť sopečnej činnosti na Marse nejde v princípe úplne vylúčiť, ale nedáva žiadny zmysel, aby marťanské vulkány "soptili" len v noci a cez deň mali pauzu.
Nešlo pravdepodobne ani o polárnu žiaru. Tie sa na Marse skutočne vyskytujú (prvá bola pozorovaná v roku 2005), ale len v obmedzenej miere. Nad našou planétou vznikajú vďaka interakcii nabitých slnečných častíc s magnetickým poľom Zeme, ktoré vytvára rotujúce jadro z rozžeravených kovov. Mars rotujúce planetárne jadro nemá, ale časti jeho povrchu sú pokryté zmagnetizovanými horninami, a práve nad nimi sa polárna žiara objavuje. V tomto prípade by však muselo ísť o úplne bezprecedentne silnú žiaru (cca tisíckrát silnejšiu ako tie pozemské). Navyše zrovna v marci 2012 nebola slnečná aktivita nijako silná a chýbala aj nevyhnutná ingrediencia pre polárnu žiara: prúd nabitých častíc od Slnka.
Zatiaľ teda je jasno len v tom, že nemáme hodnoverné vysvetlenie tohto zaujímavého úkazu. Najlepšie bude počkať, až sa objaví znovu, a pokúsiť sa získať viac údajov. Kedy to bude, nevieme - v marci 2012 sme mali z dôvodu vzájomného postavenia Marsu a Zeme veľmi dobré pozorovacie podmienky, ktoré sa nebudú nejakú dobu opakovať. Na druhej strane je od minulého roka nad planétou sonda MAVEN, ktorá v najnižšom bode svojej dráhy prelietava len cca 150 kilometrov nad povrchom Marsu. Možno by sme sa pri dostatočnom šťastí mohli vyriešenia tejto záhady dočkať od nej.