DUNAJSKÁ STREDA
-- Zrazu som počula, že niekto na mňa kričí: Na Slovensku po slovensky! Keď som sa obrátila, videla som dvoch mladých 20 -- 22-ročných chlapcov. Prišli ku mne a spýtali sa ma, či som nepočula, čo mi povedali, či som blbá, či som hluchá. Povedala som im: Ale áno, počula som a rozumela som, a nech ma nechajú na pokoji, že som im nič nespravila. Spýtali sa ma, kam idem. Ja som povedala, že na skúšku na fakultu. Povedali mi: Dnes už nikam nepôjdeš. Potiahli ma za vlasy, vtedy som asi dostala aj jednu facku, a ak si dobre pamätám, začal mi krvácať nos. Nepamätám si dobre všetko, čo sa stalo. Druhý moment, na čo si pamätám, je, že stojím sama vo vysokej tráve a títo dvaja chlapci sú oproti mne a kričia na mňa. Nepamätám si na všetko, čo mi povedali, ale jasne si pamätám, že mi povedali, aby som si vyzliekla sako, pančušky a aby som si dala dolu náušnice. Bála som sa, urobila som všetko, čo mi kázali. Potom som cítila jedno kopnutie do brucha a ešte pred tým ma fackali. Spadla som na zem a na všetko, čo sa stalo potom, si nepamätám. Pamätám si len, že ležím v tráve, je mi strašne zima, topánky mám mokré a začnem bežať. Neviem kam, len bežím po ceste, blúzku mám roztrhnutú, všade mám krv. Stretla som ešte dve ženy, ktoré sa na mňa nedívali, ako by som tam ani nebola. Potom som išla na fakultu, do kancelárie vedúcej katedry. Zavolali políciu, sanitku, urobili moje fotky. Na to si pamätám. Takto to bolo.